SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bronzová socha


Kto dušu uvoľnil, čo padla do osídla,
kto lebku osvietil, kto myšlienke dal krídla,
reč smelú jazyku a krokom chrabrý chod,
kto stádo otrokov zas zmenil na národ, —
tomu, že srdciam bol tak vzácny ako milý,
ohromný pamätník sme z bronzu postavili.

Tomu, kto kanónmi nám denne hrozí: „Neži!“
kto dušu šíruje, kto jarmom derie väzy,
z hláv spravil žaláre, myšlienky väzňami,
jazyky vyštipol, krok sťažil skovaný, —
to stádo šľahané zas retiazkami zvoní,
a pamätníka bronz roztĺka na kanóny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Však z kúsku každého, čo bude niekde v dele,
bezhlučne stavajú si sochy srdcia vrelé,
čo satan rozrušil, to pospája zas boh,
namiesto jedinej milión bude sôch,
čo dýšu, vzopnú sa a priskoriac deň súdu,
na delá rozliate raz oheň chrliť budú!

Bratislava 27. mája 1940