SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

14. septembra 1937


Prehratá borba… V mihalniciach stíne
dve tmavé svetlá smrť nám pochová…
Už nehľadia, a my ich nevidíme,
jak pri poslednom sviatku Zborova,[1]

keď ešte rozlúčiť sa prišli s nami
od rozochvenia zaslzenými,
prizrieť sa žitiu, ktorý nad hrobami
sa rozjasal tu dvadsaťročnými.

Vtedy, keď preč šiel, zdvihol ku klobúku
sťa legionár, brat náš bývalý,
tú svoju otcovskú a bratskú ruku,
a oči sa mu mierne usmiali.

Dôvera stará v líci pousmiatom,
že za seba žiť, mrieť sme hotoví,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
to posledný bol pozdrav otca bratom,
posledný pozdrav bratov otcovi.

A odišiel… Že otca viacej nenie?
Zakrýva tôňa úsmev na líci,
len v srdciach zvoní sväté presvedčenie
jak zvon na bratislavskej radnici,

že darmo bije k hrobu, — k žitiu praská,
my dvíhame Ťa z jamy povrazy,
v nás budíš sa, Tvoj život — naša láska,
kde pravda, naša pravda víťazí.

Bratislava 14. septembra 1937



[1] jak pri poslednom sviatku Zborova — výročie bitky pri Zborove 2. júla 1917, v ktorej sa zúčastnila československá brigáda v Rusku v boji proti Nemcom po prvý raz ako samostatné vojenské teleso a ktoré legionárske organizácie oslavovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama