Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľudovít V. Rizner:
Listy Andrejovi Kmeťovi
Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Mária Kunecová, Ivana Guzyová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 60 | čitateľov |
[400]
Dôstojný pane!
Na ct. Váš lístok od 2. nov. chcejúc Vám týmto odpovedať, zdeľujem Vám, že o „sklených zámkoch“ v Sielnici pri Badíne a pri Detve ničoho som sa dosiaľ nedočítal.[401] Ale možno, že bude o nich zmienka v Arch. Ért. XI. 1891, kde na stranách 296 — 301 je od Jula Tomku uverejnený článok s nadpisom Zólyomvármegye ostelepei.[402] Ročník tento mal som vypožičaný pred 2 — 3 roky, lebo z daktorej prešporskej knižnice (prostredníctvom Krajňákovým), alebo od Šándorfiho z Lopašova.
O olejkároch a šafraníkoch,[403] zdá sa mi, že je čosi i po slovensky napísané, ale kde? nemôže mi prísť na myseľ. Čaplovič[404] vo svojom spise Gemälde von Ungarn[405] zaiste o nich obšírnejšie píše než v druhom svojom spise Topographisch — statitisches Archiv des Königreichs Ungarn.[406] Prvé dielo Čaplovičovo máme už i v muzeálnej knižnici, skade ľahko si ho budú môcť naši pešťanskí šuhajci zaopatriť. Ostatne i v peštianskych knižniciach nachádza sa, menovite v univerzitnej a akademickej.
Poneváč Archiv i ja mám, teda, čo tam o šafr. a olejkároch stojí, nelení sa mi pre dôstojnosť Vašu vypísať:
„Die sogenannten Safran-und Oehlbauern oder Oehlträger haben einen eigenen Erwerbsweig. Erste, vermuthlich von der Waare, die sie Anfangs verkauften, sogenannt, reisen eben so wie die im Neutraer Comitate sesshaften nach Wien, und in die dieser Stadt näher gelegene Fabriken, kaufen verschiedene Bänder, wollene, seidene, und allerlei Galanteriewaaren ein, und setzen solche in Ungern, West-und Ost Galizien, selbst in Russland ab. Diese grosse Reisen machen sie zu Pferde, dem sie ihre Waare aufladen, selten zu Fuss, und finden sich pünctlich auf jedem Jahrmarkte des Landes ein.
Die Oelhlträger (Olejkári) haben eine königl. Bewilligung, einheimische Oehle im Inlande zu verkaufen. Einer Befugniss gemäss, die sie von der königl. ungrischen Statthalterei von 1792 besitzen, setzen sie oleum lapideum seu petroleum, terchinthinae, juniperi, anthos, strobuli pini, semina lauri in allen dem österreichischen Kaiserthume einverleibten Ländern ab. Diese Oehle haben ihre guten Eigenschaften, und dürften in manchen Krankheiten mit Nutzen angewendet werden können; allein da der Speculationns-Geist auch diese Menschen-Classe verführte, auf leichtere Art das Brot zu verdienen, so fingen sie die Anfangs echte Waare zu verfälschen an, und geriethen so in Misscredit. Unbekannten, auf Quacksalbereien wie auf das jüngste Gericht Glaubenden, dringen sie ihre Wunder-Essenzen auf, den Tiroler Geisterhändlern gleich, und kommen nicht selten mit gutem Gewinn wieder nach Hause. Ihr ganzes Reichtum besteht in einem kleinen Kästchen, vomit sie die Welt durchlaufen. Deutschland, Holland, Schweden, Russland waren-die Länder, wo sie guten Absatz fanden. Gegenwärtig scheint aber diese ganze Industrie zu Ende zu gehen.
Der Ursprung dieses Handels wird in dem Jesuiten-Collegio zum Znyo-Várallya gesucht, in dessen berühmter Apotheke man diese Oehle verfertiget haben soll, und wo sie von diesen Unterhändlern aufgekauft wurden. Seit der Aufhebung dieses klosters fühlten sie sich kräftig genug, diesen Handelsartikel selbst zu bereiten.“ (Toto písal v Čapl. Archíve banskobystrický professor Zipser.)[407]
K tomu dodáva Čaplovič: „Die Olejkári in diesem Comitate hausen vorzüglich in Bela, Blatnica, Mossocz, Karlova, Peter, Vrícko (wo es 149 Oehlkrämer gibt) und in andern Orten. Sie bereiten im Trebosstoer-Terrain ein sehr wirksames Oehl aus dem so genannten Krumholz (Kosodrevina), wovon ein Tropfen mittelst Baumwolle auf den wehen Zahn applicirt, das Zahnweh heilen soll. Diese Bereitung soll das Volk, wie oben, von den Znio-Várallyer Jesuiten gelernt haben. Aber das Wahre an der Sache ist, das der Käsmarker Arzt. Christian ab Hortis schon im Jahre 1640 das Krumholzöhl, das sogenannte balsamus polychresti, der Erste vom pinus cambra bereiten oder besser sammeln lehrte, Georg Buchholz[408] aber, ebenfalls ein Käsmarker, bereitete 1664 aus dem jungen Zweigen des pinus mughas Oleum libani, wie schon im ersten Bande dieses Archivs S. 427 berührt wurde. Von diesen konnten die Jesuiten in Znyo-Várallya die Bereitungsart lernen. — Siehe über die Oehlkrämer und Safranhauern von mir im „Hesperus“[409] 1818. No 49.“[410]
Časopis Hesperus naši mladíci tiež nájdu snadno v peštianskych knižniciach.
