ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ledva mu započala hriadka klíčiť,
a už by nás chcel poliberálničiť!

Čo s Baruchom tým, so všou zelenou?^[53]

A keby sme mu tisíc guldenov^[54]
potichu za mlčanie dali,
aby sme sa tak veľmi neškrabali.

Nech kedy-tedy vníde do chrámu
a s nami pomodliť sa skúsi…

Že nechce našu pomoc núkanú,
a radšej optikovi čočky brúsi?

Tak teda nie je náš! Von s ním!
Nech ako kameň zatvrdilý
zapadne, čo pred oraním
sme z našej role vyhodili!
— — — — — — — — —
Už v synagoge horia čierne sviece.
Vyňali sväté knihy Mojžiša.
Do podloženej nádoby krv tečie,
chrám ľuďmi, ona krvou plní sa.
Rozžalostený hlavný rabín stojí,
Anjelov, všetkých Svätých spomína,
zákonmi v ruke, v trúchlom nepokoji
žiaka, čo niekdy učil, preklína:
„Spinoza Baruch, pohan, teba my
strasieme ako hada z nášho lona!
Preklíname ťa všetci kliatbami
všetkými, vpísanými do zákona!
Pri týchto sviečkach rozožatých,
ich plač sa mieša s krvou zardelou,
my preklíname ťa tu menom Svätých,
preklíname ťa menom Anjelov,
preklíname ťa Svätej Obce menom,
preklíname ťa z vôle obecnej,
preklíname ťa knihou posvätenou
dľa šesťsto trinásť zápovedí v nej!
Prekliaty budeš stále, vo dne, v noci,
prekliaty budeš v spánku i keď bdieš,
prekliaty všade, kde ti noha kročí,
či prídeš niekde a či odídeš!
Nech tebe pán boh nikdy neodpustí,
ťa hnevom, pomstou večne kormúti,
a všetky kliatby, ktoré volám ústy,
na tvoju hriešnu hlavu padnú ti!
Nech tvoje vinovaté pokolenie
po celej tejto zemi na svete
v semene svojom, v svojom mene
je kliatbou boha vytreté!

A beda tým, čo do reči sa pustia
s ním azda ešte: Zhynú zaiste!
Čo slovko — hriech, ak povedia ho ústa,
čo písmeno — hriech, ak je na liste!
Beda, kto pomáhať mu trúfal by si,
kto chcel by pod strechou s ním jednou žiť,
beda, kto hľadal by ho v jeho skrýši,
beda, kto by sa mu chcel priblížiť
nad štyri kroky, dávať lebo pýtať,
kto zachcel by ním napísané čítať!“…
Z dvoch jastrabov nám sype perie vzduch.
Či kvitnú lúky a či kvitnú mrazy,
raz kliatba šklbe ducha, raz kliatbu duch,
raz kliatba — ducha, raz duch — kliatbu zrazí.
Dľa víťazstva ich deň a noc je v nás…
A rabín končí kliatbu pokrytecky:
„Prevŕham sviečky, keď je svetla čas,
keď doba noci, zapaľujem sviečky!“…

Jak sove zdurili sa obrvy,
uhúka synagoga kliatby kruté.
V úžase nemom plačú do krvi
horiace čierne sviečky prevrhnuté.
Na chóre hromom chudý kantor besní,
so sborom kliatby opakuje v piesni.
A Svätá Obec von sa valí už,
jak rieka rozbúrená hučí vztekom:
„Nepriblížiť sa?… Rozbiť treba brús
i pohana aj s kahančekom!“

Bratislava 12. januára 1940