ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde je to cigánstvo, čo pravdu ničí,
aby nám nebezpečnou nebola?
Vie najvyšší kňaz a s ním dokola
sediaci farizeji, zákonníci.^[39]

Nuž zabiť pravdu, faloš hľadali,
aby Ho na smrť vydali.
Svedkovia mnohí prišli pred Kaifáša,
a nič a nič, ak má byť pravdou — naša.
Až skríkli dvaja zlostní, perfídni:
„Vystatoval sa. Chcel nám nahovoriť,
že môže hockedy chrám boží zboriť
a vystaviť ho zase za tri dni.“

Tu Kaifáš potešený hlavou vrtí,
trhá si rúcho, kričí bez seba:
„Rúhal sa! Viacej svedkov netreba!
Veď počuli ste všetci! Jestiť hoden smrti.“

Smrť exekvuje vždycky svetský súd.
Už pľuje Naň, Ho bije, viaže v kriku,
zauškuje a vedie k náčelníku,
lomoziac pritom: „Ukrižován buď!“
Šaty Mu zvlieka, plášť Naň hádže tmavý,
korunu z tŕňov splieta vôkol hlavy,
už v oslabenú vtláča pravicu
ohybnú, tenkú z trsti palicu,
chvíľami Mu ju z ruky trhá, tne Ho;
v posmechu na kolená poklesne,
tak sprevádza Ho zakrvaveného
na miesto posledné a bolestné.
„Keď kráľom chcel byť naším, nemal chybiť!
Poďme s ním za mesto Ho na kríž pribiť.“

A chechtali sa. Potom lotrovsky
šat rozdelili, hlavu ostrihali,
nad hlavu Jeho za vinu Mu dali:
„Toto je Ježiš, ten kráľ židovský!“

Je tu kráľ Žigmund, sú tu kardináli
i arcibiskupi a biskupi,
doktori múdri, radov generáli…
Tak teda nech sa k súdu pristúpi!

Aké to nezmysly sa šíria!
Vraj v Svätej Trojici sú Štyria!
Ba, že chlieb po vysvätení
sa v telo Krista nemení!

Zo všeobecnej cirkvi neni
ten, kto je hriechom poškvrnený!
Sám pápež darmo káže nám,
ak nežije jak Kristus pán!
Že potomok je antikrista,
ak je nie jeho duša čistá!
Prosíme: Pápež šelmou je,
ak proti Svätým bojuje!
Že pre dôchodky svetsky hreší
a len pre groš je „najsvätejší“!
Že interdikty neviažu,
kňaz kázať smie vzdor zákazu!
Nemôže kardinálom byť,
kto nechce ako Kristus žiť!
Že my jak kňazi boha známe
a skutkami Ho zapierame!
Že my jak kňazi — aký blud —
len jedno chceme: zbohatnúť!
Že málokto z nás pripomína
božieho nasledovať syna!
Že keď bol Kristus chudobný,
chudobní máme byť aj my!
Že len pre svoje povýšenie
kňaz v rabstvo obecný ľud ženie!
Počujte! Kristus krehkým bol
a diabla z pekiel poslúchol!
A čo je to za spôsob nový
odvolávať sa ku Kristovi!
A tak ďalej…
Nech vraví súd!
Pozháňali sme starostlive
svedectvá proti nemu krivé…
Lomozia: „Upálený buď!“
Tak v mene boha, — otca, syna, ducha…
Do kňazského ho dali rúcha.
A zas ho z neho vyzliekali,
kalich mu, štólu, ornát vzali.
Šlo všetko hladko za pár chvíľ.
On modlil sa, sbor zlorečil.
Pri tonzúre sa poškriepili:
Jeden chcel, by ho oholili,
a druhý mienil: ostrihať.
Či nožnice, či britvu vziať.
Deviati hádali sa páni.
A výrok: Strihať nožničkami.
Za tým mu dali rúhavú
korunu s čertmi na hlavu,
a vyfarbili na jej papier:
„Ajhľa! Toto je arcikacier!“
Nie kňaza — telo človečie
za živa oheň upečie.
Prestals’ byť kňazom, majstre Jáne,
dušu ti diablu porúčame.

Pokynul Žigmund, z Uhier kráľ,
čo ochranu mu sľuboval:
„Vezmi ho, Ludvik,“ — velil prísne, —
„a katovi daj. Hotoví sme…“
— — — — — — — — —
Tu súdy dva sú. Odsúdiť
vedel tak kresťan ako žid.
Čo zmenilo sa?
Nieto zmeny.
Kde kto sa škriepi doposiaľ,
kto pri tých súdoch pravdu mal,
či súdy a či odsúdení.

Bratislava 6. augusta 1939