ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[42]

Bol jeden vojak, čo tri roky slúžil u kráľa, tak mu dal kráľ na cestu tri grajciare. S tým on ide po ceste, i dobehol ho jeden žobrák, pred neho, a prosí almužnu. A tak on mu dal jeden grajciar. Ten žobrák ho dobehol zas. A zas od neho prosil almužnu.

„Dal som jednému, dám i vám jeden grajciar!“

A ten žobrák zas ho dobehol na treťom raze a prosí almužnu.

„Eh,“ hovorí, „keď som dal už dva grajciare, dám i tretí.“

Dobehol ho zas na štvrtom raze.

„No, dedo,“ hovorí, „už vám nemám čo dať. Mal som tri grajciare, čo mi kráľ dal na cestu, a dal som ich trom žobrákom.“

A ten žobrák k nemu:

„Čo si ty žiadaš za tie tri grajciare?“

„Nuž, čo si žiadať? Čo máte vôľu, to mi dajte, ak dať chcete!“

Tak on mu dal jednu tašku, takú, keď jej povedal: ,Lap ho, taška!‘, tak ho zaraz ulapila, a jeden meštek, v ktorom mal vždy dohánu. A tak on prišiel do jednej krčmy a pýta sa na noc. A krčmár k nemu:

„Dobrý človeče, my sami ideme odtiaľto het, bo tu žiaden človek nemôže prenocovať!“

„Ja,“ hovorí, „prenocujem!“

A zostal na noc. Sviečka mu horela, tak sa na karty sám bavil. I prišiel pod oblok jeden čert:

„Ak sa hráš, tak prijmi i mňa k sebe!“

„No tak,“ vraví, „prines mech peňazí!“

A čert priniesol. Vraví čert:

„Otvor mi dvere!“

„Otvor si sám, však ty,“ hovorí, „môžeš i sám!“

A tak oni sa hrali na karty. Prehral čert mech peňazí. Rozšíril ruky, že ulapí toho vojaka, ale ten skričí:

„Lap ho, taška!“

Taška ho lapila. Prišiel pod oblok druhý čert.

„Prijmi ma,“ hovorí, „k sebe hrať ako druha!“

„Prines taký mech peňazí, ako ja mám!“

A ten zaraz priniesol a vraví:

„Otvor mi dvere!“

A vojak hovorí:

„Však ja nie som tvoj sluha, otvor si sám!“

A čert si otvoril, prišiel k vojakovi a hrali sa na karty. I prehral čert mech peňazí. Čert rozšíril ruky, že ho ulapí, ale vojak skričí na tašku:

„Lap ho, taška!“

Taška ho lapila. Prišiel tretí čert a vraví:

„Neprijal by si ma k sebe na karty hrať?“

„Prines,“ hovorí vojak, „také dva mechy peňazí, ako ja mám!“

A ten zaraz priniesol. Tak oni sa hrali. Prehral čert svoje peniaze. Čert rozšíril ruky, že vojaka lapí a zabije a peniaze odoberie od neho, ale vojak skričí na tašku:

„Lap ho, taška!“

A taška bo lapila. Razom počali sa sypať čerti, takže on ustavične hovoril: „Lap ho, taška! Lap ho, taška!“ Nakoniec všetkých polapal do tašky a ľahol si spať.

Ráno prišiel krčmár, otvorí dvere – a vojak žije! Tak mu vraví:

„No, koľko tu ľudí nocovalo, ani jeden do rána neobstál, až oni zostali, pán vojak!“

„No nič, pán krčmár, nech mi dajú dvanásť mlatcov!“

A tak on mu ich zaraz pohľadal. Prišli tí dvanásti mlatci, hodil tú tašku nastred dvora a rozkázal, žeby šiesti bili na ňu. Ako sa tí šiesti ukonali, tak druhí šiesti ulapili cepy. Dotiaľ bili, dokiaľ sa čerti neodprosovali a tak nehovorili:

„Len nás pusť, nikdy sem viacej neprídeme!“

A tak on ich pustil. Tak hovorili tí čerti, ako už ich pustil:

„No, môže tu tá krčma byť, nikdy my do nej nepôjdeme!“

Tak krčmár potom dal vojakovi do smrti v tej krčme bývanie. A vojak, keď mal plný meštek dohánu, aj štyri mechy peňazí, oženil sa a zostal tam žiť až do smrti.