Zdá sa mi, že podľa Čaploviča podal o našich šafraníkoch a olejkároch i Pokorný[411] niečo vo svojich Potulkách po Slovensku.[412] Dielo Pokorného ráčite mať. Ja svoje práve teraz nemôžem nikde vykutať.
Naše hradiská začneme snáď až vtedy prekopávať,[413] keď nás navštívite. Od 3. okt. sedím v škole, a keď je kus času, venúvam ho svojim milým prácam. Nepostávam ani chvíle. Dakedy v apríli ráčte nás navštíviť. Dni Vášho u nás pobytu by sme zasvätili. Pozval by som potom k sebe na ten čas i nášho Šándorfiho.
Obzor[414] zaspal. Č. 8 je ozaj dávno vytlačené no nerozposlané; pre č. 9 — 10 sú rukopisy od sept. u Salvu. Nedopisujeme si, ale ja chcejúc danému slovu dostáť (neruším ho jako Salva), chcem do konca t. r. vytrvať. Je to bieda!
Už musím prestať.
Ostávam so srdečným pozdravom, dôstojnosti Vašej s úctou oddaný sluha
Ľudovít V. Rizner
[V Zem. Podhradí] 8/XI. 1899
[400] Dvojlist 22,5 × 14,5 cm; neuverejnený. Na prvej strane listu pretlač „Obzor“.
[401] Kmeť v liste z 2. 11. 1899 Riznera prosil, aby mu oznámil, kde by sa v slovenskej literatúre nachádzal údaj o sklenom zámku v Sielnici a v Detve na Chrapkovej skale. Kmeť píše, že zistil sklený zámok aj v Pečeniciach v bátovskej doline, a tak zastavil sa pozrieť sielnický hrad, pri ktorom r. 1891 bola maďarská výprava.
[402] Praveké sídla Zvolenskej župy.
[403] Kmeť 2. 11. 1899 Riznerovi napísal, že ho mladíci z Pešti prosia o pramene, kde sa v slovenskej literatúre písalo o olejkároch a šafraníkoch. Sám im však poradiť nevedel, preto sa obrátil na Riznera.
Tak isto aj pracovník Maďarského národného múzea Erney žiadal Riznera o podobné údaje o olejkároch.
[404] Ján Čaplovič (nar. 21. 9. 1780 v Príbelciach — umrel 29. 5. 1847 vo Viedni) — advokát a správca panstva, veľmi plodný literárny pracovník, zberateľ ľudových piesní; prispieval do rozličných časopisov
[405] Maľby z Uhorska — nem.
[406] Topograficko-štatistický archív uhorského kráľovstva. Dielo vyšlo vo Viedni r. 1821.
[407] Preklad nemeckého textu: Tí tzv. šafraníci a olejkári majú svoj vlastný zárobkový zdroj. Tí prví, domnievam sa podľa tovaru, ktorý spočiatku predávali, cestujú práve tak ako tí usadlejší v Nitrianskej župe — do Viedne a do tovární v jej okolí, kde skupujú rôzne stuhy, vlnenú, hodvábnu a inú galantériu, ktorej sa potom zbavujú v Maďarsku, západnej a východnej Galícii a Rusku. Tieto veľké cesty robili koňmo. Svoj tovar uložili na kone, olejkári kráčali popri nich. Takto sa zúčastňovali na každom jarmoku v krajine.
