ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daniel G. Lichard narodil sa dňa 19. januára 1812 v Slovenskej Ľupči, v župe zvolenskej, kde jeho otec, Daniel, bol farárom. Matka Anna, rodená Messerchmied, pochádzala z Ľubietovej, a jako sám veterán náš v labutej svojej piesni, autobiografii svojej, uverejnenej v kalendári Lichardovom na rok 1883 hovorí: „napriek nemeckému menu bola jeho matka čirá Slovenka“. Slovenských mladíkov učí bieda a nešťastie láske k rodnému jazyku: smutná to pravda, ktorá sa i tu splnila: deväť ročný chlapec zlomil si nohu, pripútaný na posteľ chytil do rúk „Zjavenie Jána“ a iné české knižky. V nemoci a kríži vzplála v srdci mladého šuhaja láska k slovenskému jazyku a doplála až s posledným dychom na smrteľnej posteli: Znám viac príkladov, kde ľudia naši prišli podobným spôsobom k národnému presvedčeniu. V tom samom roku (1821) odobral sa do Rim. Soboty, potom na 5 rokov do Kežmarku a tak do Prešporku r. 1828, kde jasné prednášky vehlasného prof. Gabr. Kováča-Martinyho povzbudili ho k pilnému študovaniu vied prírodných. V tie časy povstala v Prešporku „literární jednota slovenská“, ktorej členom stal sa i Lichard. Jako 25 ročný mladík vystúpil tu po prvý raz na pole literárne. Mládež slovenská vydala totiž malý almanach pod názvom „Plody sboru učenců řečí česko slovanské prešporského“ r. 1836. V tejto knižke nachádzame i Lichardovu básničku „Čas vše mění“. Prvé verše znejú:

Kladieme sem tieto prvotiny, čo pamiatku na jeho vstúpenie na litarárnu dráhu. V tie časy, keď sa chytil Lichard požehnaného pera, ktoré potom toľko dobrého sposobilo, pravda na inej postati, každý mladík pokúsil sa vo veršoch. I prísny, vedecký, ostrovtipný Lichard počal tak svoju púť. Nepokračoval v tom smere, jestli vyjmeme jeho príspevky do „Zpěvníka“. Jeho hlava bola prijasná, smysel reelný, nežby nebol nahliadol, že ho očakáva iná pôda.

Jako veľká väčšina tehdajších mladíkov slovenských, študoval i Lichard theologiu. Po odbavenom kurze bol informátorom u prešpors. veľkokupca Jurenáka, cestoval s jeho 2 synami do Itálie. Už vtedy bol sbehlý vo francúzskom a italskom jazyku. Druhá jeho tlačená práca vyšla vo viedeňskom časopise „Feierstunden“; bol to popis jaskyne u Postojny. Francúzska revolúcia pretrhla študovanie slovenských mladíkov na nemeckých univerzitách. Lichard túžil po ďalšom vzdelaní, ba i audienciu si vykonal u kr. uhors. kancelára profa Revického, aby si umožnil študovanie v Jene; nepovolilo sa mu to. Prinútený bol teda ísť do Viedne na ev. fakultu. Tam zaoberal sa i filologickými štúdiami. Plod týchto trudov bola obšírna italská gramatika „Gramatica linguae italicae, methodo matrem latinam respiciente concinnata“. Dielo toto, 26 tlačených hárkov silné, vydal knihkupec Reichhard a honoroval ho slušne.

Navrátiac sa letom r. 1837 do vlasti, povolaný bol od Jozeffiho slavného superitendenta a obranca slovens. národa za kaplána do Tisovca. Vysvätený dňa 22. sept., nezostal dlho u boku Jozeffiho, ale prijal faru v Ochtinej, v Gemeri ačpráve výslanstvo cirkve Štiavnickej už do Tisovca dorazilo a ponuklo mu professorát prírodných vied na lýceume Bansko-Štiavnickom. Pobudol iba rok v Ochtinej; po druhý raz povolaný prijal professúru a presídlil sa do Štiavnice.

