Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľudovít V. Rizner:
Listy Andrejovi Kmeťovi
Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Mária Kunecová, Ivana Guzyová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 60 | čitateľov |
[151]
Dôstojný pane!
Šesť týždňov tomu, čo som posledný ct. Váš lístok obdržal, a ja nevďačník, až dnes chápem sa k odpovedi. Stokrát prosím za odpustenie! Nestalo sa to zúmyselne, ale z príčiny inej. Veru-veru bol som celkom znechutený následkom toho akéhosi „atentátu“, spáchaného u Kuchtovcov.[152] Šťastie, že Kuchta hneď po výbuchu napísal mi, čo stalo sa, ináč keby som bol prehnané správy časopisecké prv čítal, bol by som snáď aj o rozum prišiel. O tri týždne na to, zrútila sa im „druhá pec“ a vtedy už i moja žena telegraficky k tomu pozvaná bola. Telegram znel tak strašne, že chudera s prvým rýchlikom ponáhľala [sa] k Vám do Prenčova, keď dcéra vraj už lepšie cíti sa, teraz ona jaksi postonáva, žalujúc sa na prsné boľasti. Samé trápenie. V takýchto okolnostiach, ráčite uveriť, že sa mi nič nechcelo a veru ani teraz ešte nenie som schopný ku vážnejšej práci, keď myseľ moja dňom-nocou obrátená je ta pod krásne Sitno, čo robí sa s mojimi? A teraz ešte k tomu pristúpila i neočakávaná smrť dra Kuchtu.[153] Zať bežal dolu Považím v pondelok a bárs je už dnes streda, predsa určitej správy nemám; v N. Meste však v pondelok vravel mi dr. Markovič,[154] že Kuchta zomiera. Nuž myslím, že je mŕtvy. Toto zas bude veľká rana pre môjho zaťa. A keby už aspoň veľké výdavky neboli spojené s týmito nepredvídanými udalosťami.
Najviac ma však teraz to trápi, že mi aj žena ochorela. Bojím sa, že upadne do suchôt. Včera písala mi dcéra o nej, ale jakosi vyhýbave, nuž myslím, že s ňou nenie dobre.
Ale prejdime už k Vášmu ct. listu.
O tom kopci pri Karagu a Deroni[155] v celom Hampelovi nemohol som sa dočítať, ba prezrel som kvôli tomu aj iné diela, ale nič a nič, jedine to som vyčítal, že obce tieto skutočne pri veľkom močiari stoja. Snáď by sa niečo našlo v monografii Stol. báčbodrogskej alebo v niektorom ročníku archeologického časopisu. Nuž ale, ako prísť ku takýmto dielam na našich dedinách? Veru kopec i mňa interesuje. Či by niečo nevedel o tom p. farár Jur Mrva[156] v Petrovci? Málo máme tam našincov, na ktorých mohli by sme sa obrátiť.
Keď sme pri starožitnostiach, musím sa Vám niečím pochváliť. Začiatkom marca dostal som krásne, veliké kladivo s utešenou dierou v H. Bzinciach nájdené.[157] Brat[158] vravel mi, že na tom mieste našli sa už v posledných rokoch 4 kamenné nástroje. Kladivo je žulové. Tam by sa v lete malo kopať. Nuž iné nepozostáva, len aby dôstojnosť Vaša v lete vybrala sa k nám a potom spojenými silami, aby sme sa dali do kopania.[159] Okrem toho dostal som serpentínové dlábco nájdené v Bošáci v „Predlysiciach“ a tejto ***náčrt*** podoby, snáď amulet vyoraný v ďahu „Chúmy“ (Chlumy) zvanom. Je z kameňa žlto-zelenkavého.
Zaiste len Vašej dôstojnosti mám čo ďakovať, že dôst. p. Osvald obdarovať ma ráčil krásnym dielom Zelligerovým „Egyházi irók csarnoka“,[160] lebo len pred Vami zmienil som sa, že si dielo to musím z Trnavy zaopatriť. Dôst. p. Osvald píše mi: „Počujem, že si chcete zaopatriť Zelligerovo dielo. Načo? Veď mám jedon výtisk zbytočný ja; prečo by som Vám ho nemohol prepustiť? Tu si ho máte a prijmite vďačne“. Ej veru prijal som, vďačnejšie, než keby mi bol niekto poslal z Klenovca 10 kilový syrec, — a poďakoval som sa mu obratom pošty čo najsrdečnejšie. V prvom rade však predsa len Vám patrí moja vďaka, lebo bez Vás, nebol by sa p. Osvald dozvedel, že mi za tým dielom duša piští.
