ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Slowenský kalendár, 1875, str. 31 — 34)

Jestli kedy, nuž iste za nassej doby centowým nátlakom padajú na srdce hore uwedené slowá básnikowe každému, kto sprewádza pozorným okom terajssie príbehy národu nasseho. Nedostatok, z predlaňskej neúrody posslý; záhubný prewrat w otázkach peňažitých, započatý zlopowestným praskom (úpadkom) sespekulantow burzowých wo Wiedni; zaseknutie obchodu a remesiel, z onoho peňažitého zmatku posslé; biedne prisluhowanie práwa a sprawedlnosti, nad ktorým bedákajú i sami tí, ktorí moc majú w rukách: wssetko to nad mieru tlačí a obtažuje hmotný (telesný) žiwot náš. A trebas i požehnanejssie úrody minulého 1874-ho leta aspon najsúrnejssím nedostatkom telesným odpomohly: preca ťažko je našskému čloweku zaradowať sa z toho, keď widí, že odporníci nassi hrajú nám o dussewný žiwot; že slowá, esste len i z úradných úst padajúce, wolajú nás „cudzincami“ w tejto prawekej wlasti nassej, a že nám zlobiwí neprajníci už ani len wymienky národnej wzdelanosti, wlastné, nassimi mozoľmi založené a udržowané gymnásiálné sskoly nedoprajú. Weru zúfať muselby člowek w týchto bezpríkladne trudných okolnosťách, keby nemal toho preswedčenia, že prawda dlhssia je od wsselikej zlosti, a že mužná wytrwalosť w boji za prawdu a práwo i takých protiwníkow zničí, ktorí w sprostej nadutosti swojej myslia, že beh sweta podľa swojej wôle natiahnuť môžu tak, jako naťahujú swoje staroweké hodiny na stene!

Nebojme sa tedy a nedajme sa, drahí rodáci! Národ, w tejto spoločnej wlasti nassej wýsse troch milliónow dussí počítajúci sám w sebe má rukojemstwo zdarného žiwota, jestliže wykoná podmienky swojho wíťazstwa. Neideme tu rozpráwať o pomeroch žiwota politického, ale zraky nasse obrátime iba na ty prostredky a pomôcky wíťazného zachowania samých sebä, ktoré sú každému, ale každému slowenskému domu prístupné. Wyslovíme jich w obraze tejto trojlístkovej ďateliny: Učiť sa, pracowať a sporiť!

1. Prwou tedy podmienkou wíťazného zachowania nasseho žiwota je učiť sa! Nehoworte nám Wy, ktorí nechcete uznať dussewný ruch nowého času: že spoločenstwo ľudské pozostáwať nemôže zo samých učených, ale že potrebuje i ľudí, namáhavej práce telesnej schopných, ktorá i bez učenosti obstáť môže. Niekto nechce mať samých „učených“ na swete; ale každý rozumný žiadať si musí to, aby i ľudia nižssích stawow, z telesnej práce žijúci, wedeli to, čo jim dľa premenených pomerow časowých wedeť načím. Prečo že hospodárstwo nežiwí už tak dobre swojich pestovateľow, jako za dáwnejssej doby? prečože nasse obchody a remeslá tak powážliwe klesajú? Zaiste (okrem iných príčin) hlawne preto, že nehľadáme obohatiť sa novejssími wedomosťami, a tak že nemôžeme wydržať súbeh (konkurrenciu) s tymi, ktorí sú wzdelanejssí od nás, jako w hospodárstwe tak wo priemysle swojom.

„Weda je mocnosť“ howorí známo porekadlo, a síce taká mocnosť, že pokorí wssetko sebe. Ani poklady zlata a striebra; ani delá, meče a bodáky; ani nádhera swetská z wysokého stawu posslá, merať sa nemôže strany mocnosti swojej s wedou. Na miesto tisíc príkladow, k doswedčeniu tej prawdy zo žiwota predniesť sa mohúcich, tento jeden udáwame: W rozsiahlych krajinách wýchodnej Indie len asi 300.000 Angličanow žije, sem počítajúc už i wojsko a tých inorečných obywateľow europejských, ktorí sú w anglickej službe, alebo ktorí tam samostatný obchod wedú. A týchto 300.000 ľudí panuje nad 300 milliónmi, tak že tedy na jednu hlawu europejskú pripadne tisíc tamorodých ľudí. Čože ale drží na úzde toto nesmierne množstwo ľudí najrozličnejssích národow a wyznáni? To, že w newedomosti swojej pokoriť sa musia wede europejskej, a že „woľky newoľky“ uznávajú swoju odwislosť od wzdelaných ľudí. — A tak to ide wssade na swete! Čím wiac newedomosti, tým wiac wssestrannej slabosti, jak w jednotliwých rodinách, tak i w celých kmenoch ľudských; to nebolo, neni a nebude ináč!

