Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Napravený syn

[82]

Bol jeden bohatý apatekár a ten mal jedného syna a jednu dcéru. Ten syn od malička nebol dobre vychovaný. Otec mu dával všetko po vôli. A on sa tak naučil, že už potom bral otcovi grajciare a kupoval si po sklepoch cukríky. A z toho potom, ako bol starší, tak sa naučil, že si aj popíjal. Nie málo, ale hodne. Ale už potom si otec s ním nemohol poradiť, tak sa dohováral so svojou ženou:

„Čo máme s tým galganom urobiť? Vieš ty, čo urobíme? Ja ho zašikujem za vojaka!“

A zašikoval ho. Ako ho prišikoval, radi ho prijali, bo bol chlap šumne vyrastený. Keď ho obliekli, tak mu otec povedal:

„Môj syn, len sa dobre spravuj! Keď budeš postupovať, že uvidím, že si dačím, zaraz ti pošlem pätdesiat zlatých!“ On si dobre zachoval, že mu otec obecal päťdesiat zlatých. „A keď budeš druhý raz postupovať, ja ti pošlem sto zlatých. A čo raz vyššie pôjdeš, to ti vždy viac pošlem!“

Tak sa rozlúčil so svojím otcom. O nedlhý, krátky čas písal svojmu otcovi, žeby mu poslal, čo mu obecal, bo že on je už pri vojsku frajtrom. Otec z radosti poslal mu päťdesiat zlatých. Ale on nebol frajtrom, len sa učil za tambora.[83] Ako tie peniaze minul, zas písal svojmu otcovi, že už postúpil na kaprála, žeby mu poslal, čo mu obecal. A tak ďalej od otca za každým razom prosil peniaze. A tak postúpil od frajtra až po majora. Ako písal, že on je už majorom, otec mu peniaze neposlal, ale sa vybral na svojom vlastnom koči a šiel až do toho mesta, kde syn ležal, bo si jeho otec myslel: ,Ej, keď si ty už majorom, predsa by si ty mohol prísť aspoň na jeden mesiac na dovolenku!‘ Vybral sa a šiel.

Prišiel do toho mesta a syn zďaleka videl otca, ako išiel popred kasáreň. Hneď sa zľakol. Práve mal službu a bol pri varte. Otec, ako vošiel do mesta, postavil si do jednej kaviarne kone a išiel do mesta. Stretol dvoch vojakov a pýta sa ich, kde tu takého a takého priezviska major býva. Tí mu odpovedali, že tu ani takého priezviska majora niet. Ale on si myslel: ,Môžbyť, že sú to dajakí regrúti, oni to nevedia…‘ Išiel ďalej, videl kaprála s veliteľom špacírovať po meste a pýta sa tých, či nevedia, kde tu takého a takého priezviska major býva. Oni mu na to takú istú odpoveď dali. On sa čudoval. Ide ďalej, stretol sa s kapitánom, čo práve pri synovej kompánii slúžil. A pýta sa ho:

„Prosím ich, či oni nevedia, kde tu takého priezviska major býva?“

Ale on mu odpovedal:

„Oh, pane, ani pri našom regimente takého priezviska majora niet. Ale, keď chcú vedieť, takého priezviska pri mojej kompánii jesto jeden tambor. On má dneska akurátne službu. Toho nájdeme a uvidia ho!“

Syn dával pozor na svojho otca, i utiekol z kasárne von. Prišiel jeho otec do kasárne, tambora hľadajú — jeho niet.

Tambor sa pobral a utiekol do jedného lesa a stal si tam, kade jeho otec pôjde domov. A čakal ho. Ako prišiel jeho otec, on vyskočil z lesa a zastal mu cestu:

„Otče, stoj! Daj peniaze, všetky, koľko, máš!“

Otec či rád, či nerád, peniaze mu dal všetky. Ale syn si pomyslel: ,Ej, bože, zle som urobil, že ja som môjmu otcovi všetky peniaze odobral!‘ Tak kričal ešte za otcom:

„Hó, stoj, stoj!“

Otec postál a syn mu vrátil z tých peňazí jednu stovku, žeby mal s čím domov zájsť. A tak mu potom otec povedal:

„Vidíš, ty si nikdy môj syn viacej nie! Keď prídem domov, tak si nahotujem duplovku,[84] a keby si prišiel, zastrelím ťa!“

Syn na to nedbal nič. On sa vrátil nazad do mesta a nakúpil si všelijakých vecí: pálenky, aj čo zjesť a cigár a pošiel do lesa nazad. A chodil po tom lese, kde by sa mohol zakvartírovať. Prišiel na jednu poľanu, tam na tej poľane, na samom prostriedku, stál jeden pekný strom hustý, čo ho ani dážď nepremokol. A blízko toho stromu bola jedna studienka. On si myslel: ,Ej, tu mi bude dobre, mám blízko i vodu!‘

Ako sedel tam pod tým stromom, prišla jedna chromá líška na troch nohách a išla k tej studienke a napila sa vody a on si rozmýšľa: ,Ej, keby som ja mohol tú líšku ulapiť! Zaniesol by som ju môjmu kapitánovi, azda by mi trest odpustil!‘ On sa pobral, hybaj za tou líškou! Utekal za ňou a líška pred ním, vždy natoľko len, že ju za chvost nemohol uchytiť. Tak utekal za ňou ďaleko, že už potom sa až unavil a vrátil sa nazad. Prišiel zas pod ten strom, tam nenašiel nič. On si myslí: ,Ej, bože, čo tu bolo? Keby to bol zver, hoc by mi mäso i chlieb bol požral, aspoň by mi bol cigary a pálenku nechal!‘ Najedoval sa, hybaj po tom istom chodníku, skade prišiel — že dostane aspoň tú líšku, že on ju musí ulapiť!

I prišiel k líške. Kde ju nechal, tam ju aj našiel. A tak za ňou! Ale ona vedela, že je už najedovaný. Ona si už nedala tak blízko k sebe pristúpiť. Tak bo všikovala medzi také vrchy, strosy,[85] čo už potom nevedel, kde je. A dobre, vyšikovala ho na jeden vysoký a veľký vrch a tam bol jeden starý zámok. Ona vbehla do toho zámku a on za ňou. Ako už tam vbehol, zaraz železná brána sa za ním zaprela. On si myslí: ,Už mi nevyjdeš stadeto von! Už ťa teraz tu ulapím!‘ Ale jemu líška skapala, že ju viacej ani nevidel. Chodí on tam pomedzi tie múry, to všetko je spustošené, až natrafil do jednej izbičky. Tam bol stôl prikrytý a jedna postieľka a na tom stole, čo sa mu zažiadalo — všetkých vecí mal dosť. Lačný bol, sadol k stolu a jedol. Ako jedno pojedol, tak mu druhé prišlo, a potom ako poobedoval, šumne zo stola všetko skapalo a nikoho nevidel. On potom vyšiel vonka na staré zámčisko. Tam tráva bola veľká a ľahol si do tej trávy.

Prišiel večer, znovu večera hotová, a nikoho nevidel, postieľka pripravená, i ľahol si do nej. Ale unavený bol, tak sa mu dobre zaspalo, že nič nevidel, aj nič nevedel. Až ráno, ako sa prebudil, videl, že voľakto ležal pri ňom. ,No počkaj, veď ja uvidím, kto to spal pri mne!‘

Ráno voda hotová, topánky vyčistené i šumné zrkadlo, hrebeň, kefka na zuby, pomáda na bajúzy — všetko mal hotové! Potom prišla káva, aj k tomu inakší trúnok a rožky, a tak sa poriadne nafruštikoval. Keď sa najedol, pomyslí si: ,No keby som teraz mal fajku a dohánu alebo tie cigary, čo mi v lese skapali, by som si zafajčil!‘ Hneď sa pred neho postaví fajka na dlhom pipasári, aj dohán i cigary. Vyšiel na dvor, pošpacíroval sa, poobzeral tie staré múry a potom si ľahol pod jeden strom a tak sa vyspal doobeda. Na obed išiel: stôl prestretý a na ňom polievka, za polievkou cušpajz, mäso, fľaška piva, a tak sa poriadne naobedoval. Potom poznovu vzal si pípku a dohánu a vyšiel na dvor a tak chodil po tých múroch a rozmýšľal si: ,Ej, veď mi tu ešte lepšie bude ako pri vojsku!‘ Potom si znovu pospal, a tak išiel opáčiť, či má dajaký olovrant. Olovrant ho čakal na stolíku. Čo si zmyslel, to všetko mal.

