Zlatý fond > Diela > Výber z článkov


E-mail (povinné):

Daniel Gabriel Lichard:
Výber z článkov

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

Z literárnej činnosti D. G. Licharda

Dňa 17. novembra 1942 uplynulo 60 rokov od smrti Daniela G. Licharda, propagátora zdravia, pokroku, života a krajného optimizmu, ktorý neprestal veriť v konečné víťazstvo, vzkriesenie a zmŕtvychvstanie Slovenska aj po zrušení Matice slovenskej a za beznádeje, v akej žili Slováci po zavretí slovenských gymnázií.

Pôvod Lichardov

Kolískou Lichardovho rodu je Boca v hornom Liptove. V 17. storočí delila sa na Stranu Kráľovskú a Zemiansku, z ktorých každá mala svojho richtára. — Podľa Lichardovho Obzora z r. 1869 mestečko Boca, podelené na tri čiastky, totiž Hornú, Prostrednú a Dolnú Bocu, leží u päty povestného vrchu Čertovej Svatby, alebo jedným slovom Čertovice, z liptovskej strany jeho. Malo vtedy 1220 čiste slovenských obyvateľov, medzi nimi 334 majiteľov pozemkov. Bociansky chotár zaujímal 8651? jutár a na celej ploche nebolo rolí; na lúky pripadalo 1480, na pastviská 804, na hory 6388 a na neplodnú zem len 49 jutár, poneváč každý kúsok zeme, vyjmúc cesty, ruka starostlivých obyvateľov premenila aspoň na lúku. Treba pripomenúť, že lúky bocianske bývaly medzi všetkými lúkami celej krajiny najlepšie hnojené, lebo gazdovia nemajúc orných pozemkov, všetok hnoj vynášali v putniach na horské luky. Priemerná ročitá hodnota výrobkov poľnohospodárskych udávala sa na 10.818 zl., čo sa pravda vzťahovalo hlavne na seno a drevo.[25] Boca mala i znamenitú šťavicu a dorábala v hojnosti prevýborné maslo. Pri úplnom nedostatku ornej zeme obyvateľstvo živilo sa výlučne baníctvom, chovom dobytka a čiastočne poľovníctvom; ženy tkaly plátno. Potrebné zásoby obilia na pečivo a varivo kupovali si z daktorých okolitých obcí, na pr. z Bacúcha, a to v zimnej dobe roku, keď vysoké snehy pokrývaly susedné hole, iba na vrchovom koni; ba častokrát i toto spojenie celkom prestalo a mnohé rodiny zostávaly na čas bez chlebíka, trebárs by si obilie mohly kúpiť. Bocianske zlaté bane bývaly kedysi[26] veľmi bohaté; od tej doby ale, čo podzemné vody najbohatšie šachty zalialy, klesla ich výdatnosť na toľko, že daktoré musely byť celkom zanechané, v iných sa však pracovalo iba čiastočne. Lichard bol presvedčený, že pri pokročilosti techniky baníckej i tieto už veľmi opustené bane bolo by možné obnoviť, k čomu bolo však treba peňažných prostriedkov. Za výhodnejšiu pokladal pre Bocu dajakú továreň na drevený tovar, keď v rozsiahlych horách bola hojnosť výborného jedlového dreva. Mal na mysli tovar, nazvaný v obchode berchtesgadenským (podľa mesta Berchtesgadenu v Bavorsku), t. j. výrobu hračiek pre deti a drevených bedien rozličnej veľkosti. — Teraz je tam v blízkej Malužinej továreň na drevené rámy obrazové.

Na niekdajších saských baníkov upomína podnes už len niekoľko nemeckých mien rodinných, dávno so Slovákmi pomiešaných obyvateľov Boce, na pr. Böhmer, Hellebrandt, Herich, Tréger atď.

Predkovia

Na Vyšnej Boci podnes žijú aj Lichardusovci. Sú to Ľudovít, Daniel a Samuel Lichardus, všetci s priezviskom „od Betkesa“. Ich predkovia bývali činní v cirkvi i v obci. Anton Lichardus zakladal r. 1908 gazdovsko-potravné družstvo na Boci a bol jeho predsedom. Ako vieme, prikladať si latinskú koncovku k nemu bolo v 17. a 18. storočí v bývalom Uhorsku módou.

Podľa matričných záznamov evanj. cirkvi banskobockej dňa 15. marca 1770 bol na Vyšnej Boci pokrstený aj otec nášho oslávenca Daniel, ako synáček Jána Licharda, ináč Betkesa a Judity, rodenej Cuprovej.[27] Študoval v Garanseku, Banskej Bystrici, Dobšinej, Štiavnici a v Bratislave, načo sa r. 1795 stal kazateľom v rodnej Boci a sotrval tam až do r. 1811. V marci 1811 presťahoval sa za farára do Slovenskej Ľupče a tam tiež umrel 6. februára 1827. Pri bohoslužbách v kostole náhle sklesol a doma skonal. V knihe zosnulých je uvedený 57-ročný Daniel Lichardus (jeho otec Joannes Lichardus, matka Judita Cholvát). V Ľupči spomínajú Daniela Lichardusa (tak sa celý život podpisoval), ako horlivého ovocinára. Vysadil štepami stráň Švarcu a majitelia sadov odtiaľ podnes berú úrody. Tam sa s farárom Lichardusom a s učiteľom Michalom Kyselom soznámil aj študent Samuel Jurkovič, ktorý r. 1845 založil prvé slovenské úverné družstvo, „Gazdovský spolok“ v Sobotišti.

Daniel G. Lichard za mladi

Evanj. kazateľovi Lichardusovi a jeho manželke Anne, rodenej Messerschmidtovej narodil sa v Slov. Ľupči 19. januára 1812 syn Daniel Gabriel. Evanjelická fara, rodný dom Lichardov, podnes stojí, pravda vnútri prestavaná, sklepené povaly už zmizly. Jeho matka pochádzala z Ľubietovej, tiež z rodu dávno poslovenčeného. Podľa C. J. Handzu Ondrej Messerschmiedt, rodák zo Starých Hôr, bol v Ľubietovej evanj. kňazom v r. 1637 — 1673. Už vtedy tam žilo popri Slovákoch len veľmi málo Nemcov, preto on založil slovenský evanj. sbor.

