Výber z článkov

Už zavrel sa hrob nad veteránom-spisovateľom. Známa postava jeho, na ktorú privykli sme, slovo jeho, ktoré nás pol stoletia tešilo, pozdvihovalo a poučovalo, zaniklo už smyslom naším, a čo zostalo, je pamiatka a láska.

No slovo jeho nezaniklo duchu nášmu. Završené sú diela jeho, už nové neposkytne nám, zmeravená, tichá pravica. Ztrata táto je dvojnásobne citeľná na tom poli, na ktorom pracoval nebožtík. On pracoval na ťažkej, skalistej pôde! Cez trnie a celinu tejto pôdy nepomôže žiadna fráza, žiadna čo jako skvelá poetická myšlienka. Tam silno treba založiť lemeš pluha, pot a útrapy tvrdej práce. Lichard pracoval na zveľatku nášho priemyselného ľudu a roľníckeho ľudu, na stavbe sriadenej domácnosti, na pozdvihnutí občianskeho blahobytu. Nie len perom, i skutkom chápal sa tohoto ťažkého diela. On zakladal a riadil peňažné ústavy pre chudobných ľudí, horlil za sporivosť a proti zakorenenej v ľude našom netriezvosti, dvíhal ten zaostalý, ohlúpený, zanedbaný ľud a budil ho z fatalistickej lethargie. Odznel hlas milého budíčka!

No hlas jeho čujný i vzdor chladným stenám hrobovým. Bár by uši naše privykaly sa na pohrobné volania naších veľkých ľudí! Tuhý bôľ smútku zmierni čas: bár by neoslabil túžbu našu, hnať sa celou dušou za príkladom verných, ktorí ľahli už k večnému spánku.

K nebu čelo, súžený Tatry synu! V mrení víťazia starci naši! Nad jích prácami unavenou hlavou kráž pravdy! V massách národa neskoro svitá — no posvätná je tíšina hrobová, ona je bez slova výmluvná, výmluvnosťou mocná! Hľa, ľude náš, tak žili starcovia tvojí, zobuďte sa nedvižné massy, nech vzplanie v nich oheň povedomia! Zaplač, ľude môj, nad hrobom svojho dobrodinca! Slzy majú očisťujúcu moc. Bár by ony zmyly šľaky trosky netrebné, dláviace tvoju peknú dušu.

Tvoj miláčok neztratil nádeje ani v slabých chvíľach, keď už oblietal andel smrti jeho tichý, práci a cnosti zasvätený dom. On poslednú pružnosť duše svojej vydal v borbe s podlým, mocným vrahom. Miznúca sila ramena jeho odrážala údery lotrovské, namerené proti tvojmu duchovnému životu, odstraňovala hate, ktoré chcely znemožniť tvoje vzdelanie.

Mrtvá ruka tá, studené čelo, nedvižné srdce. Očisti, rode môj, dušu svoju slzami, čerpaj nádej a silu z nesmrteľných stôp tvojích radcov a pomocníkov.

Buď vďačný rode náš slovenský! Nenechaj hrob učiteľa svojho bez viditeľného znaku svojej vďačnosti. Ozdob posvätnú zem, ktorá pokrýva telesné pozostatky tvojho priateľa, jehož láska k tebe nemala hraníc! No i mramorový pomník je dielo časné, bárs svedčiť bude o peknom cite slovenského národa. Nad pomník, nad lapidárny nápis, nad všetky vnešné znaky úcty a smútku vyvýšiš pamiatku svojho miláčka, keď nasledovať budeš veliký príklad svetlého muža, keď päťdesiat rokov hlásané nauky uvedieš v svoj život.

Nad hrobom, nám všetkým drahým, smúti vdova, ktorá bola vernou podporou výtečníkovi slovenskému, smútia dvaja statní synovia, ktorí zdedili po nezapomenuteľnom otcovi vernosť k svätému dielu slovenskému! S ními plačeme my všetci: no nech jím i nám je útechou, že otec jích i náš nežil len sebe a veku svojmu, že vďačný a Boh dá, už svobodný národ slovenský zapíše meno Lichard na železné table historie svojho znovuzrodenia.

Skalický cintorín stane sa mestom púti pre osvietených, svobodných synov slovenského národa. Rodinko milujúca, pomni, keď spoločný smútok náš, nech je i spoločnou tá radosť, že dal nám Boh muža, na ňomž spočinulo jeho požehnanie.

Množia sa hroby naše! To vážne pokynutie dorostu nášmu. Pomnite, jako vyplníme medzere v radoch tak výtečných bojovníkov? Pomnite, aby nemusel ostatný bard zavolať smutným hlasom Ossiana: „V mohyle plemä mocných! Šumí mlhový vetor ponad Karn, on kníše suchú trávu; v oblakoch tiene zapadlých hrdinov; ony smúťa hľadiac na živé plemä! Na slabé, bezvládne plemä!“

(Národnie noviny, 1882, č. 137, z 21. nov.)

(Vajanský)