Prišiel večer. Ako sa navečeral, ľahol si do postieľky, ale nespal, dával pozor, kto to príde k nemu. Odrazu otvorila dvere tá chromá líška. Striasla sa v izbe a zhodila kožu zo seba a bola veľmi pekná pani, a šumne ľahla potichu k nemu do tej postieľky. On nespal. On všetko videl, bo vidno bolo, mesiačik svietil. Myslí si: ,Ej, keby ja ti tú kožu mohol prekryť!‘ A on zíde z postieľky potichu, tak, čo sa jej ani nedotkol, ide do izby a berie tú kožu do ruky. Ona skočí:

„Hop! Ty si chytrý, a ja ešte chytrejšia!“

Ona mu povedala:

„Obspal si jednu noc so mnou, keby si bol ešte dve noci, bol by si ma stadeto vyslobodil, a teraz už ma viacej nevyslobodíš, kým ty nepôjdeš domov! Ty vieš, že teba sa už tvoj otec zriekol, i tvoja mať, i tvoja sestra. Tvoj otec nabil duplovku, flintu, že ak prídeš domov, to že tie dve strely budú v tebe. Keď ti tvoj otec odpustí, tak ma stadeto vyslobodíš! Ja viem, že ti otec neodpustí, ale keď ti aspoň mať a sestra odpustia, tak i vtedy ma vymôžeš!“

On sa pobral, peňazí mal, hybaj domov! A dobre, ale ako tu teraz domov vojsť? Povidne sa bál, tak v noci sa popod vráta strčil do dvora. A potom vyšiel na šopu a tam sa zaryl do sena.

Prišla dievka kravy dojiť, vyšla na šopu po seno — a našla ho tam v sene. Ona sa ho zľakla, ale on ju uprosil, žeby išla po jeho sestru. Dievka príde:

„Slečinka, nechže prídu na šopu!“

„A čo tam máš?“

„No len nech prídu, už im voľačo ukážem!“

Príde ona tam, sestra:

„Ach, nešťastný človeče, čo si to urobil! Tatuš nabil duplovku, ak ťa uvidí, tak nikdy po svete nechodíš!“

Ale on kľakol na kolená a prosil svoju sestru, žeby mu odpustila.

„Čože ja, mne si nič neurobil, ale mamuška aj tatuško ti to neodpustia!“

Ale on ju veľmi pekne prosil, žeby len išla po mamušu. Tak išla, prišla mamuša:

„No, nešťastné dieťa, čo si to urobilo? Ak ťa otec uvidí, tak si zaraz zastrelený! Len sa pakuj z domu von!“

Kľakol na kolená a prosil mater, žeby mu odpustila všetko. Mať, ako mať hriešna, zľutovala sa nad ním, odpustila mu.

On mal prikázané od tej líšky, žeby z domu nič nebral, ani za pol grajciara. Ale keď sa bral het z domu, tak mu tá jeho sestra poukradomky vopchala švabelničku[86] i so švablíkmi, takú, čo jej meno bolo vypísané na nej, žeby to mal aspoň na pamiatku. On sa potom pobral a šiel nazad, ta do toho zámku.

Prišiel tam, brána bola otvorená a on vošiel. A vošiel do tej izby, kde bol aj predtým. Tam už ho obed čakal. Potom večer zas si ľahol do postele, a prišla líška, striasla kožu zo seba a ľahla do postele k nemu. On si myslel: ,Ej, keby ja tebe mohol vidieť do tváre, či si stará, či si mladá!‘ A on išiel do svojej kešene, našiel tam tie švablíky a zapálil. Ona sa prebrala:

„Oh, ty nešťastný človeče, či som ti ja nevravela, žeby si ty z domu nič nebral? Poďte, diabli, a berte ho a zaneste ho na ten najvyšší vrch a zaštiepte ho do tej najväčšej skaly až do polovice!“

Prišli diabli, uchytili ho a zaniesli ho na ten najväčší vrch a zaštiepili ho do tej najväčšej skaly.