Keď Lichard v „Domovej pokladnici“ na r. 1863 uverejnil článok Michala Chrastka o ľupčianskom zámku, pripojil k nemu rozpomienku na blahé časy mladosti, strávené v rodnej Ľupči. Tam si zlomil 9-ročný Lichard nohu. Ležiacemu dal otec čítať Zjavenie Jánovo a spis F. J. Tomsu „Nešťastné příběhy k výstraze nezkušené mládeži“ a tie v ňom vzbudily lásku k materinskej reči. Aby sa naučil po maďarsky, dali ho r. 1821 do Rim. Soboty. Otca stratil pred skončením štúdií v Kežmarku, takže sa potom dosť ťažko prebíjal. V jeseni 1828 už bol zapísaný v prvej triede evanj. lycea v Bratislave, kde ho zaujaly najmä prednášky profesora Gabriela Kováča-Martinyho. Vtedy sa ešte podpisoval Daniel Lichardus a tak je zaznačený aj v školskej matrike. Jeho mladší brat Ľudovít v r. 1843/44 už sa písal skráteno Lichard, ako zistil dekanát slov. ev. bohosloveckej fakulty.[28]

Po skončení theologického kurzu stáva sa Lichard inštruktorom synov bratislavského veľkoobchodníka Adama Jurenáka. Patril mu koloniálny obchod „Ku trom bielym lvom“ v Laurinskej ulici. S mladými Jurenákmi cestoval Lichard r. 1833 po hornej Itálii. Vedel už francúzsky a v Terste sa zdokonalil v italčine tak, že r. 1837 vydal vo Viedni italskú gramatiku latinsky. Z honoráru za ňu ďalej študoval theologiu vo Viedni, keď nemohol dostať povolenie odcestovať do Jeny v Nemecku. Povolenia štúdií v Nemecku v tej dobe viedenské ministerstvo obmedzovalo. Tiež do viedenských „Feierstunden“ písaval, najmä o Postojenskej jaskyni. Z r. 1836 máme jeho prvý pokus vo veršovníctve. Vtedy ako autor básne „Čas vše mění“ v „Plodoch zboru učenců řeči československé prešporského“ je ešte podpísaný Daniel Lichardus. Avšak „Píseň hlásnika z Miloslavíc“, ktorú prijal Karol Kuzmány do podtatranskej zábavnice „Hronky“, označená je „od Dan. Licharda, Slováka“; písal sa už teda v r. 1837 skráteno! Slová tejto básne „Služtež vlasti skutkom, slovom“, staly sa Lichardovi heslom a uskutočňoval ich až do smrti.

Počiatky verejnej činnosti

Po krátkom kaplánovaní u superintendenta Jozeffyho v Tisovci odišiel Lichard za farára do Ochtinej. Pustil sa tam do štepárstva a niekoľko pníkov dostal aj od Jozeffyho. O rok však mu bola ponúknutá už druhý raz profesúra na ev. lyceu v Banskej Štiavnici. V tomto meste bohatej školskej tradície, priľnula k Lichardovi študujúca mládež synovskou láskou. Svedčí o tom Duchovný testament Daniela Maróthyho, nazývajúceho Licharda „svojou druhou statočnou a vernou matkou“. Profesorčil tam 6 rokov. Svoje národné cítenie dokázal Lichard tiež založením slovenského literárneho kruhu v Banskej Štiavnici v rokoch 1838 — 1839 a organizoval ho podľa maďarského kruhu. Členovia sa v ňom cvičili v prednášaní, v písomných prácach a v posudzovaní týchto. Spolok viedol zápisnicu o schôdzach, konaných dva razy v týždni a zaznačoval vynikajúce práce. V tomže duchu viedli kruh po Lichardovi Šuhajda, Martinek, Ormis a Dobšinský. Na schôdzach nielen že sa vyučovalo slovenčine, ale budil sa, dvíhal a pestoval i slovanský duch.[29] Učil i neskorších básnikov, slovenského Ondreja Braxatorisa-Sládkoviča a maďarského Alexandra Petőfiho. Musel prednášať po maďarsky, preto aby si uľahčil prácu pri nedostatku maďarských odborných výrazov, dal tlačiť r. 1842 u Wiganda v Bratislave maďarskú učebnicu „Mathematikai előcsarnok“. Súc profesorom prísnym, horlil za prírodné vedy a obohatil lyceum o prírodopisný kabinet. Dvakrát bol riaditeľom ústavu a nerozpakoval sa dať z niektorých predmetov nedostatočnú známku i Petőfimu, či už z uhorských dejín, náboženstva alebo gréckej mythologie. Medzitým dvoril dcére prof. Danku, avšak mal soka v mladšom kolegovi Martinkovi. Hoci sa smierili, odišiel Lichard r. 1844 za evanj. farára do Skalice. Buď skutočne sa dobre necítil, alebo si nemoc vsugeroval. Vajanský od neho počul utkvelú predstavu, že sa nedožije viac ako 36 rokov. Upravil si tak aj životnú poistku. Azda jeho domnenku podporovala slabá telesná konštrukcia. Však o 3 roky opustil aj skalickú evanj. faru, aby sa nerušene venoval publicistike, najmä keď mal v Skalici po ruke tlačiareň Frant. Xaveria Škarnicla a synov.

Činnosť literárna a propagovanie družstevnej idey

Od r. 1847 zasvätil Lichard celý svoj ďalší život spisbe. O žiadnom slovenskom literátovi nedá sa doslovne tvrdiť: Nulla dies sine linea, o Lichardovi však možno. Neminul deň, aby nebol niečo napísal na poučenie, pozdvihnutie úrovne slovenského ľudu.