Olejkári mali od kráľa povolenie predávať domáce oleje. Toto oprávnenie, ktoré im dala uhorská vláda v r. 1792, umožňovalo im predávať „oleum lapideum seu petroleum, terchinthinae, juniperi, anthos, strobali pini, semina lauri“ vo všetkých krajinách včlenených do rakúskeho cisárstva. Tieto oleje mali dobré účinky a smeli sa používať pri niektorých chorobách. Špekulatívny duch však zviedol aj ľudí tejto triedy tak, že začali svoj tovar falšovať. Získavajú si ľudí ľahkoverných, neznámych, veriacich v „posledný súd“. Týmto ponúkajú svoje zázračné esencie podobne ako známi „kupčiari duší“ v Tyrolsku. Takto sa často vracajú s bohatým zárobkom domov. Celé ich bohatstvo pozostávalo zo skrinky, s ktorou pobehali celý svet. Nemecko, Holandsko, Švédsko a Rusko boli krajiny, kde ich tovar mal dobrý odbyt. Zdá sa však, že tento „priemysel“ sa pomaly končí.
Pôvod tejto činnosti možno hľadať v Jezuitskom kolégiu v Kláštore pod Znievom. V chýrnej lekárni tohto kolégia zhotovovali oleje, ktoré odkupovali priekupníci — olejkári. Po zrušení tohto kláštora cítili sa olejkári už veľmi schopní a vyrábali si oleje sami. (Toto písal v Čapl. Archíve banskobystrický profesor Zipser.)
[408] Georg Buchholz (nar. 3. 11. 1688 v Kežmarku — umrel 3. 9. 1737 v Kežmarku) — profesor v Kežmarku, syn ev. a. v. farára Juraja Buchholza vo Veľkej Lomnici, ktorý napísal najlepšiu štúdiu o Tatrách, čo sa nám z tých čias zachovala
[409] Hesperus. Encyklopädische Zeitschrift für gebildete Leser. Herausgegeben von Christian Carl André. Prag, verlegt bei Friedrich Tempsky, Firma: I Galbe. Gedruckt in der Sommerschen Buchdruckerei. MS ČC 1186. (Hesperus. Encyklopedický časopis pre vzdelaných čitateľov. Vydával ho Christian Carl André v Prahe, nákladom F. Tempského.)
Do tohto časopisu prispieval aj J. Kollár. (Za upozornenie o tomto údaji ďakujem doc. dr. A. A. Baníkovi.)
[410] Preklad nasledujúcej časti nemeckého textu: Olejkári v tejto župe žijú si blahobytne v Belej, Blatnici, Mošovciach, Karlovej, Petre, Vrícku (kde je do 149 olejkárov) a inde. Tí z trebostovského okolia pripravovali veľmi dobre pôsobiaci olej z kosodreviny, ktorý prostredníctvom bavlny nanášali na boľavý zub s dobrými výsledkami.
Tento prípravok sa náš ľud naučil zhotovovať od kláštorských jezuitov. Ale je pravda, že kežmarský lekár Christian ab Hortis už v roku 1640 zbieral kosodrevinu, ten tzv. „balsamus polychresti“ a ako prvý z „pinus cambra“ zbieral a pripravoval rôzne liečivá.
Georg Buchholz, taktiež Kežmarčan, pripravil r. 1664 z mladých vetvičiek pinusu mughasu oleum libani, ako sa už píše o tom v 1. zväzku tohto archívu, str. 427. Od neho sa naučili zhotovovať prípravky aj kláštorskí olejkári. Pozri môj článok o olejkároch a šafraníkoch v časopise Hesperus 1818, č. 49.
[411] Rudolf Pokorný (nar. 18. 4. 1853 v Heřm. Městci — umrel 19. 9. 1887 v Libochoviciach) — český spisovateľ. S Heydukom patril medzi priekopníkov československej vzájomnosti v čase najkrutejšej maďarizácie. Riznerovi posielal knihy, o ktoré ho žiadal. Pokorný ako redaktor spolupracoval s Riznerom aj redakčne. (Porov.: Kata Ruttkayová-Záthurecká, Problematika…, c. d., s. 100.)
[412] I. diel vyšiel v Prahe r. 1883 nákl. spisovateľovým, II. diel v Prahe r. 1885.
[413] O prekopávaní hradísk Rizner písal aj Richardovi Dostálovi z Olomouca, ako o tom svedčí Dostálov list z 25. 10. 1899, ASNM.
[414] Kmeť takto reagoval na správu o Obzore v liste 2. 12. 1899: „Obzoru škoda; pauzu akiste upotrebia sv. Martinci, aby založili hospodársky časopis.“
Ľudovít V. Rizner
— básnik, publicista, editor, autor literatúry pre deti a mládež, významný bibliograf Viac o autorovi.
- 154 Články z časopisu Obzor
- 98 Denník Ľudovíta V. Riznera
- 94 Dejepis Uhorska
- 69 Pri kozúbku a pod lipou
- 65 Z poézie
- 54 Rozprávočky zo života slávnych mužov
- 45 Kytka z Tatier
- 41 Od srdca k srdcu
- 37 Zábavné večery I
- 34 Zábavné večery IV
- 30 Zábavné večery II
- 24 Zábavné večery III
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