On tam bol cez celú noc, až druhý deň pred obedom prišiel taký veľký vták, čo aj koňa unesie. Ako ho chytil do pazúrov, tak ho vytrhol z tej skaly a potom ho chcel svojim mladým zniesť, ale on mal šabľu pri boku, voľáko sa tomu vtákovi obránil. On potom ostal v lese a chodil a chcel nazad ísť do toho zámku.

Prišiel na jednu poľanu a tam bolo plno zveriny: zajace, líšky, medvede, muchy, mravce a všeliniečo a mali jedného divého koňa zamordovaného a tiež aj jeden lev bol medzi nimi. Ten lev zazrel, že je tam vojak. Oni sa radili, tá zverina, ako sa majú s tým koňom podeliť. Keď lev videl toho vojaka, tak on poslal chytro zajaca, že vie najtuhšie behať, žeby vojaka prišikoval, že vojak je naučený mäso deliť, žeby ich prišiel podeliť.

Vojak na zajaca nedal nič, od strachu pred zverinou vyškriabal sa na jeden slabý strom. Potom poslal lev medveďa:

„Keď zajaca nepočúvol, iď ty po neho!“

Išiel medveď, prišiel k nemu i stal si na zadné laby a kýval naňho prednými, žeby išiel dolu z toho stromu. Ale on sa ho bál a nechcel ísť dolu. Ako medveď videl, že vojak nejde dolu, pochytil strom a striasol ho tak, že vojak odpadol ako jabĺčko. A tak ho vzal medveď popod pazuchy a zašikoval ho až tam k tomu levovi. Tak mu lev povedal:

„Keď si ty vojak, podeľ nás týmto mäsom tak, žeby ani jednému ani druhému od najmenšieho do najväčšieho krivda nebola! Bo ak daktorému bude krivda, tak potom my teba podelíme!“

A on si rozmýšľal: ,Ach, bože, ako to mám urobiť?‘ Prišlo mu na um povedať zverine: ,Menšiemu menej a väčšiemu viacej! A muškám dám črevá, bo tie sa rady v lajnách babrú. A mravce, tie obyčajne sa rady pomedzi diery pchajú, tým dám hlavu. Tam majú mozgy, jazyk a všetko!‘ A tak ich podelil.

Potom išiel het od nich. Ale ako už bol na kúsku, poslal lev za ním vlka, žeby sa vrátil nazad. On od strachu už ani nevedel, čo má robiť. Jednako už bol slabý, bo bol lačný, už tri dni ani nič nejedol, ani len vody sa nemal kde napiť.

Tak vlk prišiel k nemu a vrátil sa s ním.

,Už je darmo, musel som daktorému krivdu urobiť!‘

Prišiel tam, povie mu lev:

„No ty, čuješ, keď si nám ty tak dobre urobil, tak teraz aj my ti chceme dobre urobiť. Teraz si vezmi voľačo z každého, ktoré sme so srsťou, po jednej srsti, z mušky krídlo a z mravca nôžku. A keď ti bude treba na pomoc, tak na ktoré si pomyslíš, tak sa takým staneš. A keby si chcel, žeby ti na pomoc prišlo, tak ti tiež príde!“

I on sa tak pobral od nich a šiel na kúsku. Ale on nechcel veriť, že by to bolo pravda. A tak vzal z mušky krídelko: ,Ej, keby som sa teraz muškou stal!‘ A stal sa muškou a vyletel tak vysoko, že až videl ten zámok, kde tá líška prebývala. A prišiel tam, vletku vošiel dnuka a zas si pomyslel, keby bol človekom! A zas bol človekom a vošiel do tej chyžky, kde bol aj predtým, ale už tam ani jesť ani piť nedostal. Unavený bol, rozvalil posteľ a ľahol si do nej. Prišla líška, strasie kožu zo seba, ide k posteli:

„Ach, nešťastný človeče, keď už ani diabli si s tebou poradiť nemôžu, čo si ty za jeden? Diabli, poďte a mrvte ho na makové zrnká!“

Ale on si pomyslel: ,Ej, keby som bol chytro muškou!‘ A hneď bol muškou a skryl sa do kľúčovej diery.