Keď cenzúra uvoľnila jeho prvú Domovú pokladnicu, vtedy desaťročný A. P. Záturecký v duchu si vzdychal, ach, keby sa našiel priateľ, čo by mu tú knihu daroval!

Všimnime si aspoň Lichardovej myšlienky ktorá sa vinie jeho článkami — idey družstevnej! On zo všetkých síl pracoval myšlienkove i organizačne, otváral okna západným duchovným prúdom pre náš ľud a pojal za svoju myšlienku družstevnú, ako vodčiu ideu ľudského kolektíva svojho storočia.

Článok Bohuslava Nosáka[30] s radosťou prijal Lichard do svojho prvého výborného kalendára „Domovej pokladnice“ na rok 1847, lebo v ňom okrem prírodným krás Slovenska a chvály slovenčiny zhodnotil autor aj sľubné počiatky spolčovania. Vítal spolky miernosti, budiace smysel pre sporivosť, budovanie knižníc, aj úvahy o zlepšovaní školstva. Spomínal vznik vychovávateľského spolku v Báčke a spolku pre napomáhanie prespoľných škôl v drotárskej Divine. Najradostnejšie však boly úspechy prvých úverných družstiev na Slovensku, t. zv. gazdovských alebo hospodárskych spolkov a stále rastúca obľuba mestských sporitelien. — Lichard videl v týchto riadkoch kvet úprimnej lásky k národu, cítil, že od dávna bol nimi slovenskému čitateľstvu podlžný a preto ich nemohol pominúť.

„Orol Tatránsky“ zo 4. decembra 1846 uverejnil zprávu, ako bola prijatá na Slovensku Lichardova „Domová pokladnica“. Zakladateľov mala 953 a výtiskov sa odobralo 1072.

Avšak Lichard chcel docieliť ešte viac, t. j. vydávať vlastný, populárny časopis, ktorý by v širokých ľudových vrstvách vyvolával záujem o pokrok a zdokonalovanie hospodárstva a remesla.

Úradné povolenie však došlo až za dva roky, takže len 5. apríla 1848 vyšlo prvé číslo jeho týždenníka „Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“, akých Slováci do tých čias nemali. Dňa 27. septembra 1848 však zanikly, vyšlo len 26 čísiel, iste pre nastalé nepokojné, revolučné pomery.

Hneď na prvých stránkach vyzdvihol Lichard význam sporivosti. Či roľník závislý na moci prírody, či živnostník spoliehajúci sa na svoj dômysel, i obchodník odkázaný na kapitál, všetcia vedeli ľahšie peniaz zarobiť, ako zárobok zachovať. U roľníka badal Lichard najviac ľahkomyseľnosti a márnotranosti, vlastností škodiacich často viac ako živeľné katastrofy. Zlepšenie videl v rovnomernejšom rozdelení práv a povinností občianskych a preto zvesť o konštitúcii prirovnal k holubici, nesúcej Noachovi konárik olivový.

Avšak nedalo sa zabrániť ani výstrelkom. Keď po cudzine, Francii a Nemecku na Veľkú noc 1848 zachvátila aj Bratislavu vlna protižidovských demonštrácii, pýtal sa Lichard tých, ktorí sa napriek dobrým radám nevedeli obísť bez židovskej krčmy, či národní vodcovia až do zunovania nehúdli: „Kto vám káže dať sa Židovi klamať a platiť nie 6, ale aj 20, až 50 % úrokov od pôžičiek úžerníkom, keď všade už mohol jestvovať hospodársky spolok, aký malo Sobotište, Brezová a iné obce!“[31]

Ešte viac sa Lichardovi protivilo nepochopenie otázky hospodárskej vo vládnych kruhoch, rozdeľujúcich v najchudobnejších krajoch almužny na zmiernenie hladu, na miesto budovania slovenskej hospodárskej školy. Bez tejto školy, bez hospodárskeho spolku a hospodárskeho časopisu nevidel Lichard úspech ani v presídlovaní na Dolnú zem. Aj tu bolo treba predchádzajúcej lepšej znalosti hospodárenia. Bol presvedčený, že hospodársky pokrok bol by Slovensko o 10 rokov zmenil do nepoznania.[32]

Keď r. 1852 ministerstvo orby mienilo zakladať hospodárske spolky vo všetkých korunných zemiach, márne Lichard túžil, aby sa ho dostalo aj Slovensku, lebo ono z maďarského krajinského hospodárskeho spolku nemalo osohu.[33] Francisci ešte r. 1868 ľutoval chudáka veterána, verného a neúnavného Licharda, že sa takéhoto spolku nemohol dochodiť, dovolať ani dopísať, bárs si mal nohy po kolená, ruky po lakte sodrať.

Znamenité účinky bol by mal i Záhradnícky spolok. Na Slovensku skoro v celých chotároch ľudské oko nespočinulo ani na jednom ovocnom strome, všade rástly len vŕby a oľše. V mládeži škola, a u staršej generácie záhradnícky spolok malý nahradiť a dohnať zameškané. Úprimne sa Lichard radoval z prvej vzornej ovocinárskej školy, akú založil na „účastiny“ farár Štefan Závodník v Pružine v Trenčianskej stolici. „Účastinár“ dostal po 6 rokoch 20 štepov a ďalšie mohol si kúpiť po 4 kr. striebra. Lichard prial školke, aby bola vzorom aj ostatným stoliciam, lebo len takto sa dalo Slovensko premeniť na rajské kraje.[34]

Avšak Lichardovo dielo nemalo trvania. Prervaly ho revolučné roky 1848 a 1849. Ešte na jar 1849 Lichard vydával politický časopis „Slovenský pozorník“ s prílohou „Žitvou“, avšak od 4. do 27. apríla vyšlo len 7 čísiel.[35] Pokračovať nebolo by bývalo tak snadné, keby Licharda Ján Kollár neodporučil za hlavného redaktora vznikajúcich vládnych „Slovenských novín“ vo Viedni.

