ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Obzor, 1881, čís. 34 z 5. decembra)

V živote celých národov, mnohé stá, ba tisíce rokov počítajúcich, je dvacať-ročná doba malý, dosť nepatrný odsek jestvovania; ináč ale vyzerá to s jednotlivými členmi národov. Priemerná dlhosť života ľudského cení sa (vo smysle statistických dátok) iba na 35 rokov; keď tedy človek statočne pracoval k tomu istému cieľu za dvacať rokov: nuž venoval jemu výše polovice priemernej dlhosti svôjho života. V podobných asi myšlienkach vzali sme do ruky pero, aby sme vct. obecenstvu nášmu oznámili dvaciaty ročník Obzoru, 1882, ktorým práce naše v tomto smere hádam budú zavŕšené. Upotrebujeme tu slovíčko „hádam“ z tej príčiny, že ďalšie pracovanie naše závisí od dvoch vymienok: od svätej vôle božej a od laskavosti vct. obecenstva slovenského.

Písateľ týchto riadkov stojí na úklonku sedemdesiateho roku života. Nebude zaiste smrteľníka, na ktoromby takýto vysoký vek — už v Písme sv. (Žalm 90-ty, verš 10.) za obyčajnú hranicu života ľudského vyznačený — nevyrazil viac menej patrné znaky hynúcej životnej sily; nuž ale, chvála Pánu Bohu! podpísaný ešte cíti v sebe toľko duševnej i telesnej pružnosti, že spisovateľské práce svoje riadne konať môže. Nos jeho nikto nevidel ešte okovidlami (okuliarmi) osedlaný, pri tom všetkom, že bez mála už od 40 rokov tlačovú skladbu takmer každodenne korriguje (opravuje), a čo to znamená? iba ten posúdiť môže, ktorý vlastnoručne už obstarával korrektúry tlačiarske. Ani skladač Obzoru sťažovať sa dosiaľ nemôže na nezreteľné, z trasúcej sa ruky pošlé písmo. Ba i to známo je vct. obecenstvu, že podpísaný behom roku tohoto pri zádušlivých pálčivosťach letných nie len bežné práce pri Obzore, ale i pri „Slov. Kalendári 1882“ ba ešte i pri sostavení „Čítanky“ z božej pomoci vybaviť postačil.

K dovršeniu tedy dvaciateho ročníka, alebo hádam ešte k ďalšiemu trvaniu Obzoru, požaduje sa i druhá vymienka: totiž ochotná a výdatná podpora vct. obecenstva slovenského. Keď sme pri konci laňského roku (v čísle 34) oznámili predostatný ročník Obzoru, len tak hrnúly sa s predplatkami i čestné prípisy vct. rodákov, zo všetkých vrstiev spoločenských: aby sme „dokým len bude možno“ hľadeli Obzor udržať. Miesto všetkých podobných prípisov nech je tu spomenutý obširnejší list vm. pána Ľud. Dohnány, právnika a statkára v Trenčíne, vydavateľstvu s celoročným predplatkom doposlaný dňa 9. januára 1881, v ktorom čo najdôraznejšie vyvoláva podpísaného, aby nezastavil tento, ku vzdelaniu prostredných vrstiev národa „prepotrebný časopis“ — a končí s tým želaním: „aby ste nás ešte za dlhý rad rokov tým duševným pokrmom vydržiavať mohol“.

Nuž tedy, v najlepšej nádeji vyvolávame vct. obecenstvo naše k predplatkom na dvaciaty ročník Obzoru, pri tej úctivej prosbe: aby každý vct. pán predplatiteľ — pre možno ďalšie trvanie Obzoru — akže to trvanie i sám žiada, k predplatku svojmu doložil poznamenanie: „Žiadam trvanie Obzoru naďalej“. Poneváč ale možno je, že ten 20-ty ročník preca len bude ostatný: nuž vct. obecenstvo nebude nám to vykladať na zlú stránku, že tento ročník iba na skutočné predplatky rozposielať budeme, poneváč z pominulých rokov máme veľmi mnoho nedoplatkov, ktoré ďalej množiť nemôžeme preto, že na konečné uzavrenie literárnych účtov našich máme byť pripravení. Veď i tak veľká vätšina laskavých priateľov našich podporovala nás pri týchto prácach voždy skutočnými predplatkami.

A teraz ešte jedno, menovite pre slovenské obce naše, Obzor držať chcejúce, ktorým ale okresní notári a slúžnovci vytierajú z účtov predplatky na tento časopis, nutiac jich menovite k držaniu bansko-bystrickej „Srsti“. V sedení uhorského snemu dňa 22. nov. tázal sa poslanec Karol Eötvös: jako je to, že podriadení vládni uradníci nutia obce, aby isté vládne noviny držaly? Na to pán predseda ministerstva, Kol. Tisza odpovedal: že tí úradníci hádam len „odporúčajú“ také vonkovské noviny, ktoré obsahujú stoličné oznamy; nútenie k predplatkom, že on tiež schváliť nemôže, a keby stalo sa odvolanie k pánu ministrovi, že v každom^[69] jednotlivom páde liekom poslúži. Nuž tedy, vct. predstavení obcí našich! nedajte si zkrátiť podriadeným uradníkom Vaše právo; odseknite každé nútenie odvolaním sa na slová pána ministrove od 22-ho nov. a predplácajte sa na také časopisy, ktoré držíte pre sebä za najpríhodnejšie.

O spôsobe vydávania Obzoru k budúcemu roku rozpisovať sa nám netreba; cena zostane starodávna: 3 zl. ročne, 1 zl. 50 kr. polročne s poštou. Len za to úctive prosíme laskavých priateľov našich, aby nám svoje predplatky možno najskôr doposlať ráčili, žeby tak naše mnohonásobné práce novoročné na dlhší čas rozdeliť sa mohly. Napokon ešte tú prosbu, aby velct. priatelia naši i dávnejších jim známych odberateľov Obzoru k tomu nakloniť ráčili, že by sa ešte raz „na rozchodnú“ k nám pripojili.

V Uh. Skalici, dňa 2. dec. 1881.

D. G. Lichard