Pri tej príležitosti požiadal ma bol dp. Osvald, aby som mu všetko zdelil, čo znám o zomrelom G. Zaymusovi.[161] Jeho žiadosti vyhovel som ochotne, podajúc mu všetko, čo som mal o jeho prácach preznačené. Myslím, že bol s tým spokojný.
Čo vraví p. Osvald v poslednom čísle svojich „L. listov“[162] o kritike, doslovne podpisujem. Bohužiaľ, tak vec stojí. Či skutočne „Tovaryšstvo“[163] nezasluhovalo dopodrobného rozobrania? U nás málo zmyslu pre práce vedecké. Ja čakal, že sa o diele p. Križko rozpíše. Veru mohol, ba mal to urobiť.[164]
Začiatkom marca prišiel mi veľmi milý a cenný list už i od dp. Šujanského.[165] Zdeľuje mi: čo popísal, čo píše a čo mieni písať. Len aby nám ho p. Boh živil pri dobrom zdraví! Je to jedna z najpilnejších včeličiek našich. Ale veď Vám netreba o ňom písať, zaiste dobre ráčite byť zasvätený do všetkých jeho prác. Tomu „menovníku“ už nesmieme dať zaspať.[166] Však keď sa len dvadsiati spojíme, a toľko bude nás, teda snadno zobereme všetky mená topografické z krajov Slovákmi obývaných. Martinci nech už len ďalej hrajú divadlá a pijú za národ, a my budeme pracovať, lebo k tým jejich „prácam“ nemáme vlohov.[167]
Ej veru podivná to tam čeliadka. Česť výnimkám! Tomu „národniemu mazáčkovi“ sa čudujem, že Vás smie tak za nosom vodiť.[168] Vidí sa mi, že i jemu viac voňajú „prkná“, než štetec. Ale však sa on vyfŕka, vyskáče a potom bude snáď už i na vážnejšie veci pozerať.
Znamenite mi charakterizovala Martinčanov[169] Ľudmila Podjavorinská,[170] ktorá poslednie fašiangy v jich kruhu strávila. Ako keby sa o nich od Vás, lebo odo mňa bola dala predbežne poučiť. Bola i v Kremnici u našich Križkovcov za celé 3 lebo 4 dni, lebo so slečnou Drahotinkou[171] stála od dávna v milom spojení. V dome Križkovom páčilo sa jej náramne. Veru by som už i ja rád osobne poznal p. Križku. Keď prvý raz pôjdem pod Sitno, neobídem Kremnicu.
Včera mal som oldomáš. Pramene k miestopisu Slovenska[172] — ktoré boli na ceduľky písané — sú už usporiadané (nielen alfab. ale i chronol.) a dočista prepísané. Teraz to už len doplňovať budem. Rukopis vo štvorke zložený číta 592 str. Hneď som ho poslal poštou do Trenčína ku knihárovi Slovákovi (číta i Národnie) ku zaviazaniu, zdeliac mu, aby k nemu priviazal ešte asi 15 hárkov na doplnky. P. dr. Radzikowszki bude mať zo mňa radosť. Rpis jemu je venovaný. Teraz usporiadam si už „Slovník dialektický“[173] bošáckej doliny. Slová a fráze písané sú na ceduľkách, ktorých je vyše 5000. Preznačená tu každá odchýľka od spisovného jazyka nášho. Prácu venujem p. dr. Pastrnekovi.[174] Keby už len P. Boh dal zdravia a nebolo by kadejakých tých rodinných starostí a mrzutostí, išlo by to jedno po druhom, lebo chuť k práci bola by.
Ale už musím prestať, lebo povinnosť káže ísť do školy. Odbili práve 3 na druhú. Budem mať dištrakciu[175] práve do šiestej, keď od 4. hod. vyučujem deti 13 — 15-ročnie. Stáva sa to týždenne dvakrát.
Srdečne si Vás pozdravujúc, zostávam dôstojnosti Vašej s celou úctou oddaný sluha
Ľud. V. Rizner
v Zem. Podhradí dňa 26. marca 1895
[151] Dvojlist 23 × 14,5 cm; k nemu pripojený list 23 × 14,5 cm; neuverejnený.
[152] Kmeť v liste 30. 3. 1895 veľmi súcitne písal o udalosti na ev. fare v Prenčove.
