ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Storočia prešli. V kráme profit malý.
Po bohu, trpiteľoch, zbojníkoch
a večne žravej moci pozostali
len trpitelia, zbojníci a boh,
a žravá moc s jej tvárou mnohosľubnou
s praskaním strojov, ohňov, trúb a bubnov.

Za národ bijeme sa. Jeho znamä
výkričníkmi nám trčí zo šíkov.
Vojaci! Napred! I keď podobáme
sa na ozajstnú šajku zbojníkov.
Víťazí pravda. Za pravdu sa bime,
kým všetky nenárody porazíme!

Za slobodu sa bijeme, nuž bime
ostatných touto starou mátohou,
a keď ich dokonale zastrašíme,
i oni obrátia nás na bohov,
čo k večeri vše ľudské mäso majú
a krvou človeka ho zapíjajú.

A bijeme sa za pokoj, by stravu,
čo leží v nás v tom rudom nápoji,
k našemu tuku, k pevnosti a zdraviu
stráviť sme mohli v milom pokoji.
Sem koncert gúľ a bômb jak na veselí,
nech driape vzduch a duše od tiel delí!

I za bohov sa bijeme, lež nimi
sú tí, čo chodia v čižmách po zemi.
Našimi bohmi všadeprítomnými,
najsvedomitejšími — to sme my!
Beda! Kto bude bezočivý, hlúpy
a bohu svojmu na otlaky stúpi!

Z nás jediného diktátora chceme,
jedného krotiteľa svojvôle,
jedného herca v tisíchlavom sneme,
v tábore vodcu, kňaza v kostole,
v osobe jednej vtelení sme všetci,
myšlienky, city naše — v jednom vreci.

Boh jeden a trón jeden v kresle zlatom
nad tekvicami všetkých veľmožov,
do zástav zavinutý, s aparátom,
čo chytá reči pozbierané lžou,
ich ako pravdu svetom hodlá prebiť,
a ľudovou a nie aj ľudskou chce byť.

Fuj, cit a rozum, cnosti bohumilé,
fuj, rodinné a mierne radosti!
Náš ideál je v odvahe a sile,
v lži, zrádzaní a bezočivosti.
Tichý a slabý mudrc nejednotí,
jednotia hluční, silní idioti,

a najviac blázni — mozgy strúchnivelé,
čo dávno zavesili na klinec,
roztancovaní na národnom čele,
z celého sveta spravia blázinec,
výskajúc: „Občania, len s nami poďte!
Jak my sa bláznite a bláznov koťte!“

My máme spôsoby, kto zlostne kročí
na hriadky sväté diktátorove,
spôsoby podedené od stáročí,
i nové, kresťanské a fajnové,
tie vyroja sa ako vlci besní
na tých, čo neposlušní sú a hriešni.

Tých do dier ako nepotrebných žráčov
pustíme bez krmu — ich oslabiť,
a budeme z nich štipkať do korbáčov
vše kúštik mäsa, biť a biť a biť,
kým v zatemnení umu padne telo,
by spočinulo v tme a nebolelo.

A nevinných niet. Vinníci sa menia
jak farby švíkov, hrče na tvárach,
hlavy pod obruč, behy do omdlenia,
nechty pre ihly, zúfalstvo a strach,
plač, krik a ochranca a sudca tupý
a k rieke nocou vyvezené trupy.

Vyzerať po vojensky chcelo vždycky
plemeno naše oslobodené,
ach, tu je mladý chrbát dôstojnícky,
režme si z neho k pásom remene,
čím viac je na nás dôstojníckej kože,
tým skôr z nás skvelý dôstojník byť môže.

Tu generál? Vždy cudzia koža viacej
sa páčievala tomu zlosynu.
Nech bez rukavíc do vodičky vriacej
si strčí ruky na polhodinu,
a bude mať — zdrel koží na tisíce —
raz z vlastnej kože vlastné rukavice.

A to je kňaz? Nech teda pripomína
v kostole, mimo neho podchvíľou
súd boží, Boha — Otca, Krista — Syna,
len ožeňme ho najprv s kobylou,
to bude milovanie preveselé,
keď si tak spolu ľahnú do postele.

V dni chladnom, smutnom, tvrdo zasmušilom
von, bedač, spod podzemných chalúpok!
Kanále kopať s motykou a rýľom,
vo vode zamočený po pupok,
od rána do noci nech prácu chvália,
kým pichnú vlastnou hlavou do kanála!

Keď treba obeť neúprosnej zime,
a reve víchrom idúc cez lesy
a polia, nahých na mráz postavíme,
nech nad nimi sa víchor poteší,
v plášť snežný zahalí a bozky sype,
kým do smrti ich bielej nevyštípe.

Ten zakričal snáď? Nech ho tíška hryzie!
Jak indický boh bude sedieť on
nehybne na plošticiach, všiach a hmyze,
a nesmie škrabať sa a vydať ston,
kým nezvalí sa s skrivenými pysky
od hroznej, prevelebnej, božskej tíšky.

Ten zabával vás opäť piesňou starou,
že spopod mračien vyjdú zornice?
Vyzliecť ho zo šiat! Bude pre komárov,
a tam, kde do mlák hľadí jedličie,
len priviazať ho dobre ku pňu dreva,
nech s komármi si ten svoj diskant spieva.

Ten zaklial? Tak s ním medzi múry teda,
hej, bude pre nás ešte vence viť
stojačky, kde sa ani sadnúť nedá
a ani ležať ani pokriviť,
až v práci ustane a bude nemý,
my prídeme si vziať diadémy.

Ten tají hriech? Ten nechce vinou zmäknúť?
Tak nech ho vlastný ortieľ rozdrví!
Sem pána doktora, by mohol streknúť
blbosti malú dávku do krvi,
však po kvapôčke čudnej medicíny
pokorne zozná: „Áno, ja som vinný.“

Na krv a pot my vyrubíme dane,
keď okradli sme všetkých o zeme.
Rodiny pre šťastie my rozbíjame.
Kresťanským matkám deti kradneme,
nech decko na zboj od mladosti zvyká,
keď sám štát predstavuje Jánošíka…

Jak zápalky sa lámu charaktery.
Umy a duše — prázdne nádoby.
Liať do nich z fľašky našej pevnej viery
tisícoraké máme spôsoby!…
Sloboda, pokoj, boh a národ príde
po pohrebe ich a ich panychíde.

Bratislava 16. júla 1939