ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[48]

Kde sa vzalo, tam sa vzalo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom a za skleným vrchom, bola jedna chudobná ženička. Tak jej Pán Boh dal dvanásť detí, chlapcov. Muž jej bol v hore. Keď prišiel z hory, sa uľakol, že má tých detí moc. Tak šiel naspäť do hory. Matka tie deti sama riadila, ako mohla, do dvanásteho roku. Keď jej deti dostali rozum, šli otca hľadať. Tak ho našli v hore a pojali ho domov. Už bol zdivený. Otca opatrili, obriadili doma, obliekli a tak ďalej, a rozvraveli, žeby ostal doma, že oni budú pomáhať otcovi.

Išli tie deti slúžiť, po roku po jednej krave išli vyslúžiť dvanástoria. V roku došikovali milému otcovi každý po jednej krave. Boli doma po dva dni a zas išli po jednom volovi vyslúžiť do roka, už na druhý rok. Po roku zas prišikovali po jednom volovi každý. Mali šesť párov kráv, aj toľko volov. Za tri páry kráv a za tri páry volov si kúpili poľa, žeby mali čím statok chovať. Aj zbožia si nakúpili. Na tretí rok vybrali sa vyslúžiť si po jednom koňovi. Slúžili každý pri svojom prvšom pánovi. Najmladší pásol čriedu koní pri jednom grófovi. Mal takého ošklbaného koníka, a to bol tátoš, vždy mu utekal do škody a vždy mu protiveň robil. Raz povedal:

„Už som ťa do roka neudrel, ale teraz ťa už musím udrieť!“

Tátoš:

„Nebi ma, ja ti budem na dobrej pomoci! Pozri: náš pán ti budú dávať, ktorého chceš z tých paríp, čo pasieš, ale si neber, iba mňa!“

Po roku došikovali každý po koňovi, najmladší tátoša. Otec im povedal:

„Teraz už máte z čoho žiť, už sa môžte oženiť.“

Najstarší povedal otcovi, žeby im hľadal takých dvanásť dievok, čo sa naraz narodili ako oni. Otec šiel hľadať.

Jedna orala na dvanástich kobylách a vravela, že ona má takých dvanásť dievok, žeby mládenci prišli pozrieť, či sa im budú páčiť. Tak mládenci šli na koňoch na vohľady a prišli k matke. A to bola bohyňa,^[49] taká bosorka. Mládenci dali kone do maštale, každý si pouväzoval. Ako sa mládenci s dievkami v izbe zhovárali, tak mať išla im pozrieť tie kone, kde sú uviazané. Neskoršie vyšiel aj najmladší brat.

Tátoš povedal najmladšiemu bratovi:

„Daj naše kone na to miesto, kde sú tie kobyly!“

Najmladší brat poprevádzal kone na druhé miesto a na ich miesta popriväzoval kobyly. O polnoci prišla bohyňa a niesla šabľu a išla tam, kde kone stáli, a postínala im hlavy… Tak postínala hlavy kobylám svojim.

Potom išla do izby. Tam spali mládenci s dievkami, každý so svojou. Ten tátoš aj to povedal najmladšiemu bratovi, aby v izbe dal pozor sám na seba aj na svojich bratov, bo že bude zle s nimi! Tak ten najmladší klobúky poprekladal dievkam na hlavy, keď už spali.

Prišla bohyňa a dala sa do roboty: kto mal na hlave klobúk, každému hlava dolu! Potom išla spať, bola ukonaná.

Najmladší brat:

„Bratia, berme sa preč, bo bude zle, keď sa bohyňa prebudí!“

Tak sa oni pobrali. Jedenástoria prví posadali na kone, a najmladší najneskoršie, keď sa už prebudiť mala bohyňa. Najmladší sadol na tátoša a dal jej na známosť, lebo tátoš tak mocne vyhodil zadnými nohami, že sa dom striasol.

Bohyňa skočila, pošla do maštale: tam jej kobyly bez hláv! Pošla do izby: tam jej dievky zomreté, bez hláv! Tak sa ona pustila za tými mládenci a volala na nich:

„Či sa vrátite dakedy ešte sem?“

„Vrátime sa, nevrátime, ty stará bosorka! Nemáme po čo!“

Bosorka sa vrátila a rozliala sa na kolomaž.