[153] Samo Kuchta (nar. r. 1861 v Tisovci — umrel r. 1895 v Hodoníne) — lekár. Samo Kuchta bol bratom ev. a. v. farára Kuchtu v Prenčove, ktorý mal za ženu dcéru Ľ. V. Riznera Elenu.
[154] Július Markovič (nar. 21. 12. 1860 v Hrachove — umrel 19. 12. 1913 Viedni) — lekár. Publikoval hodne v časopisoch Dom a škola, Cirkevné listy, Národnie noviny, Obzor atď. Napísal a vydal knihu pod názvom Nitriansky proces.
[155] Kmeť v liste zo dňa 15. 2. 1895 Riznerovi píše, ako sa dozvedel, že v Báčsko-bodrogskej stolici medzi dedinou Karagukovan (Nemci) a Déroňou (Nemci a Srbi) sa medzi močiarmi nachádza kopec ako neveľký dom, kde pri kopaní objavili hradište. Kmeť chcel vedieť, pod akým menom sa toto hradište v Hamplovom diele spomína.
[156] Jur Mrva (nar. 19. 9. 1836 vo Zvolene — zomrel 6. 11. 1915 v Petrovci) — ev. a. v. farár v Petrovci. Študoval v B. Štiavnici a na štiavnickom lýceu. Kaplánčil v Petrovci, r. 1865 sa stal administrátorom a po smrti predchodcu Jána Sztehlu (13. 1. 1868) farárom. Tam pôsobil do 1. 1. 1915, keď išiel do penzie. A. Kmeť v liste zo dňa 30. 3. 1895 Riznera ubezpečil, že vo veci dolnozemských starožitností nepremešká Mrvovi napísať. (Porov. Slovenská evanjelická kresťanská cirkev augsburského vyznania v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch. Petrovec 1930, s. 87.)
[157] 30. 3. 1895 Kmeť Riznerovi gratuloval k nálezom.
[158] Karol Rudolf Rizner (nar. 18. 4. 1838 v H. Ozorovciach — umrel 26. 10. 1919 v N. Meste nad Váhom) — ev. a. v. učiteľ v Bzinciach
[159] Na Riznerov list Kmeť odpovedal 30. 3. 1895. V liste uviedol, že čo sa týka jeho účasti pri kopaní, to „snáď musí vystať. Blízki, len blízki musia to na seba vziať a myslím, že to aj vezmú“.
[160] Klub cirkevných spisovateľov.
[161] Cyril Gabriel Zaymus (nar. 24. 3. 1843 v Rajci — umrel 29. 10. 1894 v Levoči) — profesor na banskobystrickej učiteľskej preparandii, vynikajúci pedagóg. Po rozpustení preparandie (1812) pôsobil v Kláštore pod Znievom, Prešove, Užhorode a v Levoči.
Fr. R. Osvald sa na odporúčanie Kmeťovo obrátil na Riznera a žiadal údaje o Zaymusovi (pozri list A. Kmeťa F. R. Osvaldovi zo 17. 2. 1895 — ASNM).
[162] Literárne listy — príloha k časopisu Kazateľňa. Ich redaktor a vydavateľ bol F. R. Osvald. Vychádzali každý druhý mesiac, zväčša nepravidelne od r. 1891 — 1908. (Porov.: Michal Potemra, c. d., s. 79.)
[163] V súvise s propagáciou Tovaryšstva sa Kmeť Osvaldovi sťažuje, že ani len Katolícke noviny nepísali o jeho Literárnych listoch a Tovaryšstve, ktoré má vedeckú cenu. Poznámky o Tovaryšstve si urobil aj Rizner vo svojom Denníku — 15. 1. 1896.
[164] V tejto súvislosti Kmeť 30. 3. 1895 Riznerovi píše, že práve Osvald má ťažké srdce na Križku, lebo Tovaryšstvo ležalo u neho 6 týždňov, a nekúpil si ho. Kmeť spomína aj Osvaldov výrok, že „Križkovi neverí“.
[165] Šujanský Riznerovi odpovedal na naliehanie Kmeťovo: „Neodkladajte s prácou. Slovanstvo repce, že nezná po slovensky menovať a písať obce naše.“ (Porov.: List A. Kmeťa Fr. Šujanskému z 8. 8. 1896 — ASNM.)
[166] V liste 30. 3. 1895 Kmeť Riznerovi navrhuje, aby sa „ohľadom menovníka“ dohovoril so Šujanským.