Keď tedy priwoláwame wssetkým wrstwám národu nasseho: učte sa! nuž iba to myslíme, aby každý wo swojom stawe oboznámiť sa hľadel s tými pokrokmi a oprawami, ktoré staly sa w ňom a stáwajú sa neprestajne; pritom ale aby zrak swôj obrátil i na beh sweta wôbec, a nežil vo swojej osamotenosti, jako divok na pússti. Len tak nadobudneme si tú wzdelanosť a pružnosť ducha, ktorá wíťazne premáha i také starosti a trampoty swetské, jimžtoby sme ináč zaiste boli podľahli. K tomu cieľu tedy neodťahujme dietky nasse z ničomných príčin od nawsstiwowania sskoly, aby tam položily prwé základy wedomosti, do žiwota potrebných; dospelejssú mládež ale pridržiawajme k nedelným sskolám opakowacím. Wy ale, starssí bratia! oddajte sa do užitočných spisow, nowín a knižočiek poučujúcich, a to najmä w zimnej dobe roku, aby ste wyhnúť sa mohli záhubnému powalovaniu sa w krčmách; čo ale naučili ste sa nowého z dobrých spisow, to pretriasajte w priateľskom rozhovore s ľudmi rozumnými: nuž w krátkom čase zbadáte, jako ssíri sa rozhľad Wáš wo wssetkých otázkach žiwota, a jako poľahčujú sa kroky a podniky w powolaní Wassom. Werte nám, že tomu tak bude!

2. Ale púha wedomosť, ak nedonássa požehnanie pre sám žiwot, je „swetlo postawené pod nádobu“ —; preto čo wieme, to i skutkom wykoristiť máme, k nássmu i nassich bližných dobrému. Swojich cieľov powedomá pracowitosť je ten čarowný prút, jehož pomocou sdwihnúť môžeme poklady, ktoré zoslanú pre leniwého nepodnikawého čloweka woždy ukrytými. Neunawená, usilowná práca wo wlastnom stawe a powolaní, trebasby niekedy ani žiadostiwú odmenu nesľubowala, nech preca bude stálym a nepodwratným prawidlom nasseho žiwota; kto ale si hlawou rodiny, netrp ani pri twojich domácich zahálku, jako žriedlo wssetkých nepráwostí. Pri tejto spráwe žiwota pamätuj hlawne na to, že nemilo Bohu ztratený deň newráti sa nikdy! Múdro to powedal zwečnelý, nezapomenuteľný Otec národu nasseho, biskup Moyses, že práca člowekovi tak je pristworená, jako ptáčkowi lietanie, a že postawač (leniwec) ani oprawdiwe zdrawým, ani weselým, ani ctnostným a tak ani ssťastným na tomto swete byť nemôže. — Chráň sa tedy leňocha, jako nákazliwou chorobou napadnutého; newer klamliwým rečiam jeho, žeby člowek, esste práce schopný, hnedky mal odpočíwať, jako náhle prestane starosť o to: čo budeme zitrá jiest? Či sme len azdaj členmi úzkej domácnosti nassej? Či neprislúchame k ssirssím spoločenstwám ľudským, ktoré označené sú w menách: cirkew, národ a wlasť, aby trebas jak drobulinké wýsledky pracowitosti nassej i do týchto ssirssích kruhow žiwota zasahovať mohly? Pamätuj tedy na to, že okrem twojej powahy jako otca domowého, esste i cirkew, národ a wlasť majú práwo na schopnosti a sily Twoje, abys bol pri každej poctiwej práci powolnejssí, rezkejssí a wytrvalejssí.

