ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Obzor, 1863, čís. 1 z 5. októbra)

Podla dávnych obyčajov i nám by prislúchalo, keď tento časopis počíname, obširné novinársko vyznanie zložiť o tom: jakým smerom a v jakom duchu pracovať budeme? Obyčaj tento i my zachovávame; len že vyznanie naše krátko bude.

Jakýže bude smer práce našej? Každý národ (hovorime tu nie len o národoch uhorskej vlasti našej, ale vobec), ktorý chce v občanskom živote slušné miesto zaujimať, duševný i hmotný kapitál k tomu potrebuje, alebo ináče: ten národ má byť vzdelaný a zámožný. K dobývaniu duševného kapitálu pre drahý národ náš máme (okrem cirkevných a školských opatrení) už i zvláštny ustav, a chvála Bohu! že ho máme, Maticu Slovenskú; ale nemáme dosial ani časopisu ani ústavu, ktorýby k tomu druhému kapitálu cestu pripravoval, totiž k zámožnosti a kroz ňu k telesnému dobrobytu. My tedy pokus učiníme túto medzeru vyplniť, a slová naše bude, Boh dá! o niedlho i „hospodárska jednota“ skutkom podporovať. Stanovy tohoto, jako kus chleba potrebného spolku sú, jako známo, od vydavatela týchto listov už vypracované a budeme sa všemožne starať aby čím skorej u kr. uhorskej rady miestodržitelskej potvrdenie obdržaly.

A pri tejto práci našej veríme, že i slovenský národ náš, jako ktorý kolvek iný, schopný je pokroku na poli hospodárstva, priemyslu a obchodu, a že tedy doterajšie zanedbanie svoje pri pevnej vôli a vytrvalosti napraví; my veríme, že keď bystroduchý národ náš svojim časom počne, trebas len i na jednotlivých príkladoch, požehnané následky lepšieho spôsobu hospodárenia poznávať, i zvyky doterajšej nedbalosti svojej, nešvary, neporiadky a pijanstvo zo sebä ztriasať bude; my veríme ďalej, že i slabé ludské slovo stať sa môže skutkom a tak že i nárady tohoto časopisu najme tam nebudú daromné, kde verní a vzdelanejší synovia národa svojim prikladom predchádzať budú, aby sa prelomila staroveká a škodlivá nedúvera ludu našeho proti tomu, čo on iba „školským mudrovaním“ prezíva.

Nado všetko ale veríme — a to je vyznanie naše strany ducha týchto listov — že kdo sám sebä neopúšťa, toho ani Pán Boh neopustí. To, drahí rodáci! nech bude, pri svetle tej nebeskej, nezlomná pozemská viera vaša. Učte sa len poznávať tých, ktorí Vám skutočne dobre prajú; prijímajte slovo lásky tak ochotným srdcom, z jak verného srdca pochádza; držte sa svojeti, ktorá v radosti raduje sa spolu s Vami, v žalosti ale trpí spolu s Vami; tej svojeti, ktorá po ničom tak netúži, jako aby sa už od prirodzenia krásne kraje nasej domoviny, zvelebením hospodárstva a priemyslu, v tak zvaný raj zemský premenily. A verte tomu, že pri pilnosti, poriadku, striezlivosti a svornosti my aspon základy blahej premeny položiť môžeme, ktorú šťastnejší potomci naši dožijú.

Pán Boh nám k tomu pomáhaj!