Naraz bol Lichard pozvaný k ministrovi vnútra grófovi Stadionovi, avšak keď tento náhle zomrel, za jeho nástupcu Alexandra Bacha dňa 10. júla 1849 začala vláda vydávať „Slovenské noviny“, najprv dva razy, od r. 1851 tri razy v týždni a síce tlačou kongregácie Mechitaristov.[36]

Už v auguste 1849 konštatoval Lichard, že väčšia časť občianstva Slovenské noviny prijímala s chválou Rakúska, avšak druhá menšia časť ich zatracovala. Slováci z Modry, ktorých tam bola prevážna väčšina a len hŕstka Nemcov, museli u ministerstva asi začiatkom novembra 1849 protestovať proti mešťanostovi, ktorý Slovenské noviny na slovenské obyvateľstvo poslané, nielen že nechcel úradne oznámiť, ale ani na čítanie vydávať. — Ba v svojej intolerancii s podzápisníkom bez vedomia magistrátu napísal redakcii, aby sa tento časopis do Modry viac neposielal![37]

Ako vieme, posledná Lichardova Domová pokladnica vyšla v Skalici na rok 1851. Pred zastavením vydávania tohoto kalendára pomýšlal Lichard na možnosť jeho splynutia s kalendárom Koledou, ktorý vydávala Moravská národná jednota v Brne. I keď sa tento úmysel neuskutočnil, zostal Lichard v priateľskom styku s Koledou.[38]

Koncom januára 1851 vyslovil likvidáciu „Gazdovský spolok“ sobotištský, pozanikaly okrem Rybníka v Gemeri aj ostatné „hospodárske spolky“, hoci podľa Jána Francisciho tešily sa veľkej dôvere a účinkovaly znamenite.

Napriek týmto Jobovým zvestiam bol Lichard presvedčený, že dokiaľ nebude ľudu spomožené hmotne, všetko iné mudrovanie bolo márne. Zato r. 1852 v novoročnom čísle kládol na srdce priateľom ľudu, aby pomáhali dvíhať praktickú stránku národného života. Bolo to možné pomocou družstiev, avšak Lichard sám musel priznať, že duch spolkovitosti bol vtedy na Slovensku ešte slabý.

V drobných zprávach zaznamenával aj tie najmenšie iskričky svojpomoci, n. pr. istú jednotu v Prahe, ktorá pomáhala drobným živnostníkom bezúročnými pôžičkami. Pražská obchodná komora navrhovala zakladanie sporiteľníc aj vo vonkovských mestách, pracovalo sa na stanovách a 1. októbra 1852 začala činnosť v Brne prvá moravská sporiteľňa, ktorá zúrokovala vklady už od 25 krajciarov.

Viac zaujaly Licharda t. zv. letné sporiteľnice, aké vznikaly podľa príkladu Berlína po Rakúsku a boly by sa ujaly aj medzi Slovákmi. Robotníci z denného zárobku ukladali si do nich malý peniaz od jari do jesene, začo výbor nakúpil vo veľkom požívatín i paliva a v zime rozdeľoval v pomere složených čiastok. V Prahe sa skladalo týždenne 30 kr. striebra, Lichard usudzoval, že aj na Slovensku každý robotník mohol týždenne odložiť 20 kr., len by nesmel tak často piť pálenku. Bolo by sa znemožnilo remeslo úžerníkom, rátajúcim za špatný tovar cenu až trojnásobnú a úroky sto od sta, až úžerník dostal od dlžníka ostatnú roličku za to, čo azda pôvodne stálo len pár zlatých.

Vypožičiavanie na zálohu bolo ešte väčšie zlo. Ľudia v náhlej potrebe odnášali čo mali najlepšieho, najviac Židom, za pôžičku niekoľkých zlatých. Tí sa nechali prosiť a konečne požičali s podmienkou úroku groša na mesiac z každého zlatého, hoci zákonite mali nárok iba na 1 šajnového krajciara. Keď pýtal úžerník 9 grošov na 1 roka od 3 zlatých nepozdávalo sa to dlžníkovi mnoho, nevedel si vyrátať, že to bolo jedonásť razy viac, než zákonitých 6 od sta. Mnohí pýtali groš od zlatého na týždeň bez písomného dokladu, takže sa nebáli pokút. Preto Lichard odporúčal radšej väčšie pôžičky od statočných ľudí a na zákonitý úrok.

Takto úžerníci zdierali ľud aj pri vypožičiavaní obilia pred vznikom obecných sypární.

Spoločné sypárne sa zaslúžily, že na príklad najľudnatejšie obce lednického pánstva Lazy a Lysá nepadly za obeť hladu a úžere. Keď r. 1824 prestalo sa tam priasť pre šaštínsku tkalcovňu, zbudovaly sa sypárne. Na jar sa z nich požičiavalo obilie a v jeseň vracalo osminou zúročené. Avšak rok 1848 i tieto sypárne pochoval.[39]

V Púchovskom okrese nariadil zakladať obecné sypárne slúžny Androvich r. 1855.[40]

Lichard nezabúdal na drobných roľníkov a ich život sledoval neprestajne pozorným okom, ba zaujímal sa o nich tým viac, čím viac podliehali pálenke a úžere. Ani najlepšie úrady neboly vstave objaviť každý klam, a ľud napriek výstrahám zostával v osídlach Židov. Vlastne sám liezol do pasce, čo kto chcel, v tom sa mu krivda nediala, avšak iného východiska vtedy ani nebolo. Sdružovanie do svojpomocných spolkov za tuhého vládneho absolutizmu nepokročilo ani o piaď, takže sa Lichard v Slovenských novinách zo 6. novembra 1852 právom pýtal, či dedinské sporiteľnice ešte nezaspaly?

Sporiteľnice

Zakladanie malých sporiteľníc aspoň vo väčších obciach pokladal Lichard za hlavný úkol úprimných vlastencov a pomocou duchovenstva, učiteľstva a obecných úradov za snadné, dokazujúc, že ony neboly na Slovensku ničím novým. Povstalo ich viacej už okolo r. 1845 a menovite sobotištská kvitla 6 rokov. Pri zachovávaní predpisov o spolkoch, aj stoličné povolovaly úrady by tvoriť sporiteľnice, pre obecný ľud tak osožné. Dňa 13. novembra 1852 rozpísal sa preto Lichard opäť bližšie o ústrojnosti takýchto malých sporiteľníc v obciach.

