SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hrozba stromov


Nech ten, čo toporom nám k smrti zvoní,
má rozum a má svedomie!
Na nežný vetrík prikyvujú stromy,
na búrny vietor rozkníšu sa: Nie!
My nedáme sa kmásať! A ak predsa
nás rozzlobený vietor doláme,
nech fúka potom do prázdneho vreca,
ovocia preň viac nedáme.
Lež dáme z tela na tyč pre zástavu,
na cepy, na poriská, do tĺkov!
Niet vetriska, čo neprebil si hlavu
a ktorý nikdy nezmĺkol…
Čo rozdrapuje sa, čo besnie, zúri,
čo nedovoľuje tu narásť nám
a seká naše pne jak stĺpy vzbury?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Pláň plochá s jamou dávno čaká naň.
Tá na plecia ho medzi hrudy zloží,
hrob neoznačí kopček, krížik, krík,
nik k rozbitej mu hlave nepoloží
smútočný veniec, nezaplače nik.

A nám a nám už zacelejú rany,
pustíme k starým nové korene,
hoc dokmásaní, hoci dolámaní,
my musíme rásť a rásť budeme!

Bratislava 8. mája 1942