ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Háman sa nahneval: „Mám prsteň od kráľa.
Rozkážem: ,Padajte!‘ A padnú na kolená
kniežatá, sluhovia. I dnes ma pozvala
na druhú hostinu už s kráľom jeho žena.
Len židák Mardochej, čo sedí dolu v bráne,
nepokloní sa mi a pred mnou nepovstane!“

Tieň smrti zubatej hrkoce v hovore,
s ním vonná túli sa tvár k vladárovmu lícu:
„Však sa ti pokloní, len postav na dvore
vysokú na lakťov päťdesiat šibenicu,
krk slučka podreže, kamennú skloní hlavu,
keď za života nie, po smrti — ku pozdravu.“

„Jedného židáka zabíjať nie je česť.
Všetci si inakšie zákony vymysleli,
nech teda slávny kráľ náš vydá manifest,
ktorým dá vyhubiť ten spupný národ celý,
s ním Mardocheja tiež, čo sa mi nepokloní,
nech jazyk vyplatí a podošvami zvoní!“…

Spanie je niekedy vtáčaťom — odletí.
Kráľ Asver nevie spať… Nech letopisy vyjmú!
Azda, keď otvorí sa Kniha Pamätí,
tie oči nevyspaté zatvorí mu.
Predčitujú mu z nej. A po chvíľočke malej
sen — sťahovavý vták odlieta ešte ďalej.

Čítajú, čítajú: „Vždy strážcom neuver!
Raz sotva po noci bys‘ brieždenie bol zočil,
keď dvaja mládenci, čo chránili prah dvier,
zachceli, abys’ ho viac živý neprekročil.
Kto život strážiť mal, ten za smrťou ti bažil,
len židák Mardochej ťa vtedy verne strážil.“

„A dostal odmenu?“… Je prichystaná tam
vo dvore Hámana. Z nej dlhý povraz visí…
„Kto život chránil môj, nech povie Háman sám,
akúže najväčšiu odmenu zaslúži si?
Chcem toho muža ctiť…“ A Háman v tvári s jasom
si myslí: „Iný nik to nemôže byť. Ja som.“

„Odmenu? Kráľovskú. Kráľovské rúcho naň!
Najkrajšiu paripu, na ktorej jazdia králi,
keď nosia korunu!“ Najvyšší v kraji pán
nech koňa povedie, a jazdca národ chváli
volaním: „To je ten muž naším kráľom ctený!
Najväčšou odmenou tak bude odmenený.“

„Nuž teda Háman môj, muž, ktorého chcem ctiť,
je Mardochej. Tak nech sa mu sťa kráľu klonia.
Obleč ho! Vysaď ho! A hoďas je aj žid,
ty, ako najväčší pán, povedieš mu koňa,
ty prvý zakričíš k národu so zápalom:
,To je muž uctený mnou — najmocnejším kráľom!‘“…

Kráľovná Estera už hody schystala.
Uprostred večere kráľ láska holubicu:
„Dám ti, čo žiadaš si, i kebys’ žiadala
z mojeho kráľovstva veľkého polovicu.“
„Na žiadosť, daruj mi, môj kráľ, môj život vlastný,
na žiadosť, daruj mi môj národ prenešťastný.“

„Nad všetky kniežatá najvyššom na stolci
je knieža najvyššie sám Háman postavený,
v kráľovskom mene on a jeho paholci
chcú, aby národ môj bol celý vyhubený,
zatvára, vraždí nás a lúpi bezľútostne,
že svojím zákonom, no slúžime ti cnostne.“

„V tej Knihe Pamätí ber stranu za stranou,
vhrúž, najmocnejší kráľ, sa do tých našich dejov.
Nie, never poklonám ty lživých Hámanov,
ver vzdoru mlčiacich a hrdých Mardochejov.
Len listuj, nájdeš v nej, kto v srdci nosí lásku,
kto má byť na koni, kto visieť na povrázku…“

Mardochej v sláve je a vladár v pokore.
Mardochej ďakuje, že vladár pred ním kľaká.
Mardochej na koni, vladára na dvore,
že národ zahubiť chcel, šibenica čaká.
Len ešte slovíčko Estery, krásnej panej,
kráľ Asver zakričí: „Nuž, obeste ho na nej!“

Mardochej vládcom je. Pod plášťom šarlátovým,
jak hyacinty šat má bielobelasý,
na ruke s prsteňom len včera Hámanovým,
korunu zo zlata na hlavu dáva si,
a šepká Estere: „Čas nastal pre nás nový,
ja prvý pán som tu, ty pani — po kráľovi.“

„Nám Háman nie je dosť. Trest jeden s jednou vinou.
Spod dreva šibeníc ich tisíc povstane.
Nech kráľ dá zavraždiť i jeho desať synov
a päťsto veľmožov tam v hrade Susane,
a aby okolo nás bolo všade čisto:
Čistiť! Ja po päťsto ich skántrim ešte tristo.“

Kráľ Asver na tróne zas berlu vystiera:
„Zdvihni sa zo zeme a pred kráľa si staň,
povedz nám, akú to máš žiadosť, Estera?“
„Nič iné neprosím už, kráľovský môj pán,
ak ti je po vôli a bude sa ti ľúbiť,
dovoľ, čo hubili nás, pomstou našou hubiť.“

Kráľ Asver prikývol… Pisári listy píšu,
kráľovským pečatným prsteňom pečatia.
Behúni na koňoch tie listy nesú v ríšu,
čítajú vojvodi, vladári, kniežatá,
že všetci židáci nech nepriateľov bijú
od starej Indie až po Etiópiu…

Rad-radom do stohov sa kopia povraždení,
v tisíckach ich je už až sedemdesiatpäť…
Oj, pomsta otrokov, nad priepasť tvoju neni,
tvoj súdok bez dna je a bez dna je tvoj smäd,
ty večne pazúry si krivíš nedočkavo
za mečom ostreným biť o panské sa právo.

Kto iný na tento svet prišiel, aby vládol,
kto iný na svete tom nechce rabom byť!
Moc panská nápitok je zo žihadiel hadov,
vie k sebe vladára i raba privábiť,
lež v diabla mení sa, kto z otravy tej pije,
Háman, či Mardochej — bes v panstve jednaký je.

Čím viacej krvi v ňom, čo prúdi nesadnutá,
čím vyššie vrchy sú tu z pobodaných tiel,
čím viac hláv bez umu, čím viac sŕdc bez pohnutia,
čím viacej vernosti ten vladár v hroboch chcel,
tým väčšmi po časoch sa oslávia dni vzbury,
tým väčšia pravda je a pokoj v sviatok Purim.^[49]

Bratislava, október 1939