Lichardova rada bola nasledovaná: Sporiteľnicu mali spravovať predstavení obce za dozoru úradov, písomné práce by viedol učiteľ alebo notár, prípadne iný statočný občan. Úradovalo by sa v nedeľu ráno na obecnom dome, alebo v škole nikdy nie v krčme! Záväzok týždenného vkladu 1 groša v striebre umožňoval vstup každému. Zameškanie zapríčinilo stratu členstva i peňazí složených na knižôčku. Zakladatelia prispievali by ešte 2 zlatými, aby po ruke bol väčší kapitál. Dedičia zomrelého člena mali dostať vklad vyplatený s 3% úrokmi, požiačiavalo by sa na 6%, na dobu pol roka, aby sa vystriedalo čo najviac členov. Najmenšia pôžička činila 10 zl. a každá musela byť desiatkou deliteľná pre jednoduchšie počítanie. Prednosť mali členovia domáci pred prespoľnými, úrok sa srážal hneď, pijanom a márnotratníkom sa nepožičiavalo.

Na blahobyt jednotlivcov i obcí mohly sporiteľnice veľmi vplývať. Na Slovensku boly stá obcí, kde by sa mohlo sdružiť 400 hospodárov. O 10 rokov by už bolo pohromade 10400 zl. striebra, alebo 26000 šajnových, takže by sa dalo požičiavať aj do susedných obcí a bol by koniec úžerníctvu. Vo väčších obciach Myjave, Brezovej, Pliešovciach, Ratkovej, Klenovci, v mestách Brezne, Krupine, Lipt. Sv. Mikuláši, Pukanci, Rajci Tisovci, Trenčíne, Zvolene, Žiline mohly mať sporiteľnice až 1000 členov a napomáhať obchod i remeslá, o mravnom účinku na výchovu k poriadku, miernosti a sporivosti ani nehovoriac. Zvýšenie finančnej sily národa bolo by osožilo aj jeho duchovnému rozkvetu. Jednotlivec mohol sa obracať na sporiteľňu bez haňby a zdierania. Úspory pomohly by rodine zomrelého člena, lebo obyčajne zostala bez haliera.

Všetci priatelia národa mohli sa tak stať dobrodincami celých obcí i jednotlivcov. Preto sa Lichard pýtal, ktoráže obec urobí počiatok a kto bude na Slovensku apoštolom obecných sporiteľníc? Žiadal k tomu Božie požehnanie, sám urobil všetko, čo mohol!

Zmena v slovenských novinách

Týmito článkami zavŕšil Lichard ročník 1852 Slovenských novín a tým aj prvú etapu propagácie družstevných sporiteľníc. Azda tušil, alebo vedel, že tieto zámery nebude môcť uplatňovať dlho. A vskutku, už 22. novembra 1852 staly sa noviny úradným časopisom, začaly upádať a zostaly suchopárnymi.

V januári 1853 márne Lichard dúfal od novoustanovených obecných notárov (na Pohroní, najmä v Slov. Ľupči, v Ponikách, v Hornej a Dolnej Mičinej, v Podkoniciach a na Budči), že sa ujmú zakladania sporiteľníc. Neúprosný, porevolučný viedenský absolutismus, obmedzujúc tvrde spolčovanie i občiansku slobodu, zaľahnul všade.[41] V Hronci sa utvorilo 13. februára 1853 „Poctiwe Tovaryšstvo Mechanického Werku“, spolok podporný, ktoré pod zmenenou firmou jestvuje podnes. Ešte aj v r. 1853 daktorí obecní notári, nadužívajúc svojej úradnej moci, odstrašovali obyvateľov od predplácania Slovenských novín.[42]

Referujúc r. 1854 o Vzájomnej poisťujúcej jednote obchodníkov a remeselníkov v Rakúsku, písal Lichard: „Ako vodná para predstavuje najmocnejšie hybadlo strojníctva nášho veku, tak na poli obchodu a priemyslu duch spolkovitosti predstavuje to hybadlo, ktoré opravdové divy tvorí! Kde práca a kapitál jedného človeka nestačia, tam sa spojí 100 údov k tomu istému cieľu. Kde ani 100 údov nemôže prekážky dajakého podujatia odstrániť, tam sa utvorí jednota 1000, ak treba 10000 údov a všetky ťažkosti miznú. „Spojené sily“ zaiste vládnu svetom a premenami jeho, nakoľko ony od ľudskej vôle a sily závisieť môžu“.

Avšak mestá trpely vtedy krízou obchodu i remesiel, najmä súkeníctva, v hornatých krajoch rozdielal erár chlieb na utíšenie hladu. Úrady zakazovaly vábiť ľud do krčiem, kde opití podpisovali všelijaké dlžobné úpisy. Stíhal sa predaj liehovín na úver, dlžobné úpisy smely sa podpisovať len pred obecným notárom. Živnostník ani na dobrú hypotéku nedostal pôžičku a keď aj v Skalici volali po filiálke obchodnej banky, myslel Lichard na pomocné kasy remeselnícke. Taká jestvovala r. 1855 v Celovci.