Prišli diabli, hľadali ho všade, ale ho nenašli. Ako diabli odišli, tak on sa z kľúčovej diery vyvliekol a zas sa spravil človekom. Ona mu už potom povedala:

„No, už ani diabli si s tebou nemôžu poradiť! Ty ma stadeto nevymôžeš inakšie, iba ak vyjdeš hore na ten zámok! Tam jest jedna guľa a v tej guli sedí jedna holubica na jednom vajci. Keď mi to vajce prinesieš, tak vtedy ma stadeto vymôžeš!“

On si pomyslel: ,To je ľahká vec!‘ Vyšiel vonka, spravil sa mravcom a vyšiel hore až k tej guli, ale ako vchádzal do gule, zazrela ho holubica, tak pochytila vajce do pazúrov a letela s ním. On sa na to vajce prilepil. Ako prešla cez to zámčisko, pustila to vajce a to vajce spadlo do zeme na deväť siah hlboko. Tak on potom sa spravil znovu človekom, vzal z líšky srsť a pomyslel si: ,Ej, keby prišlo aspoň dvanásť líšok!‘ A hneď priletelo dvanásť líšok. Tu líšky sa ho pýtajú:

„Čo rozkážeš, najjasnejší kráľu?“

„Nerozkážem nič, len keby ste mi to vajce z tejto zeme dostali!“

A líšky začali hriebsť. Jedna prestala, druhá počala, a tak hneď ony to vajce dostali.

On vzal vajce a zaniesol tam do tej chyžky. Prišla ona, už nemala líščiu kožu, ale bola nevídane pekná pani. Dal jej vajce do ruky, a zaraz z toho starého zámčiska stal sa nevídaný pekný zámok kráľovský, a tá zverina, čo bola v tom lese, to bolo všetko vojsko. A tie skaly, vrchy, to boli samé mestá a dediny. On dostal od nej kráľovskú korunu a ostal kráľom.

A tak žili malý, krátky čas. Ona mu raz povie:

„Počúvajže, čo ty nepíšeš tvojmu otcovi, že si ty už kráľom?“

A on jej na to dal odpoveď:

„Počúvajže, žena moja, ja som písal môjmu otcovi, že ja som majorom a on mi neuveril, ale prišiel ma schválne opáčiť. Keby som ja teraz písal, že som kráľom, to mi ani toľko neuverí. Ale vieš ty čo, ja si vezmem aspoň zo dve kompánie vojska a tak pôjdem môjho otca opáčiť!“

A tak urobil, vybral sa, vzal si dve kompánie vojska a oficierov, takých starších a pošiel.

Tak oni šli za tri dni, za tri noci cez jeden les, ale nemohli z toho lesa nijakým svetom vyjsť. Tak postavili vojsko do lágru a on vzal dvoch oficierov, posadali na kone a išli, či ešte ďaleko kraj tomu lesu.

I prišli tam do jednej krčmy. A v tej krčme len samí zbojníci bývali. Ako ich zbojníci zazreli, zaraz ich vzali dnuka. Kone dali do maštale a ich zaraz z peňazí pooberali. Zbojníci mali jednu mašinu na vode. Nad vodou bola chyžka a v tej chyžke bola taká sprava,[87] že ako človek vošiel, stúpil na dilu, dila sa prevrátila a človek vpadol do mašiny a zaraz ho tam na márne kúsky porezalo a do vody pometalo a voda ho odniesla. Tak sa tí zbojníci dohovárali:

„Tým dvom oficierom poodtíname hlavy a toho mladého kráľa vsadíme do mašiny!“

A tak urobili. Zobliekli kráľa donaha a vsadili ho do tej chyžky. Ale on mal dobrý rozum. Ako ho tam vsadili, ostal stáť pri dverách a potom kľakol na kolená a tak chodil ohmatávajúci, až kým netrafil na tú dilu. Ako trafil, dila sa prevalila, mašina zhrkotala a on ostal navrchu. Tak potom sedel, kým len nečul v noci, že je už celkom ticho. Potom vzal a začal ničiť a hádzal všetko do tej mašiny, až kým tú mašinu tak nezastavil, čo sa ani nerušila. Potom sa spustil popri mašine do vody a tak plával dolu tou vodou, až kým neprišiel von z lesa.

