ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Slowenský Kalendár, 1881, str. 35 — 38)

O starom weku ľudskom už Písmo swäté howorí, že sú to dni, „w ktorých nemá člowek zaľúbenia“ pre wssakowé, dussewné i telesné slabosti, ktoré ssediny za sebou tiahnu dľa nepodwratného zákona prírody. Ale najsmutnejssí, oprawdu poľutowania hodný je staw toho čloweka obojeho pohlawia, ktorí na staré dni swoje prinútený je zápasiť s nedostatkom, alebo práwe ťažké jarmo biedy znássať, nemajúc na božom swete nikoho, ktoby mu pomocnú ruku podal. A ponewáč spoločenské sriadenie nássho weku esste na toľko (aspoň w nassich krajinách) nepokročilo, žeby každý, práce neschopný a tak samostatne žiwiť sa nemohúci člowek, či na werejné či na dobročinné útraty bol zaopatrený: nuž powstaly rozličné assekuračné (zabezpečujúce) spolky, u ktorých opatrnejssí ľudia trebas jakého stawu zabezpečiť si môžu, skladaním istých ročitých poplatkow, na dni staroby swojej pomocné dôchodky peňažité.

Ale wssetky podobné ústawy, trebas pod heslom dobročinnosti konaly práce swoje, maly mnohé ťažké wady a nedostatky, pre ktoré swojmu cieľu dostatočne zodpowedať nemohly. Tak na pr. medzi stanowami týchže asekuračných spolkow nachodí sa osudné, ba powedzme zrovna ukrutné prawidlo: že kto zamesskal jeden jediny poplatok na uložený deň zložiť, wssetky wložky jeho prepadnú k dobru spolkowému. Aby tedy takýmto krikľawým nedostatkom odpomoženo byť mohlo, francúzska wláda, znajúc prirodzenú sporiwosť swojho národu, wzala r. 1849 wec do ruky a založila w Paríži dôchodkowú pokladnicu pre starobu (Caisse des retraites pour la vieillesse), ktorý záwod i snem francúzsky potwrdil zwlásstnym zákonom.

Hlawné zásady prwotného sriadenia tejto pokladnice boly: Členom spolku stať sa môže každá, už aspon 3 roky majúca osoba; najmenssí ročitý poplatok ustanowuje sa na 5 frankov (2 zl. r.), najwätssí na 4000 fr. (800 zl.); jeden každý wplat spolkowý powažuje sa jako poplatok, raz na woždy daný, čoho následkom nikdy prepadnúť nemôže a nesmie, ani celý doterajssí plat, ani jednotliwá čiastka jeho. Keď tedy člen spolkowý z jakejkoľwek príčiny nemôže ďalej odwádzať wklady svoje; zo wssetkých složených peňazí neztratí ničoho, ale wymiera sa mu dôchodok, summe doterajssích wplatov jeho primeraný. — Neprestajným oprawowaním sriadenosti znamenitého ústawu tohoto, riastol i počet účastníkow zázračným spôsobom; lebo keď r. 1850 len 6500 členow bolo pristúpilo k tej pokladnici, o 10 rokow pozdejssie bolo už 28000, a zase po 10 rokoch, totiž r. 1870, počítalo sa už 331.000 členow. Ustanoweno tedy (už r. 1863), že najwyssí ročný wklad môže byť hore spomenutých 4090 frankow najwyssí ročný dôchodok ale 1500 frankow (600 zl.). Zwlásstneho spomenutia zasluhuje zákonné ustanowenie roku 1861, že tí členowia, ktorí boli si prwotne poistili dôchodok pri tej wymienke; aby po jejich smrti wyplatené boly wssetky wklady dedičom, odstúpiť mohli od práwe spomenutej wymienky, a tak obrátiť swoje wklady na zwýssenie dôchodku pre sebä samých.

Osudná nemecko-francúzska vojna roku 1870 a 71 hrozila síce tej pokladnici záhubou; ale ťažké obawy nepotwrdily sa, a blahodarný ústaw prekwitá z roka na rok radostnejssím spôsobom, dávajúc už stotisícom ľudí slussné zaopatrenie na staré dni, jejich, čo je mohútným krokom pre pokojné a zdarné rozlússtenie tak pálčiwej otázky sociálnej. Lebo keď (toho času) pol millióna osôb, ktoréby ináče boly biede prepadly, zachráneno je; nepadnú nikomu na obťaž, ani krajine, ani obci, ale čakajú swoj odchod pokojne, w tom blaženom powedomí, že žijú z práce swojej, z toho, čo naodkladali si wo dňoch sily a čerstvosti, znenáhla a takmer nepozorowane.