Obmedzovaním denníka Slovenských novín strácal Lichard kontakt so Slovenskom. Nepomohlo ani to, že boly od r. 1855 spestrené prílohou „Světozor“, listom pre zábavu a literatúru vychodiacou týždenne a v r. 1858 — 1861 každých 14 dní. Preto začal Lichard vydávať vo Viedni kalendár „Časník“ r. 1856. Prvé dva ročníky vyšly tlačou a nákladom L. C. Zamaského, vlastníka univerzitnej kníhtlačiarne, tretí na r. 1858 Typografien-liter.-arist.-ústavu a vyšla v ňom i podobizňa D. Licharda (lit. v. Stadler, tlač J. Haller).[43]

Návrat do Skalice

Dôležitým medzníkom stal sa Lichardovi rok 1861, keď Slovenské noviny zanikly. Začiatkom marca 1862 už ho vidíme na odchode z Viedne a jako sám priznáva, následkom ťažkých prác i jeho bajúzy už trocha ako jabloň začaly šediveť.[44]

Vrátiac sa do Skalice, musel začať tam, kde r. 1848 prestal. Obnovil vydávanie Domovej pokladnice, z ktorej vyšly dva ročníky 1863 a 1864 a usiloval sa v nich zabávajúc poučovať a poučujúc zabávať. V prvom z týchto kalendárov vyšiel článok „Poisťovacie spolky — sporiteľnice“. V Rakúsko-Uhorsku bolo v tie časy 120 poisťovní, menšie vzájomné a väčšie i kapitálové silnejšie účastinné. Pomerne vzmáhaly sa aj sporiteľne. Ukladanie peňažných výnosov statočnej práce donášalo v nich majiteľom aký taký úžitok. Z rakúskych sporiteľní viedeňská, založená r. 1819, bola ostatným vzorom. Spolu maly 627 000 vkladateľov, asi na 100 obyvateľov pripadol jedon. Opatrovaly 133 1/2 miliona zlatých, z čoho na Uhorsko pripadlo 25 1/2 miliona. Na Slovensku prešovská a bansko-bystrická, založené r. 1845, maly najväčšie obraty, na dobrú hypotéku dávaly pôžičky na slušný úrok.

Poverenie Licharda — „Obzor“ — Slov. kalendár

Stály národný výbor ustavený z príležitosti Národného shromaždenia v júni 1861 v Turč. Sv. Martine poveril v tom samom roku Licharda zakladať hospodárske spolky, vypracovať pre ne stanovy a vydávať hospodársky časopis. Lichard to poverenie prijal.[45]

Keď v rokoch 60tych poľavil tlak shora, voľnejšie spolčovanie umožnilo vznik Matice slovenskej, odcestoval Lichard s Dr. A. Radlinským a V. Paulinym-Tóthom na zakladačné valné shromaždenie Matice do Turč. Sv. Martina 4. augusta 1863. Bol tam zvolený za posudzovateľa hospodárskych spisov matičných. Dňa 3. októbra 1863 vyšlo prvé číslo Lichardovho „Obzora“.[46] R. 1865 vydal Lichard vo Viedni „Rozhovory o Matici slovenskej“. Aby jej nekonkuroval, vydával od toho istého roku len menší kalendár a stal sa jedným z jednateľov Matice v Nitrianskej stolici.

V Obzore 1864 zaoberal sa opäť sypárňami. Do nových odporúčal skladať zrno zo spoločne obrobených obecných pozemkov, alebo každý mal dávať 1/2 až 1 mericu. Za najlepšie pokladal vyberanie prirážky k daniam. Tá sa uložila na úrok do sporiteľne a bola na porúdzi.

Propaganda Pomocníc

Zrazu však badáme v náhľadoch Lichardových významný obrat.

V prvom Slovenskom kalendári na rok 1865 na miesto sporiteľníc označil už Lichard za najosožnejšie pre slovenský ľud vzájomné pomocnice; peňažné družstvá s ručením obmedzeným, aké sa tvorily v zahraničí. Anglia bola domovom sdružení pre spoločnú pomoc a následkom zjavnej užitočnosti odtiaľ sa myšlienka tá šírila. V nemeckom Nasavsku vznikly prvé dve r. 1859 a za krátko už ich bolo vyše 500. Aj v Čechách a na Morave chytili sa tejto myšlienky a záložne množily sa tam veľmi rychle. Podľa Licharda aj Slováci mali premýšľať, či by si takto nemohli pomáhať. Na Čabe by sa snáď našlo 2000 ľudí ochotných skladať týždenne po papierovom desiatníčku, na Myjave, Brezovej, Starej Turej aspoň po 500. Menšie dediny mohly sa spojiť do spoločnej pomocnice. Mohli sa ustanoviť výberčí, aj väčšie splátky. Kto dosiahol 50 zlatých, prestal platiť. Požičiavalo by sa len na úrok a najviac na rok, na väčšie pôžičky bol potrebný záručník. Tak radil Lichard.

V Obzore 1865 uznával síce dôvody statkára Ordódyho pre zakladanie sporitelien, avšak za ľahšie považoval vo vtedajších pomeroch tvorenie Vzájomných pomocníc, ktoré lepšie zodpovedaly drobným hospodárom, remeselníkom a menej zámožným ľuďom. Účastinné sporiteľne požičiavaly bárskomu a podľa zákona musely mať kapitál 30.000 zl. rýns. na akciách. Takýto kapitál ťažko sháňala i účastinná sporiteľňa v Turč. Sv. Martine. Mnohí sa stránili slovenských sporiteľní aj z ohľadov národnostných. Pod menom „sporiteľne“ sa však zakladaly v Uhorsku účastinné peňažné ústavy, ktoré len menom líšily sa od podobných ústavov menovaných bankami.

Úspech sa dostavil, keď Obzor r. 1865 otlačil vzor stanov pre vzájomné pomocnice, Lichard si ich vyžiadal od záložne v Tábore v Čechách pomocou Václava Křížka, riaditeľa tamojšieho reálneho gymnázia.

Sporivosť Lichard propagoval aj v r. 1866 a 1869 článkami: „Domáce lieky proti zlým časom“ a druhým „Ako človek zbohatne?“, odporúčajúc návod Francisciho pre zakladanie pomocníc. Na roky 1867 a 1868 nevydal kalendár, vyplnil túto medzeru I. a II. vydaním „Malého gazdu“, (vyšly štyri vydania!), ku ktorému sa r. 1871 pridružila „Malá gazdiná“ a r. 1874 „Malý účtovník“.

