ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[67] Dvojlist 20 × 12,5 cm; neuverejnený.

^[68] Pramene k miestopisu územia Slovákmi obývaného — viazaný rukopis z roku 1890 — 1895. 4°. 920 s., LAMS.

Rizner v Denníku 17. 1895, s. 218 si zaznamenal, že má 600 s.

Pokiaľ ide o ďalšiu zmienku v liste, že Rizner bude Kmeťa informovať, kde a aké starožitnosti sa nachádzajú, treba dodať, že na Kmeťovu žiadosť vznikla z malej bibliografickej informácie práca Náleziská starožitností na Slovensku. (Porov.: Kata Ruttkayová, c. d., s. 82 — 83.)

^[69] Emil Hoenning (? — umrel v sept. 1894) — barón a skúmateľ starožitností. Bol Hannoverčan, ktorý na Považí kúpil mitiekovské panstvo. Neskôr ho pre rôzne pohromy predal a osadil sa v Púchove, aby tu študoval púchovskú skalu a kopal. Dielo písané o výskumoch nenašlo vydavateľa. Odborná komisia vo Viedni ho ocenila na 5000 zl.

^[70] V súvislosti s pamiatkami z Púchova, ktoré dal kopať barón Hoenning (prvé a najkrajšie), zachoval sa pôvodný rukopis a krásne kresby, ASNM.

Z listu A. Kmeťa Stanislavovi Zochovi zo dňa 21. 9. 1894 (ASNM) sa dozvedáme, že z týchto pamiatok sa časť predala do Viedne, časť do Pešti a len zvyšok sa kúpil pre martinské múzeum za 400 zl.

Podobne písal Kmeť A. Halašovi do Martina 23. 9. 1894 (ASNM) na dotaz v súvislosti s Hoenningovými nálezmi a rukopisom, ako aj v súvislosti s dotazom dr. Niederleho o osude spomínaných zbierok. (Kmeť — Halašovi 24. 9. 1894, 26. 9. 1894, (ASNM.) Kmeť napísal list aj Fr. R. Osvaldovi (26. 9. 1894, ASNM), oznámil mu, že na katolícke kňazstvo rozposlal okolo 50 listov, prosiac o podporu na kúpenú zbierku a zariadenie. Ako prvý poslal dar Martin Medniansky, obetujúc 50 zl. (Kmeť v liste Halašovi z 29. 9. 1894, ASNM.)

Z ďalšej korešpondencie sa dozvedáme, ako Kmeťa obviňovali, že túto kúpu precenil. V tejto súvislosti Kmeť v liste J. Škultétymu (4. 10. 1894) píše, aby v Martine mali dosť taktu a nekompromitovali ho, aj keď zbierku preplatil o 50-100 zl. V liste Kmeť dodáva: „nežiadam od nikoho nič a zaplatím všetkých 400 zl.“.

Najväčšiu hodnotu podľa Kmeťovho listu A. Halašovi z 1. 10. 1894 mali Hoenningove rukopisy a kresby. Podľa názorov dnešných archeológov zbierka vôbec nebola precenená, ba naopak, cena je omnoho väčšia, ako Kmeť v tom čase vyplatil, pretože Hoenningove nálezy sa stali základným prameňom poznania púchovskej kultúry na Slovensku, a tým aj ďalšej pravekej kultúry na Slovensku. (Porov.: Karol Medvecký, c. d., s. 60, 90,; Karol A. Medvecký — Diela Andreja Kmeťa. Sitno a jeho široké okolie. Štúdie archeologické, historické, národopisné, botanické a turistické [1924], 2. zv., 2. vyd. s. 220.

^[71] Jozef Ľudovít Holuby (nar. 25. 3. 1896 v Lubine — umrel 15. 6. 1923 v Pezinku) — ev. a. v. farár a senior v Zemianskom Podhradí, známy slovenský botanik svetového mena, kultúrny historik, folklorista.