Ráno už slnko svietilo, on sa ohrieval pod jedným kriakom nahý, ako ho Pán Boh na svet dal. A prišiel tam jeden sedliak na volkoch orať. On sa poberie a hybaj k nemu! Tu sedliak, ako videl nahého človeka k sebe ísť, zľakol sa a voly i s pluhom nechal a utiekol, ale on kričal naňho, žeby sa nebál. A vrátil sa sedliak nazad. Potom ho prosil, žeby sa zmiloval, žeby mu dal dajaké staré háby, že on sa mu dakedy odslúži. Sedliak išiel domov a priniesol mu také staré šaty, čo už bol poodhadzoval. On vzal, poobliekal sa a poďakoval sa mu, i s tým sa pobral a išiel het. Nazad k vojakom sa bál cez ten les vrátiť, ale sa pobral k svojmu otcovi domov. ,Ako sa teraz mojej materi a sestre ukážem? Predtým som mal dobré šaty. Ale tu teraz horšie ako žobrák!‘

A tak on prišiel domov a znovu sa len na tú šopu vyškriabal, kde aj predtým bol. Príde ráno dievka kravy dojiť, ide na šopu po seno. A on tam v sene ležal. Tu dievka sa zľakne, že čo to tam za žobrák, a spraví krik, ale on ju uprosil, žeby len šla po jeho sestru.

Dievka šla jeho sestru zavolať. Tá prišla:

„Ach, pre Pána Boha, človeče, čo si to urobil? Veď ty už ani šaty nemáš na sebe, veď ty si už musel dakde po žobraní chodiť!“

Ale on ju prosil, žeby mu len priniesla dajaké šaty a žeby uprosila mater, žeby sa nehnevala. Prišla mať, on sa vyžaloval. A potom sa tie dve, mať s dievkou, tak dohovárali:

„Budeme prosiť tatuša, keby mu chcel odpustiť, nech by bol u nás aspoň za sluhu!“

Pri fruštiku spomenula mať pred otcom:

„Počúvaj, tatuš, keby tak ten náš syn prišiel domov, či by si ho to naisto zastrelil?“

„Hej, ja som si zaumienil, že z toho gvera nevystrelím, kým on domov nepríde, a tie dve strely musia byť v ňom!“

„Ale počúvaj, tatuš, keby tak prišiel, veď je už len naše dieťa, mohol by si ho vziať aspoň za sluhu!“

„No, keď už tak, to by som ho prijal, ale i to len za toho najplanšieho! Musel by mi svine pásť!“

„No, tatuš, keď už si mu obecal život, tak vykrúť tie náboje pre istotu, ak by prišiel, žeby si mu predsa už len ten život daroval!“

Ako vybral z gvera náboje, tak syna prišikovali k nemu. Ako otec sedel za stolom, tak chytil jeden veľký nôž a hodil do syna, ale ho netrafil. Syn kľakol na kolená a prosil otca, žeby mu všetky viny odpustil a žeby ho prijal aspoň za sluhu. Otec potom povedal:

„Budeš za toho najplanšieho sluhu, galgan! Budeš svine pásť!“

A tak zaraz musel šaty pastierske poobliekať, a tak ho vypravili do jednej dubiny, a tam pásol tie svine. A raz potom prišla na koči jeho sestra ho opáčiť, bo jej bolo ľúto, že jej brat musí svine pásť. A ona sa ho spytuje:

„Ako sa máš, braček?“

„Dobre, sestričko, lenže sa mi cnie. Keby si mi ty kúpila bubon aj trúbu, bo ja som bol pri vojsku tamborom, tak ja by som si bubnoval a trúbil. Tak by mi skorej čas prešiel!“

Ona sa vzala, hybaj nazad do mesta a hneď mu kúpila bubon a trúbu. A tak potom v tej dubine mal takú rozgráciu[88] s tými sviňami, že ich tak naučil execírku ako vojakov. A tak ich potom tam pásol.

Jeho pani doma sa trápila, kde sa on podel. A ona vzala vojsko a išla ho hľadať. A ona prišla do toho lesa, pýtala sa vojakov, čo v lágri zostali, ako dávno zostali stáť a kade tí traja išli. Ona potom vzala pohotové vojsko so sebou a šla na koči. A rozkázala, že keď ona dá alarm zatrúbiť, žeby sa zaraz prihrnuli.