V polovici 70tych rokov už sa mohol Lichard tešiť z ovocia svojej námahy, zasiate horčičné semiačko vzišlo. Zakladanie vzájomných pomocníc po celom Slovensku bolo najradostnejším zjavom vtedajšieho slovenského verejného života. Lichard ani nedúfal, že mu Boh dopraje dožiť chvíle blahodárneho pôsobenia týchto družstiev. Prvá vznikla r. 1861 v Liptovskom Sv. Mikuláši a r. 1867 v Revúci, zásluhou hlavne prof. Ormisa a tkáčskeho pomocníka Štefana Maliaka. Lichard založil Pomocnú pokladnicu v Skalici r. 1870 a jej stanovy boly vzorom ďalším. V roku 1871 už ich bolo 20. Pomocnica na Čabe prijala za rok 685.000 zl., v Liptovskom Trnovci mali pätoro dobre vedených spolkov, medzi nimi Vzájomnú pomocnicu.

Prvý Potravný spolok slovenský utvoril sa v tie časy a to r. 1871 v Revúci. V Modre sa pomýšľalo r. 1877 na Potravný spolok, aké už dlhší čas účinkovaly v cudzozemsku. Lichard sľuboval uverejniť stanovy budapeštianskeho Potravného spolku, vtedy zakladaného, akonáhle budú potvrdené.

Sporiteľňa v Turč. Sv. Martine pamätala darmi na slovenské gymnázia, ale iné sporiteľne, ako v Skalici, v Novom Meste nad Váhom a v Topoľčanoch musel Lichard napomínať, aby dbaly reči ľudu. Rozpadnutú sporiteľňu v Petrovci radil nahradiť Pomocnicou. Rezké zakladanie družstiev tešilo Licharda, hoci nepokladal peniaze za modlu. Slovenské účastinné Sporiteľne a družstevné Vzájomné pomocnice aj v zlých časoch obstály. Keď nepriatelia dali sa zakladať konkurenčné „takarky“, niektoré Pomocnice nemohly začať činnosť, iné musely zlikvidovať pre veľké daňové predpisy (Horné Hámry, Kameňany), niektoré podozrievané boly z „panslavizmu“ a včelársky spolok, založený Závodníkom nedostal úradné schválenie vôbec. Roky 1874/1875 zasadily ťažkú ranu národnému životu, avšak Lichard nezúfal a radil: „Učiť sa, pracovať a sporiť!“ R. 1876 volal: „Nechceme, nuž ani nemôžeme padnúť“, odporúčajúc poznova školské sporiteľnice. Vzor našiel r. 1874 vo Švajčiarsku, kde ich úspešne propagoval profesor Laurent v Ženeve. Keď r. 1875 Úverný ústav vo Spiši sa ujal zakladania školských sporiteľníc, dával ho Lichard za príklad aj ostatným sporiteľniciam a vzájomným pomocniciam. Žialbohu ujala sa snáď jediná v Skalici pri vyš. evanj. škole. Viedol ju učiteľ Michal Trslín. Hoci sa ozývaly hlasy o škodlivosti školských sporiteľníc, prajne sa o nich vyslovila r. 1881 aj väčšina účastníkov sjazdu uhorských učiteľov.

Keď r. 1875 vyšiel XXXVII. uhorský zákonný článok, hneď v januári 1876 informoval Lichard v Obzore o jeho ustanoveniach sporiteľne (účastinné spolky) i vzájomné pomocnice, ktoré zaradil medzi „jednoty“ (preklad slova szövetkezet, t. j. družstvo bol mu, zdá sa, ešte neznámy). Predpisy zákona sa týkaly všetkých spoločenských firiem, založených pred r. 1875, musely tieto požiadať o zápis do firemných registrov a svoje stanovy prispôsobiť ustanoveniam zákona.

R. 1878 pomýšľal Lichard zakladať Besiedky hospodárske. Chýbal síce v Uhorsku zákon o spolkoch, avšak minister Kol. Tisza vyhlásil právo spolkovosti za najvzácnejšie právo občianske a toho radil Lichard sa držať.

Na sklonku svojho života uverejnil Lichard životopis Hermana Schultze-Delitzscha, narodeného r. 1808, ktorý sa zaslúžil o blahobyt ľudstva, lebo šíril družstevnú ideu medzi nemeckým ľudom. V svojom rodisku Delitzschi, založil r. 1850 prvú záložňu družstevnú Vorschussverin a r. 1882 už ich bolo v Nemecku vyše 1200.

Zabavenie kalendára

Dvadsiaty ročník Obzora r. 1881 pokladal Lichard za posledný a pracoval na ňom do posledného dychu. Zabavením kalendára ztrpčily mu maďarónske kruhy ostatný rok života. Je pravda, že Lichard za života zostal nepochopený a našlo sa len málo tých, čo vysoko cenili jeho prácu za hospodársky pokrok. V trojmilionovom národe našlo sa len asi 1000 predplatiteľov Obzora a z toho len asi 30 roľníkov. V r. 1873 len 24 obcí na Slovensku malo 3 zl. za predplatné. Aj časť inteligencie chovala sa dosť chladno, za to biskup Moyzes predplácal až do svojej smrti 30 čísiel Obzora a rozdával ich. Ešte 15. novembra 1882, dva dni pred skonom Lichardovým, vyšlo 32. číslo Obzora.

Smrť

Dňa 17. novembra 1882 oznamovali už Kristína Lichardová, rodená Vrchovská,[47] Dušan a Milan Lichard, že manžel a otec Daniel G. Lichard, vyslúžilý profesor vied prírodných redaktor Obzora, zakladateľ býv. Matice slovenskej, čestný mešťan Turč. Sv. Martina, Pukanca a Starej Turej, v ten istý deň o 1 na 12 hodín dopoludnia v 70. roku života v Pánu zomrel. Pochovali ho dňa 19. novembra o 2. hod. odpoludnia v skalickom evanjelickom cintoríne za veľkej účasti kňazov a obecenstva.

Karol Kobliha



[25] Pre nedostatok zrna na Boci nieto ani vrabcov; písalo sa o tom už v roku 1844.

