SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Močiar


Ja horu som chcel chváliť v tej úzkej kotline,
lež ona mladá leží tam pri močarine,
jak panna žijúca a krásna k nebohému
privráva sa mu len a túlieva sa k nemu.

V nebeskom slnci blyštia sa stromov koruny,
pramienok zazurčí v nej a vetrík zašumí
i jarček striebornou nitôčkou blysne v tôni,
na steble vysokom, jak z veže zvonček zvoní…

A chváliť nemôžem tie hory zelené,
tie čisté potoky, tie jasné pramene,
to nebo belasé, tie mraky kučeravé,
ich lesk a búrenie a tiché kvety v tráve.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Nemôžem! — Močiara ja cítim iba smrad,
v ňom samá žubrienka je, hlien, smeti, žaba, had,
a na ňom žabina sa stále zeleneje,
bez vlniek pohybu, so státím bez nádeje.

Jak očistiť sa mám tam, kde sa žaby kúpu,
kde vtáčik nezletí, kde nevidí sa strom?
Len cítim: žabiny sa inak nerozhúpu,
neplesknú, iba ak v ne hodím kameňom.

Jak chváliť?… Pri brehoch sa cez ten zápach plúžim
a hľadám kamene a nos si v prstoch držím,
len keď sa rozoženiem, zafufnem kameňu:
choď, prelom, rozštiep už raz tú lebku zelenú!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Bratislava 5. augusta 1941