[167] Rizner reaguje v liste na tú časť Kmeťovho listu zo dňa 15. 2. 1895, kde sa sťažoval na P. Socháňa, že mu nevrátil rukopis Starožitnosti v Honte, ako aj rukopis Hospodára: „Či nie sme ozaj v maďarorsáku, kde panujú aziatské pomery?“
[168] Rizner myslí na P. Socháňa.
[169] Z listu A. Kmeťa F. R. Osvaldovi zo dňa 5. 4. 1895 možno sa dočítať, aké mal Kmeť výhrady nielen voči J. Škultétymu, ale aj „martinčanom“. V inom liste Kmeť píše A. Halašovi, 24. 12. 1896 takto: „Ó žiarlivý Martin, čo si ty už dobrého prekazil, poneváč prvá myšlienka neskrsla v tebe!“ Alebo v ďalšom liste zo dňa 7. 2. 1898 píše neznámej panej: „… Od hlavy ryba smrdí; naše centrum nestojí nič.“
[170] Ľudmila Riznerová-Podjavorinská (nar. 26. 4. 1872 v H. Bzinciach, kde zomrela 3. 3. 1951) — dcéra učiteľa, Ľudovítovho brata — Karola Riznera, spisovateľka, národná umelkyňa (od r. 1947). Písala novely, poviedky, besednice, folkloristické články do Živeny, Dennice atď. Okrem prózy písala aj poéziu, balady.
[171] Drahotína Kardošová (nar. 7. 4. 1867 v Kremnici — umrela 24. 9. 1944 v Majeri pri Kremnici) — dcéra Pavla Križku, kremnického archivára a manželka Alexandra Kardoša. (Porov.: Karol A. Medvecký, Život Andreja Kmeťa…, c. d., s. 100, 127, 142.)
[172] Kmeť vo svojej odpovedi Riznerovi 30. 3. 1895 takto reagoval na jeho správu k Prameňom miestopisu Slovenska: „Gratulujem Vám k Vašim oldomášom. Keby takých radšej bolo v každom kúte Slovenska, než plytké zábavy.“
[173] Dialektický slovník bošácky — Rkp. 949 s. (LAMS). Jeho správny názov je: Slovník dialektický, obsahujúci slová, idiomatizmy, frázy, príslovia, porekadlá, prirovnania, hádky, povery, čary, obyčaje, hry, priezviská obyvateľov, mená statku, názvy honov, kopcov, vrchov, dolín, výmoľov, potôčkov, studienok, roľníckych a remeselníckych nástrojov atď. na Bošáckej doline počutých.
Rukopis je zostavený abecedne. Vysvetlenie slov je užšie aj obšírnejšie (napr.: bucnatý = buclatý, ale: zdrhnúť = Veter zdrhél šetko ovocjé (striasol).
Ukážky slovníka vyšli v Slovenských pohľadoch r. 1908 a 1910. Súborne tlačou nevyšiel. (Porov.: Ján V. Ormis, Ľudovít V. Rizner o sebe. Riznerove autobiografické listy Jozefovi Maliakovi, Literárnohistorický sborník Slovenskej akadémie vied 1953, s. 179., Ľ. V. Rizner — J. Maliakovi 3. 3. 1913, a korešpondenciu s Fr. Pastrnkom a A. P. Zátureckým.)
[174] František Pastrnek (nar. 4. 10. 1853 v Kelči na Morave — umrel 17. 2. 1940 v Prahe) — český filológ, profesor slavistiky na Karlovej univerzite v Prahe.
F. Pastrnek sa dozvedel o Riznerových prácach prostredníctvom dr. Jána Wagnera. Z r. 1898 — 1911 sa zachovalo dvanásť Pastrnkových listov, ktoré písal Riznerovi. Pastrnek Riznerovi pomohol v posledných fázach práce na BPS.
[175] Roz. rozpustenie školy.
Ľudovít V. Rizner
— básnik, publicista, editor, autor literatúry pre deti a mládež, významný bibliograf Viac o autorovi.
- 154 Články z časopisu Obzor
- 98 Denník Ľudovíta V. Riznera
- 94 Dejepis Uhorska
- 69 Pri kozúbku a pod lipou
- 65 Z poézie
- 54 Rozprávočky zo života slávnych mužov
- 45 Kytka z Tatier
- 41 Od srdca k srdcu
- 37 Zábavné večery I
- 34 Zábavné večery IV
- 30 Zábavné večery II
- 24 Zábavné večery III
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