R. 1838 dňa 5. novembra nastúpil teda novú túto stanicu. Národné trenice boly už vtedy v kvete. Lichard čo horlivý Slovák, snášať musel mnohé utrpenia. Prinútili ho matematiku po maďarsky prednášať, čo tiež nebola maličkosť pri tehdajšej nevyvinutosti maďarčiny. A tu mi napadá veľmi zdravá, skutočná anekdota z jeho maďarských skuseností. Keď už tú maďarčinu tak urputne všade tlačili, keď klepali sa nové slová o dušu, bez všetkej filologickej dôslednosti, shováral sa bol náš filologicky vytríbený mladý muž so svojimi priateľmi o tom nezmyselnom klepaní nových slov. „Stavím sa, že maďarská spisba príme hocjaké nesmyselné slovo“, tvrdil Lichard. Jako pomenovať ku pr. šnupavý tabak? I vymyslel Lichard nič neznamenajúce, žiadneho koreňa v maďarčine nemajúce slovo „burnót“, pustá to smesica náhodných samohlások a spoluhlások. Priatelia smiali sa. No Lichard chytil pero, napísal dôkladný článok do istého maďarského časopisu o šňupavom tabaku, v zátvorke pomenoval ho „burnótom“. Netrvalo to ani rok, v prvom maďarskom slovníku, ktorý vyšiel po spomenutom článku, skvelo sa už žartom vymyslené slovo, jako maďarský výraz pre „tabak“, ba v slovníku maďarskej akademie od Czoczora a Fogarassyho skveje sa čo čisto maďarské slovo, Boh zná od jakého atelkuzského koreňa odvodené. Tak daroval náš veterán Maďarom slovo — no i viac — i maďarsky písanú mathematiku pod záhlavím: „Mathematikai előcsarnok“. Keď bol totiž prinútený prednášať po maďarsky, kníh ale príručných maď. nebolo, nuž sám napísal učebnú knižku a zapchal tým hnusné huby podliakov, ktorí ho osočovali pre jeho verné slovenské vlastenectvo. Lebo tí škreklúni zostávajú vždy tí samí: oni čičrú sa po vrchu, ňuchajú za formálnosťami a ubíjajú literou ducha.

6 rokov vyučoval Lichard lyceálnu mládež. Z jeho žiakov vyznačili sa potomne nasledujúci: Ondrej Braxatoris-Sládkovič, chlúba slovens. národa, Daniel Marothy, vzletný básnik, chýrny rečník a ľudomil neunavný; Alexander Petrovič, potomný Petőfi, maďarský básnik. Stanicu túto opustil zo zdravotných ohľadov, no viac primäla ho k tomu hypochondria nežli rada lekárska. Z jeho vlastných úst počul som, že bol Lichard presvedčený, vlastne silno namyslel si, že neprežije 36 rok, a dľa toho i usporiadal si životnú poistku. Kto poznal pevnotu Lichardových presvedčení, húževnaté pridŕžanie sa toho, čo uznal za pravdivé, ten vie si predstaviť, že takéto namyslenie silno dejstvovalo na jeho ducha. Okrem toho jeho telesná sústava nepatrila k tým silnejším; vysoká postava, pomerne neširoké prse mohly podporovať jeho domnenie. No, vďaka buď Bohu, predpokladanie Lichardovo nesplnilo sa: my smútime nad starcom, ktorý má za sebou dlhý, činný, neobyčajne plodný život.

Hypochondria Lichardova, ktorá odorvala ho od kathedry stala sa pre slovenskú lietaratúru požehnanou. V úmornom úrade professorskom nebol by stačil Lichard činne vystupovať v spisbe.