[26] Kráľ Štefan V. potvrdil r. 1271 Sasom v Liptove a v doline rieky Bocy bývajúcim právo hľadať v horách rudy a kovy, nájdené dobývať a z nich ťažiť. Ale už pred ich príchodom dolovali tu Slováci.

[27] V III. sväzku matriky vo Vyšnej Boci nachodia sa zápisy: a) 22. novembra 1767 sobášený Joannes Lichardus s Judytú Cupra. b) 15. marca 1770 pokrstený Daniel, synáček Joannesa Licharda, ináč Betkesa a Judy Czupra; krst. ot. Adam Wozár a Michal Poliak; krst. m. Maria Csery a Žofia Kotrčka.

[28] Nr. 42, 1828/9 Lichardus Daniel 16 (an). Locus natalis: Tot Liptsche, Comitatus: Zoliensis. Aug. Conf. Pater eiusque eruditio: Daniel Lichardus V. D. M. 1827. Alumnus, classis Prima.

Nr. 42, Lichard Ludovicus, 1843/44, Lipcse, Zólyom, pater Daniel, Lelkész, Alumnus, Theol.

[29] J. Breznyik: A selmecbányai ágost. hitv. evang. egyház és lyceum története, 1889, str. 453 — 4.

[30] Timotej Ignác Nosák, narodený 3. II. 1818 v Tisovci, bol notárom v Revúcej, aktuárom v Rožňave a slúžnym v Muráni. Zomrel roku 1877 u svojho brata, evanj. farára v Sabinove.

[31] „Slovo o terajších zburách proti Židom“ (Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, čís. 7 zo 17. mája 1848).

[32] „Potreba školy hospodárskej pre Slovákov“ a „Druhé slovo o škole hospodárskej pre Slovákov“ (Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, čís. 10. a 11. zo 7. a 14. júna 1848).

[33] Slovenské noviny, čís. 6 z 13. januára 1852.

[34] „Oddajme sa do štepárstva“ (Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, čís. 12 z 21. júna 1848) a „Pružinská škola pre ovocné stromy“ (Slovenské noviny, čís. 27 z 2. marca 1852).

[35] Vychodil dva razy do týždňa, v stredu a v sobotu na celom hárku velinovom, príloha Žitva na pol hárku vždy v sobotu. Celoročné predplatné stálo 7 zl. v str. (Má ho Blahovo múzeum v Skalici).

[36] Adresa Lichardova vo Viedni bola: Josephstadt, Heringasse, čís. 190. Spoluredaktorom bol Dr. Andrej Radlinský, od r. 1851 Jonáš Záborský, od r. 1853 H. Jireček. — Knižnica Matice slovenskej v Turč. Sv. Martine má I. ročník Slovenských novín od 10. júla do 25. decembra 1849 (okrem čísiel 2, 3, 5 — 7, 10. a 18.). — R. 1849 vydal Lichard v Skalici výťah zo Slovenských novín „Poučení o cholere“.

[37] „Súdy o Slovenských novinách!“ (Slovenské noviny č. 12 zo 17. augusta 1849 a zpráva z Modry v čís. 37 týchže novín z 13. novembra 1849).

[38] J. Šebánek: Archív Moravské Národní Jednoty a Matice moravské (Časopis Mat. mor., 1940, str. 28. a 54.)

[39] „Z Púchovskej doliny“ (Slovenské noviny č. 18 z 13. februára 1855 a Pešťbudínske vedomosti č. 94 z 24. novembra 1865)

[40] „Z Trenčianskeho Považia“ v č. 146 z 13. decembra 1855. Viď tiež volebný leták Alexandra Androvicha z októbra 1865.

[41] „Ze zvolenského Pohroní“ (Slovenské noviny č. 5 z 13. januára 1853)

[42] Ako príloha Slovenských novín vyšly r. 1853 „Patenty visařské“ zo dňa 2. marca 1853 o právach a povinnostiach býv. vrchností i poddaných a o náhrade a vyvazení pozemkov.

[43] Vo Viedni vydal r. 1858 brošúru: „Naše nové peníze“ s poučením a tabulkami na prepočítávanie starých a nových mincí.

[44] Ján Francisci 7. januára 1862 v Pešťbudínskych Vedomostiach poďakoval Lichardovi za 13-ročné redigovanie Slovenských novín po čas Bachovskej éry, ktorý napriek odvislosti a prekážkam v Slovenstve absolutizmom ohromenom, dušu držal a na postati, ktorú opustil, najlepšie svoje sily obetoval.

[45] Lichardovo „Osvedčenie“ (Pešťbudínske vedomosti č. 46 z 23. augusta 1861)

[46] Lichard v Pešťbudínskych vedomostiach zo 14. júla 1863 „Prosíme za slovo strany Obzoru“ a z 8. septembra 1863 „Obzor počne vychodiť 5. októbra“ (vyšiel o 2 dni prv). Redakcia upozornila 28. júla 1863 na Lichardov hospodársky časopis pod nadpisom „Pozor na Obzor“.

[47] Vdova po Lichardovi, Kristína Vrchovská, vydala sa za neho 2.januára 1850. Bola dcérou Pavla Vrchovského, súkeníka a jeho manželky Kristíny Lešťanovej. Narodila sa 16. augusta 1828 v Skalici. — Z tejto starej skalickej rodiny vyšiel osvietenský básnik Jozef Vrchovský, priateľ B. Tablica a Alexander Boleslavín Vrchovský, mecenáš rozličných národných podujatí. O ňom hovorí J. M. Hurban v biografii „Ľudovít Štúr“, že bol „najväčší miláčik“ Štúrov, prevyšujúci v sčítalosti anglickej, italskej a francúzskej sčítalosť Štúrovu, a vynikol ako „výtečný krásorečník“.




Daniel Gabriel Lichard

slovenský spisovateľ, učiteľ, prvý slovenský profesionálny novinár, vydavateľ, jeden zo zakladateľov slovenskej odbornej terminológie a jedna z najväčších osobností slovenskej národnej minulosti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.