3. Aby ale práce nasse i žiadostiwého požehnania dossly, potrebná je nám newyhnutne sporiwosť. Čože wlastne znamená to slowíčko sporiť? toľko: medzi dôchodkami a wýdawkami nassimi takú wáhu držať, aby sme neboli prinútený dlžoby na sebä uwalowať, ale aby nám zostáwal esste dajaký zwyssok z ročitých dôchodkow nassich. Máme tu hlawne dlžoby z ľahkomyselnosti posslé pred očima, keď majetok wyhadzuje sa nerozwážlive za weci nepotrebné, malicherné, alebo práwe sskodliwé, jako je to zprepadené pálenčisko; lebo i statočný a poriadny člowek, neprajnými časowými okolnosťami donútený, upadnúť môže do dlžôb. Awssak on tyto smutné okolnosti premáha rozumnými prostredkami, a bez toho, žeby trpel újmu na swojej mrawnosti; kdežto ľahkomyseľný márnotratník čím ďalej tým viac upadá i do telesnej i do dussewnej záhuby. To je rozdiel medzi jedným a druhým dlžníkom! — Spomenuté ročité zwyssky dôchodku sú požehnaným základom stawu toho, jehož meno je zámožnosť alebo majetnosť, ktorá nie len že zabezpečuje nám pohodlnejssie žiwobytie na staré dni nasse, ale i podáwa nám prostredky blahodárneho pôsobenia wo prospech cirkwi, národu a wlasti. Dľa powahy ľudskej člowek zámožný, už preto samé, jakúsi wážnosť má u iných, menej majetných ľudí, a síce práwe z toho tussenia, že on, w trebas jakých pomeroch žiwota, wiac wykonať môže od iných. Tussenie toto neni síce ohľadom na každého majetného čloweka prawdiwé; lebo i najwätssí boháč je a zostane žobrákom, jestliže nahromadené poklady nezná rozumne wynakladať k swojmu a swojich bližných dobrému; istá wec ale je, že jako jednotliwé zámožné rodiny, tak i celé majetné národy rozhodnú wáhu majú wo wssetkých otázkach werejného žiwota. Keby tedy majetnosť národu nássho bola mohútnému počtu hláw jeho primeraná: iste žeby odporníci nassi iné chodníčky nastúpili, a neopowážiliby sa, bezohľadne urážať najwzácnejssie práwa nasse k wôli swojej, práwe tak hriessnej jako márnej pánowitosti.

I smutný staw peňažitý wlasti nassej očiwidne potwrdzuje a doswedčuje prawdivosť zásady: že bez sporiwosti niet požehnania ani pre jednotliwé osoby, ani pre obce, ani pre celé krajiny. Prečože w ostatnej dobe tak citliwe klesla wážnosť wlasti nassej pred cudzozemskom? Zaiste hlawne preto, že sme nepozerali na zadné kolesá, a že nedržali sme slussnú wáhu medzi dôchodkami a wýdawkami nassimi, wyhadzujúc bez prísnej a wssestrannej rozwahy mnoho peňazí na nepotrebné, alebo malicherné weci a podniky, kdežtoby oprawdiwé wzdelanie wssech obywatelow nassej domowiny, malo byť popredným cieľom nie len súkromých, ale i werejných starostí nassich. Nebolo zaiste toho debnára (bednára), ani ho nebude, ktorýby wedel shotowiť čarodejný sud, žeby sme nedossli na prázdne dno jeho, keď porád wiac wyberáme z neho než pridáwame k nemu; na prázdnom dne ale sedia — dlžoby! — Zo wssetkého tohoto wyswitá, že by sme už raz zwliecť mali so sebä ten zastaralý hriech náš: ľahkomyseľnosť w otázkach peňažitých, a žeby sme i wtedy, keď nám trochu lepssie ide, každý groš obrátili na obe strany, prwej nežby sme ho zmárnili spôsobom nehodným. Najohawnejssí spôsob ale márnenia dôchodku je to, bohužiaľ! w obecnom ľudu nassom tak hlboko zakorenené pijanstwo, a dokým to tekuté zatracenie (liquid damnation, jako Amerikáni pálenku nazwali) z národu nássho, alebo aspon z welikánskej rozumnejssej wätssiny jeho, wypúdeno nebude: on wcelku swojom tej wážnosti nedojde, ku ktorej powolaný je počtom hláw a prirodzenými darmi ducha i tela swôjho. Napraw to Pán Bôh a wlastná sila nassa k dobrému!