SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

14. marca 1940


Chudiatka zástavy, hoc aký vietor fúka,
skrúca ich veselo tak, jak mu napadne,
roztancúvajú sa vždy vôkol svojho drúka,
sťa vôkol vladára tie reči úradné.

Nedbajú, aká ich zas vyvesila sláva,
držanie prísahy, či slova zlomenie,
dom každý deckom je, čo práporčekom máva
na vetra muziku a na to tančenie.

I môj smrek pod oknom, čo stáť má ku okrase,
prikývol hvízdaniu a s tancom súhlasí,
prstami lúska si a kníše sa a trasie
akoby po polnočnom bujnom čardáši.

Čuť trúby pochodu a v pauzách kroky nato,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
s mosadzou zdvihnutou, čo v slnci zablysne,
dvíhajú brady sa, z dier padá rečí zlato
a refrén kostolnícky cengá: „Pyšní sme!“

Kanóny durkajú, ústa sa na kanóny,
v trieskanie guľometu dlane zmenili,
zvonia, a nad nami rachocú bombardóny
z kačacích trojhranov vozdušnej flotily.

Obloky svietia sa sťa oči sveta zradné,
modlám v nich lampadky žmurkajú úlisné,
sťa šepkali by si: Až tento vietor sadne,
všetko jak zástavy na dreve odvisne…

Bratislava l6. marca 1940