Toto je stručný opis blahodarného ústawu francúzskeho, jemuž podobného nebolo dosiaľ na celom swete. Teraz ale máme ho už, chwála Bohu! i tu w nassej držawe. Pochwálne totiž známy assekuračný spolok „Slavie“ v Prahe, založil Samospráwny spolok pre pojissťovanie dôchodkow. Zakladajúc tento spolok, banka „Slavia“ o tom ústawe francúzskom nemala wedomosti; a preca ustanowizne w oboch spolkoch srownáwajú sa ozaist podiwným spôsobom, jak ohľadom na účel spolku, tak i strany jeho základu a vssetkých hlawných zásad, na ktorých je postawený. Rozdiel nachodí sa jedine w tom, že z ohľadu k nassím pomerom banka „Slavia“ o najwyssom ročnom wklade pre jednu osobu rozhoduje z prípadu na prípad, kdežto wo Francúzsku platí teraz jedna osoba najwiac 4000 frankov (800 zl.) ročite. Pri „Slavii“ niet obmedzenia toho. Člen môže wplácať ročné wklady i wo wyšssej summe dľa lúbosti, a tým zabezpečiť si i wätssí ročitý dôchodok, než ktorí je wo Francúzsku summou 1500 frankov (600 zl.) zákonne ustanovený. Jako ale francúzska pokladnica, tak i „samospráwny spolok pre pojissťowanie dôchodkow“ u banky „Slavie“ založený je na zásade spolčenia sa jednotliwcow.

Wiďmeže tedy w stručnom prehľade hlawné zásady, podľa ktorých banka „Slavia“ zabezpečuje dôchodky svojím pojisstencom: Najmenssí ročitý wplat členow je 5 zl. r. (w Parízi 5 frankow); — platy pojisstencow, u banky „Slavii“ zložené, ani čiastočne ani w celosti nemôžu prepadnúť, keby člen z jakej koľwek príčiny nemohol ďalej platiť; ale wymerá sa mu dôchodok, jeho wplatom primeraný; kto chce, zwlásstnym pojisstením docieliť môže i to, že nie len ročitý dôchodok, jemu wyplácať sa bude až do smrti, ale že po jeho smrti wráti sa celý kapitál jeho dedičom w tej wýsske, jakú zomrelý člen bol wopred pre týchže dedičow pojistil. Kedy počať sa má wyplácanie ročných dôchodkow? to ponecháwa i francúzska pokladnica i banka „Slavia“ slobodnej wôli pojisstencowej; prawidelne wssak ustanowený je k tomu pri oboch záwodoch najwčasnejssie 50-ty, najpozdejssie 65-ty rok žiwota; pri oboch pokladnicách ale sú strany času počiatku wyplácania dôchodkov, vsselijaké premeny možné, dľa obojstranného usrozumenia.

Spráwnosť účtow o wsseobecnej smrteľnosti ľudskej, na ktorých spočíwajú oba ústawy, jawí sa najlepssie w srownalosti wýssky zabezpečených dôchodkow, tak že len docela nepatrné (často nekoľko krajciarow obsahujúce) rozdiely pozorowať. Wiďme to w príkladoch: Keď pri francúzskom ústawe 30-ročná osoba počne splácať ročitých 10 frankow (4 zl.) dostane od 50-ho roku swojho dôchodok bez mála 33 frankow (31 fr. 95 ct. asi 13 zl. r.); keď ale u banky „Slavie“ člowek 30 ročný zplácať počne každoročne 10 zl., nuž obdrží od 50 roku dôchodok ročitých 32 zl. Keď francúzska poistená osoba od 25 roku žiwota spláca 10 frankov ročite; od 65-ho roku prijíma ročitý dôchodok 253 fr. (101 zl. 20 kr.) kto ale u „Slavii“ platí ročne od tohožo weku 10 zl., tomu wykáže sa w 65 roku žiwota ročitý dôchodok 256 zl. atď., jako to wssetko w príslussných tabellách zaznačeno je. Nemôžeme tu mlčaním pominúť, že základom zúrkowania je u banky „Slavie“ i pri francúzskej pokladnici kľúč 5 proc., awssak u „Slavie“ dostáwajú pojisstenci esste mimoriadne wýhody, menowite tým, že dáwajú sa jim podiely z užitku, wyšssím zúrokovaním docieleného, a rozdelením dôchodkowých pozostatkow predčasne zomrelých pojisstencow, medzi spolučlenow žijúcich.

Ohľadom na welikánsku rozsiahlosť a úspech, od francúzskej pokladnice wydobytý, môžeme pod istým očakáwať, že spolok pre pojissťowanie dôchodkow, od „Slavie“ na tom istom základe postawený, tiež tak blahodarne a mohútne pôsobiť bude k odstráneniu nedostatku a biedy medzi ľudstwom, starobou alebo nechopnosťou ku práci skloneným. Tento radostný wýsledok tým bezpečnejssie očakáwať sa dá, že pri sprawowaní spolku „Slavie“ upotrebiť sa môžu tridcaťročné skússenosti francúzskej pokladnice. Keď tedy ct. obecenstwu slowenskému tento nowý odsek spolkowej činnosti banky „Slavie“ odporúčame čo najdôraznejssie, činíme to w tom powedomí, že odporúčame nássmu národu wec dobrú, wssetkej dôwery a wssestranného uznania hodnú. A preto zawierame, tak, jako sme počali: Pamätuj na dni staroby swojej!