ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[180]

Išiel jeden starý husár na dovolenku. Predtým neboli železnice. Musel ísť pešo. Ako bol unavený, prišiel do jedného lesa, sadol si pod jeden strom a tam odpočíval. Kúštik chleba si zajedol, čo mal so sebou, toho komisniaka.^[181] Naraz prišiel k nemu jeden starý žobrák. Pozdravil sa mu a prosil ho:

„Daj mi kúsok chleba, bo som lačný.“

Starý husár vďačne mu dal z toho komisniaka. Ako sa starý najedol, pýtal sa husára, čo za to žiada. Starý husár prosil čarodejné tri veci: pušku, husle aj mech. A zaraz pri ňom boli. A starý žobrák zmizol. Starý husár vzal pušku, husle i mech a pošiel ďalej.

Prišiel do blízkeho mesta. Tam boli v tom meste všade čierne zástavy vyložené na domoch. Pýtal sa husár v meste, čo to za novina, že tu toľko čiernych zástav je vyložených? Na to mu odpovedali:

„Náš kráľ s druhým kráľom vojnu drží a zajtra ráno všetko vojsko ide do vojny.“

On sa oznámil, že i on chce ísť do vojny. Prijali ho vďačne. Chceli mu dať šaty, pušku, ale on vravel, že jemu nič netreba. A tak išiel popri vojsku poskakujúci a usmievajúci.

Mal pušku i mech i husle, — že jemu inšie nič netreba. Ako sa priateľ s nepriateľom na druhý deň schádzali, začal starý husár na husliach hrať. Najprv pomaly, tak začali nepriateľovi vojaci tancovať. Pustil potom do skoku, že vojaci vyskakovali vyše stromov.

Prosili sa nepriatelia, že už dosť tanca. Vtedy starý vojak chcel otvoriť mech, že ich všetkých do mecha vloží a tak potom postrieľa svojou puškou. Videl nepriateľ, že si neporadí nič, tak sa prosil, žeby bol pokoj. Husárov kráľ sa ho pýtal, čo chce za tú pomoc, tak že mu všetko dá. On nechcel nič, len jednu horu, a žeby tam bol za hájnika. Kráľ vďačne mu to dal. Vojak sa potom oženil a tú horu obhajoval. Raz pošiel do lesa. Prišla k nemu smrtka a povedala mu:

„Ber sa!“

„Kde?“

„So mnou!“

„Ej, daj mi pokoj!“

„Musíš!“

„Musím? Daj mi ešte raz na husliach zahrať!“

„To ti dovolím.“

Vzal husle a začal hrať tak, že smrtka až vyše stromov vyskakovala. Smrtka sa mu prosila:

„Prepáč mi, nehraj na tých husliach!“

„Neprepáčim,“ ešte lepšie hral.

Smrtka tak tancovala, až jej kosti pukali. On otvoril mech — dnu s ňou! Ona skočila do mecha a on rýchle zaviazal mech a vložil do pivnice i so smrtkou.

Pár rokov trvalo, že ľudia nemreli, bo smrtka bola v mechu. Raz sa vybral husár do mesta zamulatovať si. Jeho žena ostala doma. Chcela vedieť, čo je v tom mechu. Pošla, otvorila mech a z mecha vyskočila smrtka a utekala proti starému husárovi. Na druhý deň ho našli v snehu umretého.

Keby nebola žena rozviazala mech, tak by i dodneška bola smrtka v mechu. Neboli by umierali ľudia. Ale zato, že husárova žena vypustila z mecha smrtku, tak musíme umierať, každý — či bohatý, či chudobný, či kráľ, či žobrák.