A tak ona šla a prišla do tej krčmy a zaraz ju tam z koča zosadili, kone povypriahali a ju len ťahali rýchle do izby, ale ona povedala, že musí vedieť, kde jej kone budú stáť. A išla do maštale a zaraz poznala koňa svojho muža a zaraz vedela, že už on musel tam zahynúť. Zaraz dala zatrúbiť, vojsko obskočilo krčmu a tak ich všetkých dvanásť zbojníkov polapali a z neho šaty jej museli dať a tým zbojníkom smrť porobili. Ona sa potom pobrala a šla až tam do toho mesta, skade bol jej muž.

Išla, išla a bolo treba jej ísť akurátne cez tú dubinu, kde jej muž svine pásol. Ako on videl svoje vojsko, zaraz vedel, že to ona ide. I ako išla, tak on zatrúbil na svine a svine všetky postavali sa do šíku ako vojaci a zakomandíroval im:

„Rechts schaut!“[89]

Tak každá sviňa pysk vykrútila naproti kráľovnej a tak ju pekne hlavami odprevadili. Ako ona to videla, tak ho poznávala, či je to on alebo nie. Len zato ho poznávala, že keď si nemohli ani diabli s ním poradiť, že on to akiste tým zbojníkom utiekol a že to bude on.

Prišla tam do toho mesta a zaraz ju už tam čakali, už mali jeden dom pririchtovaný, ako pre cudziu kráľovnú, ale ona nechcela tam ísť, len ona chcela tam k tomu apatekárovi, skade mala muža. Pošla tam. I prišlo k večeri a pýtala sa, čie sú tie svine, čo v tej dubine sa pasú. A ten apatekár odpovedal:

„To sú moje!“

„Ej,“ povedá, „keby tak dobre urobili, čo by ten pastier prišiel domov i s tými sviňami!“

Hneď on to dovolil, poslal jedného sluhu, žeby pastier prišiel domov i so sviňami. Ako on išiel, tak išiel mestom trúbiaci a bubnujúci a svine v šíku ako vojaci, čo sa všetci ľudia čudovali.

Keď prišli domov, dali ho za sluhu, čo nosil na stôl všetko. Keď naostatku niesol poháre, tak sa mu odopäl na krpcoch remenec a zasekol si ho do dverí a spadol; všetky poháre potrepal.

Tu jeho otec skočil a chcel ho biť. Ale kráľovná prosila zaňho, žeby mu len dali pokoj, že ona to všetko zaplatí. Prišlo po večeri, tu sa pýtajú, či majú vartu postaviť. Ale ona povedala:

„Netreba, iba ten huncút, čo tie poháre potrepal, nech vartuje celú noc za trest!“

Tak mu dali gver vojenský a on chodil popod obloky s gverom, a čo raz sa obrátil, na tej izbe, kde kráľovná spala, vždy jednu tabľu vybil. Potom kráľovná, keď ju mrzelo, že jej nedá spať, ho zavolala a dala sa mu obliecť ako svojmu mužovi do čistých kráľovských šiat.

Ráno, ako vstali hore, pri fruštiku už sedel i kráľ i kráľovná za stolom, aj jeho otec i mať i sestra, všetci vospolok. Kráľovná sa pýtala apatekára:

„Či oni mali dakedy syna?“

A starý povedal:

„Hej, mali sme, ale umrel pri vojsku!“

„A keby tak,“ povedá, „tu bol medzi nami, či by ho poznali?“

„Ale, kde by sa on tu vzal?“

Kráľ vstal:

„No, otec, či ma teraz poznáte?“

Tak sa jeho otec kráľovnej zahanbil a prosil ju za odpustenie, žeby mu odpustila. A tak potom porozprávali jeden druhému, ako čo pochodilo. A tak potom robili svadbu a po svadbe šli potom mladí ľudia do svojho kráľovstva.



[82] Ján Panuška z Lučivnej (Spiš), 13. júna 1900. Czambel § 215, 427 — 436.

[83] tambor (z franc.) — vojenský bubeník

[84] duplovka (z nem.) — druh pušky, dvojka, ručnica

[85] stros (z nem.) — štrkovitý vrch

[86] švabelnička, švablíky (z nem.) — škatuľka na zápalky, zápalky

[87] sprava — zariadenie, prístroj

[88] rozgrácia (z lat.) — zábavka, dobrá vôľa

[89] Rechts schaut! (z nem.) — Vpravo hľaď!




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.