ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[156]

V ten čas, ako ešte sedliaci na panskom robili, bol v jednom meste bohatý pán, ktorý bol k chudobným veľmi verný, dobrý, a dával vždy almužnu pre žobrákov. A vykladal tú almužnu pod obloky, ale z nej chudobní nikdy nič nedostali, bo ju vždy celú zjedol jeden čert, ktorého z pekla vyhnali a ktorý sa musel za istý čas na zemi živiť. I prišiel raz tam jeden človek, ktorý sa o tom dozvedel a rozpovedal všetko tomu dobrému pánovi, ako celú korisť ten čert požerie. Pán dal potom vartovať, žeby čert nemohol prísť pod obloky, a tak žeby almužna pre žobrákov zostávala. Čert, keď nemal čo žrať, myslel si, že pôjde do služby. A prišiel do jednej dediny, kde pán mal veľa sedliakov. Ale pod tým pánom všetci sedliaci navnivoč vyšli. Len jeden zostal z nich, ktorý mal malé, veľmi chudobné koníky. A prišiel ten čert k tomu gazdovi a prosil preboha, žeby ho vzal do služby. Gazda odpovedal:

„Ja som chudobný človek, nemám sám čo jesť s deťmi, nie žeby sme mali pre sluhu.“

Čert sa nedal odbiť, ale nasilu zostal, že však on mu toľko zarobí, koľko spotrebuje.

„No, tak zostaň u mňa,“ hovoril gazda, „keď chceš!“ a poslal ho do roboty. „My vera takého pána máme, čo nemôžeme pod ním vyžiť.“

Ale sluha ho ubezpečoval, žeby sa nič netrápil. Keď gazda išiel na druhý deň ku koňom, už videl kone krajšie. Na tretí deň zas krajšie boli. A vždy krajšie. Raz povedal sluhovi:

„Ej, synu, iď ty už raz do kostola!“

Ale sluha neišiel a vravel, že on sa už dosť do kostola nachodil a že chudobný človek musí robiť. Gazda však odpovedal:

„Ja som sa obzeral už v kostole po tebe, ale som ťa tam ešte nikdy nevidel.“

Ale neskoršie nehovoril nič viacej svojmu sluhovi, bo videl, že sa mu pri ňom dobre viedlo.

Pán skoro sa dozvedel o gazdovi a o jeho dobrých koňoch, i nebolo mu to po vôli, že sa sedliak dobre má. I poslal svojho hajdúcha po gazdu.

„Čuješ, gazdo, viem, že máš dobré kone, tak pôjdeš mi tamtú skalu z jarku priviezť do dvora,“ a tá skala mohla mať do tisíc centov alebo i viacej, „a keď mi ju nedošikuješ, tak ťa bez všetkého práva dám obesiť!“

Prišiel gazda plačúci domov.

„Čo plačete, gazdo?“ pýtal sa sluha.

„Ej, nepýtaj sa ma, môj synu,“ povedá, „bo mi nespomôžeš.“

„A či vy viete, gazdo, že vám nespomôžem? Len sa mi priznajte, čo vám pán povedal.“

„Nuž kázal mi priviezť tú skalu z jarku, a ja ju priviezť nemôžem.“

A sluha povedal:

„Ej, netrápte sa, gazdo, to sa privezie pánovi!“

Tak na druhý deň zapriahol kone a pánovi skalu na dvor priviezol. Ako ju zhodil z voza, všetky pivnice sa pobúrali pánovi, až sa múry triasli. Pán vystrčil hlavu do obloka a len si bajúzy poutieral a rozmýšľal, čo má rozkázať tomu sedliakovi, keď i toto urobil.

Na druhý deň zas poslal hajdúcha po gazdu.

„Tú horu mi zrúbeš do rána tak, žeby boli haluze osobitne, i každá siaha osobitne.“

Gazda vrátil sa zas plačúci domov. I pýtal sa ho sluha:

„Gazdo, prečo plačete?“

„Ej,“ povedá, „však mi ty nič nespomôžeš, čo sa pýtaš!“

„A či vy viete, či vám nespomôžem? Len sa mi priznajte,“ hovorí.

Tak mu rozpovedal, že pán dá gazdu bez všetkého práva obesiť, keď mu tú horu nezrúbe a drevo z nej neposkladá do rána. A sluha odpovedal:

„Nebojte sa, gazdo, to bude všetko hotové.“

Sluha zavolal všetkých čertov a do rána bolo všetko hotové. Prišiel ráno sluha ku gazdovi:

„Gazdo, hora je sťatá.“

Ale gazda udrel ho po pysku:

„Necigáň!“

„Tak pozri von, gazdo,“ hovorí. A gazda pozrel i uveril. Tak gazda išiel k pánovi a oznámil, že je hora sťatá. Pán pozrel do obloka, videl, že je to pravda a bajúzmi pokrútil. A rozmýšľal, akú má ešte robotu dať sedliakovi.

Poslal teda na tretí deň hajdúcha a dal zavolať gazdu.

„Zapriahneš kone a odvezieš ma do pekla!“

Gazda zas plačúci prišiel domov a pýta sa ho zas sluha:

„Gazdo, prečo plačete?“

„Ej, môj synu, ako by ja neplakal, keď som ja bohabojný človek a pán žiada, žeby sme ho do pekla odviezli.“

„Nebojte sa, gazdo,“ hovorí sluha, „však my tam pána odvezieme!“

A to bolo práve, keď čertovi kára^[157] vyšla a mal sa do pekla vrátiť.

A tak ráno sluha si narichtoval kone, zapriahol do koča, pukol bičom, až sa múry striasli. Pán vyšiel z kaštieľa a pomaličky si sadol do koča. Sluha sa pýta:

„Tak kde pôjdeme, pán veľkomožný?“

„No, do pekla, však som už povedal!“

Sluha gazdovi povedal, žeby sa len dobre koča držal a uderil medzi kone.

„Tak pôjdeme do pekla,“ hovorí čert.

Sluha pukol bičom a kone išli ako v lufte. Gazda sa dobre držal, ale spadol mu klobúk:

„Hoó, počkať, klobúk mi spadol!“

„Oj, gazdo,“ hovorí sluha, „tvoj klobúk je už na tisíc míľ zeme!“

Voz zastal až pri pekle. I vyšli von všetci čerti:

„Ej, tu si, náš ľúby vtáčku, dávno sme ťa čakali!“ A ulapili pána a vzali ho dnuka do pekla.

Sluha ešte povedal gazdovi:

„Tak, teraz už máš doma majetku dosť, máš statok, dobré kone i peniaze, tak si gazduj, ja už s tebou nepôjdem na ten druhý svet!“

Dal gazdovi ešte jedného psíka, ktorý ho odprevadil až domov a on zmizol.

A chudobný človek prišiel domov a potom lepšie sa mali aj ostatní sedliaci, keď planého pána čerti vzali.