SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pri pohrebe víťaza


On národ živil, pokým hlavu zložil.
A národ bez pomoci je, by víťaz ožil.

Posledný, slabý vzdych len zostal zo síl.
My nesieme ho, že nás v srdci nosil.

Objímame mu truhlu štránkom smrti,
že povraz rozväzoval, čo nás škrtil.

My do tmy spúšťame ho z našich ramien,
že ku svetlu nám odvaľoval kameň.

Hádžeme vence v jednu jamku zeme,
že dal nám krajiny ním ovenčené.

Kríž staviame a hlavy sa nám nížia,
že pomáhal a sám nás snímal z kríža.

Stojíme pri mŕtvom tu v tichom žiali,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
že jeho životom sme z mŕtvych vstali.

Zvoníme na pohreb mu plní citu,
že vyzváňal nám stále, ale — k žitiu.

Rozchádzame sa — nerozídeme sa:
mŕtveho naše živé srdcia vzkriesa.

Dušami obvinieme jeho hlinu,
jak hrudky, čo sa k jeho truhle vinú.

Kvet vytiahne sa z hrudiek k papršlekom
a láskou bude svietiť nad kopčekom.

Bratislava 2. októbra 1937