ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čím viac sa vzďalujeme od doby Lichardovej, čím väčšiu medzeru kladie medzi nás a neho čas, tým viac prichádzame do rozpakov, čo máme na ňom obdivovať. Kňaza, žurnalistu, ctiteľa absolútnej vedy, propagátora družstiev, vydávateľa vzdelávacej literatúry, alebo človeka? Áno človeka! Pretože každý nositeľ horeuvedených funkcií nemusí byť ešte človekom v tom smysle, ako si ho predstavoval náš Kollár: „Keď zavoláš Slovan, nech sa Ti ozve človek.“ A ja by som práve rád zdôraznil v Lichardovi túto stránku povahy.

Vysloviť sa o charaktere spisovateľa je veru ťažko. Rozhodne k tomu nestačí niekoľko výrokov zo spisov, často ani všetky sobrané diela. Treba znať stredobod existencie autora. Lichard zdá sa trpel od mladosti buď skutočnou, alebo domnelou chorobou. Preto mal usporiadaný život tak, aby ho každý deň mohol uzavreť a čo je hlavné, aby pri závierke vykazoval pozitívne saldo. Veľká, dosiaľ nerozriešená otázka, položená gréckym filozofom Theofrastom a podtrhnutá kresťanstvom, volá i v danom prípade po aplikácii: „Aký vliv má nemoc človeka na vývoj jeho povahy a či nie je často lepšie pre individuum i okolie, jestliže ho zaťažuje istá choroba.“ Problém geniality, hraničiacej tak bezprostredne s duševnou menejcennosťou vystupuje nám pred oči. Ale tiež starý sociálny poznatok a zákon, že zdravé individuum je vo svojom existenčnom boji úplne bezohľadné, často surové, bez škrupulí, a má pomerne málo smyslu pre kolektivitu, pre zájmy celku, stavajúc seba na prvé miesto. Naopak zase vlastná bolesť umožňuje cítiť a pochopiť bolesti cudzie.

Vysvetlenie a rozbor týchto myšlienok by nám umožnily posúdiť bližšie i Licharda. Chorľavý človek, pripravený zajtra zomrieť (čo prejavilo sa i pri uzavretí životnej poistky) zdá sa, že so sebou už zúčtoval. Ustupuje svojím ja do pozadia a stará sa o druhých. Vedie ho krajný altruizmus, záujem o dobro iných, ako by ani vlastná osoba neexistovala. Taký je Lichard. Rozdáva zadarmo onen drahocenný majetok intelektuála-redaktora, ktorý si necháva advokát draho zaplatiť, ktorý lekár zaviera pred svojimi klientami na zámok, otvárajúci sa len zlatým kľúčom, ktorý vymenuje obchodník len za hotové. Dnes je Lichard anachronizmom. Predstavený v skutočnom a jasnom svetle, budil by úsmev na tvárach. Niet človeka, ktorý by za tak nepatrnú mzdu dával seba celého do služieb iných.

Lichard nie je riadkový žurnalista, prezentujúci svojmu zamestnávateľovi so zakončeným článkom súčasne aj účet. Ale on ani nedáva k dispozícii jednoduché informácie. On svojou prácou odhaľuje jadro, podstatu a záhadu ľudského bytia. To je lekár slovenského ľudu, ktorý tlkot vlastného srdca prenáša na umierajúceho pacienta, ktorý vlastnou krvou napája jeho prázdne cievy. — Podstatou Lichardovej osobnosti je viera vo víťazstvo dobrej veci, keď sa za ňou vytrvalo, múdro a rozvážne kráča, a silu svojho presvedčenia čerpá zase vo viere v moc vedy. Na oko teda začarovaný kruh v skutočnosti ale najúčelnejšia konštrukcia duševnej rovnováhy. Viera, veda a pravda, nesená do života nikdy neumierajúcim optimizmom, to je triumf Lichardovho života. I jeho rovesníci verili. Lichard však stál vysoko nad nimi. Oni svojou vierou hory prenášali ale iba v pomere samých k sebe, ich spasila viera, ale dala im blaho iba subjektívne. Lichard niesol toto blaho propagovaním vedeckého poznania aj na objekt svojich snáh, na slovenský ľud.

Aký to komplexný charakter! Aká záhada psychologická i fyziologická! Lichard, trvale chorý muž, chodiaci stále v obkladoch, užívajúci večne odvary liečivých bylín a pri tom propagátor zdravia, pokroku, života, krajného optimizmu, konečného víťazstva, vzkriesenia a zmŕtvychvstania Slovenska! Kto nám rozrieši túto záhadu?

Boli by sme nepozorní, keby sme zabudli, že optimizmus a viera tvorili najdrahocennejší poklad onej generácie Slovenska, ku ktorej Lichard patril. Pozrite na Štúra, Francisciho, Hurbana, Moyzesa, Radlinského, Kuzmányho! Všimnite si odchodu dvaciatich vyhodených študentov r. 1844 z prešporského lycea! To nie sú mládenci, ktorých prvou otázkou je, či stratia štipendium, keď sa budú hlásiť otvorene k slovenčine! To nie sú neskoršie mužovia, ktorí by skladali zbraň, keď povstanie zlyhalo, absolutizmus sklamal, memorandum nemalo výsledku, keď Maticu zrušili, školy zavreli, cirkev evanjelickú hneď unifikovali, hneď zas parcelovali. Optimizmus preniesol ich prez najhoršie časy a keď aj bol mnohdy neplodný a fatalistický, aspoň ním rozháňali chmáry defaitizmu.

Lichard nemal onoho poetického elánu, ktorým sa honosili jeho druhovia. Ale za to ich predčil stálosťou a vytrvalosťou, železnou konzekvenciou.

Lichard je najkrajším typom onej generácie, ktorá v druhej polovici XIX. veku bola ochotná priniesť v záujme národa všetko, čo mala. On, aj s mnohými inými, nebol tak šťastný, že by bol svoju obeť položil naraz, v jedinom okamihu, ale musel po desaťročia, ako pelikán, krmiť slovenský národ a ľud, zápasiac odhodlane s hmotným nedostatkom a vlastným telesným neduhom. Či môže byť krajší, obdivuhodnejší charakter?

Ing. Štefan Janšák

(Prúdy 1932)