ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Novini pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, 1848, čís. 1 z 5. apríla)

Ako je počeť tích prác, ktorje sa na ťelesnje potrebi života nášho vzťahujú, velmi velikí: predca všetki stavi ľudí, pri tíchto prácach žijúce, hiba na tri osobitnje vrstvi rozdeliť sa muožu: na hospodárstvo, remeslo a kupectvo. Rozďeleňja toto, čobi sa i sami luďja tíchto vrství spuosobom života, v ohlaďe na oďev, običaje a druhje takjeto znaki tuvonkovje neďelili, už má svoju príčinu v samej veci, vo večních zákonoch prírodi, na ktorích práca človeka, v tejto alebo v druhej vrstve pracujúceho, stojí. Hospodár dochováva dari zeme; remeselňík ích k úžitku ludskjemu pripravuje; kupec ích po sveťe roznáša. Hospodárovo šťestja visí največmi od moci prírodi; remeselňíkovi spuosobnosť jeho ruki pomáha; kupec musí mať peňjaze, ak dačo chce dobrím spuosobom vikupčiť.

Majúc tento prirodzení rozďjel pred očima, lahko už najďeme odpoveď na tú više predloženú otázku: kďe leží koreň hospodárstva? Odpovedáme: ňje, kdo všetko chce mať ale kdo sa o to stará, čo vedla prirodzenej povahi svojho bívaliska mať muože, a to rozumním spuosobom dochováva; ten je najlepší hospodár! To sa pri tom samuo od sebä rozumje: že k hospodárstvu v tomto najširšom smisle, ňje len orba, zahradňíctvo, opatrovaňja lúk a huor patrí, ale k ňemu i chovaňja statku, hidu a včjel, potom ribárstvo, polovačka, ba i samuo baňíctvo (t. j. prvuo dobíjaňja kovu zo zeme) počítať sa musí. Všetki tjeto konáre hospodárstva majú zase svoje vlastnje zákoni, ktorími sa práca naša okolo ňích spravovať musí; ale ten hore spomenutí najvyšší zákon, pri každom svoju platnosť zachováva. O tom sa lahko presvedčíme, keď si predstavíme tú trojakú základnú radu hospodárstva, ktorú on v sebe obsahuje; a síce:

1. Usiluj sa nadovšetko víbadať: čo príroda kraja, v ktorom bívaš a hospodáriť chceš, vidať muože? Kďe božja ruka do zeme ňevložila tú moc, abi dajakje zrastlini vidávala, tjeto alebo druhje zveri živila, tam aňi človek ňič od prírodi vinúťiť ňemuože. Tak už na príklad okolo Petrohradu (v ruskom cárstve) náš običajní topol (pop), žjadním spuosobom sa ňedá v slobodnom povetrí ku prirodzenej velkosťi svojej dochovať; on za mladi zomjera na zimňici, proťi ktorej celje šúpi slami, na zimu okolo ňeho pookrúcanje ňič ňepomuožu; — broskiňe v zemi švédskej tak sa musejú v sklenních domoch opatrovať ako u nás pomaranče; — Laponci, (obivaťelja Európi največmi k pou noci viťisnutí), už o rožnom statku našom ňič ňeveďja, tarandák^[48]) im je všetko bohatstvo na sveťe; v Kamčatke musejú psi všetki povinnosti koňa vikonávať. Ale rozďjel tento plaťí ňje len o celích, od sebä velmi vzďjaleňích krajinách, leš aj o čjastkach tej istej krajini, ba práve o čjastkách toho istjeho chotára. Tokajčina pod Kriváňom ňikdá ňebude dorastať; Slovák dolno-zemskí ňemuože si klenovskí sirec alebo brezňjansku brindzu, ak si ju len ňekúpi, zajedať, lebo jeho statok ňemá tej voňavej paše, ktorá zvolenskje hole viznačuje; opravďiví šťitnickí dohán sa len v Šťitňíku (v gemerskej stolici) dá dochovať. Co sa ale tíka jednotlivích čjastok v tom istom chotári: tjeto sa rovňe muožu zvláštními silámi k tejto alebo ku druhej úroďe viznačovať; v jednom poli strova, v druhom obilja, v treťom azdaj praďivo sa najlepšie dariť muože. A to je hla veliká prednosť v hospodárstve naších časou, že ono muože popredku s hodnou istotou povedať: „na tomto poli toto sa mi bude najlepšie dariť“. K tomuto súdu nič inšje ňetreba, len abi z roli za hrsť zeme hospodár vzau do vrecka, doma ju potom vezme do zkusbi a pozná: s čímbi sa dalo najlepšje na tomto poli hospodáriť? Akím spuosobom sa toto tajomstvo vibadalo, o tom budúcňe obširnejšje prehovoríme. — Druhá základná rada, ktorú nám prisluhuje ten hore spomenutí zákon hospodárski, je:

2. Keď sa ťi raz ukázalo: čobi zem tvojho chotára najradšej vidávala? o to sa postaraj, abi sa táto jej rodná sila čo najlepšje napomáhala. To sa staňe, ak práce naše v najpríhodňejší čas vikonáme, a to, čo zem kroz úrodu zo svojej sili utraťila, zase jej vinahraďíme, a síce: hnojeňím alebo úhorom, ktorí sa ako odpočinuťja od práce považuje. Novejšie hospodárstvo ňič ňevje o úhore, preto, že vje s hnojeňím inakšje hospodáriť, ako sa to medzi nami robí; a predca sme už aj na Slovensku ňedávno dožili príkladi, že sa hospodárovja zproťivili vrchnosťi ktorá úhornuo pole zrušiť chcela. Všetko toto sa hiba z ňedorozumeňja stať mohlo, ktoruo sa nám visvetlí, keď si v daktorom budúcom čísle všeljake spuosobi hospodárstva opíšeme.

3. Ešťe si predložíme aj treťú základnú radu, z najvisšjeho tohoto zákona hospodárskeho viťekajúcu, ktorá zňeje takto: božje dari od prírodi vihotovenje, musíš dobre z pola zklúdiť a doma dobre zachovať. Žjadna práca hospodárska ňje je tak prísno k dobrej chvíle privjazaná, ako je klúďeňja (odberaňja z pola) úrodi. Už je ten hospodár odbavení, ktorí si to tíždňom po predku ustanoví: „v ponďelok budem jačmeň žať“ a v ten ponďelok sa potom vskutku, čobi sa prjam z ňeba ako z kupi ceďilo, len preto do jačmeňa oddá, že sa mu to bolo tak do rožka zavŕtalo. Čo sme v tohoročnej „Pokladnici“ na straňe 241. povedali: „ňech ďeťi tak tancujú, ako ím oťec zahvízda“, to veru plaťí aj o hospodároch, keď úrodu božú zklúďiť chcejú; ňech sa hospodár za Pánom Bohom rjaďi, lebo si on predpísať ňedá: čo za chvíla má biť v ponďelok alebo v sobotu? Čo sa ale zachovaňja ktorejkolvek úrodi v dome tíka, to je raz istá pravda: že oheň po sveťe tolko škodi ňerobí, ako nepozornosť, leňivosť, lahkomiselnosť a márnotrata ludská. To ňje len o hospodároch, ale aj o remeslňíkoch platí: groš sa dá lahšje virobiť, ako virobení zachovať. — Obozriťe sa okolo a pravdu slova nášho prisvedčíťe; koruna, čo dobrí prospech práce, či v hospodárstve, či v remesle zavišuje, sú dobrje mravi. Bez tíchto buďeme síce na záklaďe tích viloženích zákonou staväť; ale vistavíme dom bez povale a bez dachu, kďe nám každí vetor ďech zarazí, a každá ňečakaná plušť ňepozornú hlavu našu dokonále zmije.