R. 1844 teda prijal faru skalickú, kde účinkoval 3 roky. Po dnes rozpomínajú sa starí ľudia na požehnané jeho kňazovanie: on stal sa otcom svojích cirkevníkov. Jeho kázne vyznačovali sa presnou formou, bohatstvom myšlienok a jasnou prednáškou. Lichardova výslovnoť i v obyčajnom rozhovore bola presná, jadrná: on tak pekne hovoril, jako písal.

Po 3 rokoch rezignoval — a od r. 1847 posvätil sa výlučne spisbe, a tak skoro úplných 35 rokov slúžil jej všetkými svojimi silami. O žiadnom literátovi slovenskom nemožno doslovne tvrdiť: nulla dies sine linea. O Lichardovi možno: on neprenechal dňa za celých 35 rokov, v ktorom nebol by niečo napísal k poučeniu, pozdvihnutiu svojho milého národa.

Prvým dielom jeho bol veľký obrázkový kalendár „Domová pokladnica“, o ktorej možno povedať nomen omen. Táto objemná knižka stala sa naozaj familiárnym pokladom v prepočetných slovenských rodinách. Tu po prvý raz rozvil Lichard svoje spisovateľské sposobnosti. Celá kniha písaná je jeho vlastnou rukou. Jaká rozmanitosť, jaká dokladnosť! Naozaj nutno byť zapáleným láskou k národu, aby kto venoval toľko pilnosti a talentu do prostého kalendára. V Rakúsku bol to prvý obrázkový kalendár slovenský i čo do objemu (vyše 20 hárkov), i čo do mnohostranného výborného obsahu. Lichard našiel vďačné obecenstvo (slovens. obec. je vždy vďačné proti dielam dobrým a zodpovedajúcim). „Pokladnica“ jeho rozšírila sa tak, jako žiadna iná kniha do tých čias. V troch ročníkoch „Domovej Pokladnice“ (1847 — 1848) skvie sa Lichardovo pero priezračnou jasnotou, príjemnosťou a srozumiteľnosťou. Vzdelavatelné poučné to knihy. Nezabúda sa ani na zábavnú čiastku. Ktoby sa rád nerozpomínal na statného husára slovenského Janka Davida, ktorý junáckou duchaprítomnosťou zachránil život malému chlapčekovi?

Avšak Lichard zanášal sa širšími plánmi; plán hospodárskych novín už vtedy ho zaujímal. Po mnohých nesnádzach vymohol si povolenie k vydávaniu týždenníka: „Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“. Tento podnik mal krátky život. Búrky r. 1848 neprialy tichým prácam Lichardovým, týždenník zanikol. No Lichard nedal sa odstrašiť: jarom r. 1849 chystal sa k novému literárnemu podniku, k vydávaniu politických novín „Pozorníku“. Už mal materiál prichystaný do prvých čísel, tu mu dali znať, že minister vnútorných diel gróf Stadion želá si ho osobne poznať. Lichard vydal sa do Viedne — jednalo sa o založenie „Slovenských novín“. Ešte vec neprišla k riešeniu, Stadion onemocnel a zomrel. Vec tým nepadla, jeho nástupca, Bach, prevzal dielo a založil noviny pod záhlavím „Slovenské noviny“, ustanoviac za redaktorov Licharda a Ondreja Radlinského. Prvé číslo vyšlo dňa 10. júla 1849 vo Viedni. Lichard pracoval po celých 13 rokov pri tomto časopise. Radlinského miesto zaujal po roku Jonáš Záborský, po tomto dr. Herm. Jireček. Za úradné boly „Noviny“ vyhlásené až 22. novemb. 1852, a síce pre všetky národy rakúske v mocnárstve rakúskom. Redakcionálne práce nevadily, aby nebol vydal tri ročníky veľkého kalendára „Časník“ menovaného. I v tomto „Časníku“ poznávame všetky prednosti jeho umného pera. „Časník“ vychádzal r. 1856 — 1858 a písaný bol česko-slovenčinou.

Rokom 1861 zanikly „Slov. Noviny“: rodil sa pomaly dualismus a tak slovanského časopisu pre 20 milionov Slovanov nebolo treba. Potomní vladárovia nevolali k úradným časopisom serioznych literátov, ale zakladali hnusné plátky, za redaktorov ustanovujúc najviac mravne podlé katilinárske existencie.

Jarom r. 1862 vrátil sa Lichard do mesta svojej drievnej činnosti, Skalice, vydal zase ročník „Domovej Pokladnice“ a na to r. 1863 dňa 5. okt. počal vydávať „Obzor“, slávne známy časopis, pri ktorého poslednom čísle dvoma dňami pred smrťou ešte pracoval. Dvadsať ročníkov tohoto časopisu leží pred nami! Súbežne vydával svoj „Slovenský kalendár“ za 16 rokov. Tohoročný posledný ročník narobil mu veľa starosti: nejakému lokajsky úslužnému patronovi napadlo mu ho shabať! Teda čo ani Bachovi nenapadlo! Brutálnosť tuto zahatil minister Tisza svojím spravodlivým rozhodnutím. Keď ešte Matica kvitla, redigoval Lichard 2 veľké matičné kalendáre, písal objemnú brožúrku „Rozhovory o Memorandume“, ďalej „Malý gazda“, „Malá gazdina“ a mnoho premnoho menších brožur užitočných a praktických. Na sklonku života svojho vydal 2 objemné knihy: „Slov. obrázk. čítanka hospodárska“. A tak máme pred sebou celú bibliotheku, písanú jedným perom. 13 velk. kníh, asi 35 menších, 35 roč. časopis a nesčiselné menšie literárne práce po iných vydaniach. Dohromady činily by diela jeho skoro 90 sväzkov rozlič. veľkostí. To veru krásna summa požehnanej činnosti.

Meno Lichardovo patrí k najpopulárnejším na Slovensku. On nielen úplne nahradil blahej pamäti znamenitého Bielopotockého, ale i značne rozšíril hranice poučnej spisby. On obohatil jazyk náš novými slovami správnej štruktúry, tak že sa bez opozície prijaly. Mnohé slová, ktoré užívame, nevediac jich pôvod, sú jeho darom. Pripomíname len klassické slovo „rušeň“. Tu bol Lichard neoceniteľným, tvorivým duchom.

Nezlomný charakterom, prísny oproti sebe viedol minutiosne sriadený život; jeho vernosť a láska k národu bola mu hviezdou, osou života. Ctený, vážený i od protivníkov, cenený a milovaný od svojich, zakúsil mnohé horkosti životné. Jednu z najhlbších rán zadala srdcu jeho včasná smrť jedinej dcéry, Marie. Žiaľ sa bolo pozreť na starčoka, keď stál nad rakvou, nízko stojacou na stoličkách. V rakvi vidno bolo mladú, krásnu tvár, nezmenenú bojom smrteľným. Biela, skoro priehladná tvárička, obložená kvetami, nad ňou sklonený starec v nesmiernom bôli — obraz to, ktorý mi večne utkvel v duši. Jak zmizla prísnota z obličaja muža tak málo sentimentálneho vyvinutého umom.

Nuž pokoj Tvojmu prachu, otče, pokoj ti tam na pieskovom vŕšku, hľadiacom na žírne skalické polia! Nech vznáša sa nad tichou mohylou Tvojou vďaka naša, suchý piesok hrobový nech zvlažuje slza nášho smútku. Tvoj príklad nech pozdvihuje nás z netečného hlivenia, jasný ráz Tvoj posiľnuj i nás v dobrom boji, ktorý si Ty dobojoval statočne. Boľasťou sklúčení obzeráme sa po Tvojom následovníkovi. Kde vziať muža, čo by vyplnil medzeru, ktorú si zanechal.

Mier Tvojmu prachu, otče! Menu Tvojmu ale vehlas a večnaja pamäť!

(Národnie noviny, 1882, č. 137, z 21. nov.)

Vajanský