SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stretnutie


Si tisol niekdy celej vlasti voz,
keď išiel hore cestou spravodlivou,
robotník bez fráz, lžipátosu, póz,
bez hyperbol a bez superlatívov.

A dnes ťa dievča tisne pomaly,
ty sedíš zakutaný na vozíčku.
Kto pozná ťa a vidí, zažiali,
ako sa ticho šinieš cez uličku.

Ja nohy trsťou podopieram už,
po žatve temä, v očiach sa mi dymí,
maňušky kvetnonedeľné môj fúz,
z líc zmizli kopce, visia plásty hliny.

Chce sa nám našu biedu pod smiech skryť,
pristaviac vozík, smejeme sa oba,
myslíme v duchu, jak nás dokántriť
a skrčiť mohla k zemi zlostná doba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
No o živote zurčí vravy tok,
o kántrení a ničení ni slovka,
reč poskakuje ako odzemok
a rozohrieva nás sťa kontušovka.

Len čas je invalidom bez lásky,
s ním na koliesočká i s jeho dňami!
My napravíme svoje opasky
a zatočíme ešte valaškami.

Hoc chvíle udreli ťa trošíčku,
junáka ubiť pokus ich je márny
v pánovi s čiapkou, v malom vozíčku,
v kožuchu, pléde, kapcoch, s okuliarmi!

Bratislava 29. marca 1942