Pražská univerzita menovala Holubyho za svojho čestného doktora za jeho zásluhy na poli botanickom.

Ľ. V. Rizner publikoval Holubyho bibliografiu pod názvom Literárna činnosť Jozefa Ľud. Holubyho; Bibliografický prehľad v Slovenských pohľadoch 1906, s. 211 — 217, v rozsahu 7 strán.

^[72] Aj z Kmeťovho listu, ktorý písal Riznerovi 27. 9. 1894, sa dozvedáme, ako Kmeť vedel využiť každú príležitosť na záchranu pamiatok. Kmeť píše o svojom úsilí kopať v svätoantolských dolinkách pri príležitosti kňazskej konferencie.

^[73] A. Kmeť v liste z 27. 9. 1894 písanom Riznerovi vyslovil želanie, aby ho senior Holuby osobne navštívil: „… snáď by sme sa v našich veľmi odchodných náhľadoch trochu vyrovnali“. Z toho vyplýva, že Holuby mal kritický postoj ku Kmeťovým zbierkam.

^[74] Slovenský Národný dom v Martine.

^[75] Mariška bola dcérou Ľ. V. Riznera, vydala sa za Františka Regentíka, nájomcu majera v Zemianskom Podhradí.

^[76] Štefan Blaho — učiteľ v Prenčove. Z Kmeťovho listu písaného Riznerovi 27. 9. 1894 sa dozvedáme, že Kmeť vyrozumel Blahu o Riznerovej prosbe, ktorý mu sľúbil článok a že „hneď aj začal rozmýšľať o predmete“.

^[77] Dom a škola — Časopis pre rodičov a učiteľov. Vychádzal v Martine od r. 1885 — 1897. V r. 1894 redaktorom bol K. Salva a Martin Kollár. (Porov.: Michal Potemra, c. d., s. 68.)

^[78] Viliam Pauliny-Tóth (nar. 3. 6. 1826 v Senici — umrel 6. 5. 1877 v Martine) — prof. na ev. lýceu v Kremnici, redaktor Národných novín aj Letopisu Matice slovenskej, vydával Černokňažníka a Sokola. Bol poetom, písal drámy, povesti, vedecké úvahy a politické články. Popri literárnej činnosti prejavil sa aj ako hudobník a zakladateľ prvého slovenského hudobného časopisu Hlahol (r. 1862), ktorý bol osobitnou prílohou Sokola.

^[79] Rizner pre nedostatok času váhal, či prevziať redakciu Obzoru, aj keď ho viacerí nabádali do práce a ponúkali sa za spolupracovníkov. Napríklad Stanislav Zoch z Cerova listom z 30. 10. 1890 (LAMS) a Tomáš Šmýd zo Zborovíc listom z 5. 11. 1890 (LAMS). Spoluprácu mu neskôr prisľúbil aj A. Peter Záturecký z Brezna, čo potvrdzuje list zo dňa 17. 7. 1891 (LAMS). Rizner sa obrátil aj na svoju neter, Ľudmilu Riznerovú (Podjavorinskú), aby mu prispela do Obzoru. Lenže Ľudmila Riznerová si do Obzoru písať články náučnejšieho charakteru netrúfala, ako o tom svedčí jej list z 21. 2. 1893 (LAMS).

^[80] Záujem o Kmeťovho Hospodára na Slovensku bol veľký, ako sa o tom dozvedáme z jeho listu z 27. 9. 1894. Píše, že posledne ho žiadal o rukopis správca Spolku sv. Vojtecha Bezák.

^[81] Druhá Riznerova dcéra Elena sa vydala za Ľudovíta Kuchtu — ev. a. v. farára v Prenčove, r. 1894. Riznerovi sa nepáčila zaťova literárna nečinnosť, hoci podľa neho mal na to vlohy. (Listy M. Kiššovi z 21. 10. 1893 a asi z roku 1894 — LAMS.)