SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred cestou


„Že si sa našej krásy nabažila,
chceš odcestovať niekam, moja milá?
Už noc je. Hore každá hviezda skvie sa.
Je ako za dňa. Pozri na nebesá!“

Na krivom stole nebies v jasnej noci,
sťa v ruletke sú groše rozhodené
a každý groš sa gúľa, vrtí, točí,
v najprudšom behu dopredu sa ženie.
Čo jedna cesta — svetlo, sila, krása,
zďaleka mlčky iným vyhýba sa.
Čo jedna krása — svetlo, sila, cesta
na krivom stole nebies dosť má miesta…

„Však nechceš spievať: ,Svitaj, bože, svitaj!‘
A teraz pozri do novín a čítaj!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Tu na pozemskej zablatenej púti
sa všetko kotúľa len v túhe k zrážke
a letí proti sebe. Pri stretnutí
neuhne sebeláska sebeláske,
jediným svetlom, cestou, krásou chce byť,
jedinou silou — iné lásky prebiť,
na bodákoch sa nesie, čo je cenné.
A jednako je všetko — skrvavené.

„Daj pokoj plášťom, pyžamám a trikám!
Kufríky odlož! Nepôjdeme nikam.“[16]

Bratislava 16. februára 1939



[16] Kufríky odlož! Nepôjdeme nikam!“ — Podľa básne sa nedá nevyhnutne usudzovať, že by bol Jesenský pomýšľal na emigráciu, lebo na to nenachádzame nikde nijaké narážky ani zápisky, čo je u autora takmer nemysliteľné, keby sa bol takýmto zámerom zanášal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama