ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[71] [72]}

Bol, kde nebol, bol jeden chudobný človek, čo podľa niekoho býval v Nikdzevaroši.^[73] A ten chudobný človek mal sedem detí, šesť chlapcov a siedme dievča. Tomu dievčaťu bolo meno Hanuša a najstaršiemu chlapcovi bolo meno Janko. Ten človek ukrutne chudobný bol. Tak on raz svojej žene rozkázal, aby tie deti od najmenšieho do najväčšieho rezala na živnosť. A tak ona piatich zarezala. Už prišla na šiesteho, na Janka. Janko čul, ako otec matke povedal, žeby i Janka zarezala. A tak Janko k sestre Hanuši:

„Vstávaj, sestro, bo nás mať zareže, keď stadeto neutečieme. Bo hentých päť sme zjedli, a aj nás by mať a otec zjedli!“

A tak Janko a Hanuša od matky utiekli a išli z dediny do dediny. A prišli oni do sedmohradskej krajiny, do Dakdzevaroša. A bola tam jedna krásna záhrada a v tej záhrade krásne stromy, a oni dvaja boli veľmi hladní. A tak Hanuša k Jankovi:

„Vezmi kameň a hoď do toho stromu a zbi dajaké jablko, bo ja som veľmi hladná, dobre od hladu nezahyniem!“

A tak Janko vzal kameň a zbil jablko.

Ten pán, čo jeho záhrada bola, videl to. On bol ich otca brat. Keď núdzny čas bol, aj on z toho Nikdzevaroša vyšiel het. Iste on bol ich otca brat. On do toho Dakdzevaroša prišiel a Pán Boh mu dal šťastie, čo si nagazdoval s tovarom. Ostal dobrý majetník.

A tak tie dvoje deti tiež tam trafili k jeho záhrade, kde si zbili jablká, čo on videl. On k nim prišiel:

„Načo vy to rušáte, keď to nie je vaše, viete to dobre, že je to panské, neslobodno to rušiť!“

On, ten pán, sa pýtal:

„Skade vy ste, deti moje?“

A Janko povedal:

„Z Nikdzevaroša!“

„Ako sa váš otec volá?“

„Nipolekohobyva.“^[74]

A tak pán povedá:

„Hej, však vy ste môjho brata deti, bo i ja sa tak volám. Tak poďte dnu, deti moje, do môjho domu, a vezmem vás za svoje, budete tak, akoby ste moje boli!“

A tak prišli dnuka a pán zaraz žene vraví:

„Ženo, hľaď len, môjho brata dvoje deti sú tu! My nemáme deti nijaké, tak ich vezmeme za svoje a budeme ich mať tak, ako keby naše vlastné boli.“

A tak ich zaraz šumne obliecť dal. Z Janka bol hodný šestnásťročný mladý pán a z Anny bola krásna dievka, slečna. A tak ten pán, ich otca brat, veľmi sa z toho tešil i so svojou paňou, že im dal Pán Boh také šumné dvoje deti.

Ten pán mal veľa sklepov na tovar, tak Janka, ako sa vyučil, dal do jedného sklepu, a dobre mu šťastie išlo, a Hanušu do druhého. A im dvom šťastie veľmi dobre poruke išlo. Ale už tomu pánovi tovar vychádzal a tak svojej panej vraví:

„Ženo moja, už neveľa máme tovaru v sklepoch a treba by nám bolo ísť si priviezť.“

A tak oni, pán s paňou, pošli do Maršalvaroša, aby nakúpili veľa tovaru, a ich dvoch, Janka i Hanušu, doma nechali predávať, čo ešte bolo.

A tak Hanuša v jednom sklepe a Janko v druhom predávali. Ale od toho času, ako pán pošiel s paňou na tovar, Hanuša lepšie šťastie mala ako Janko.

Raz Janko sa zobral zo svojho sklepu a pošiel do jej sklepu, k Hanuši, a nabral si dosť peňazí zo svojho sklepu a tak prišiel k sestre. A sestre povedá:

„Sestro moja, máš i ty peňazí dosť, i já mám. Hrajme sa o ne na karty, ktorý sme šťastlivejší.“

A tak začali sa hrať. Janko tam mal štyridsaťpäťtisíc zlatých a začal sa s Hanušou hrať. A všetky od neho vyhrala a tak mu povedala:

„No vidíš, bratu Janku, keby bol od teba druhý vyhral, tak by ti ich nevrátil, ale ja ti ich vraciam, bo si mi brat a ja tebe sestra.“

Janko sa mocne nahneval. Povedá, ako mu vrátila jeho peniaze:

„Sestro, hrajme zas!“

A tak sa hrali druhý raz. Zas od neho vyhrala všetky jeho peniaze. A zas Janko sa mocne nahneval a svoju čiapku o zem hodil a to povedá sestre:

„Bodaj ťa čert vzal, to si šťastlivá… už si druhý raz odo mňa vyhrala!“

A v ten čas aj čert prišiel a vzal sestru.

A tak Janko mocne sa rozžialil, že on sestru čertovi dal. A Janko sám sebe vraví: ,Čo ja,‘ povedá, ,teraz budem robiť, keď ja už sestry nemám? Príde môjho otca brat, čo on mne na to povie, že kde je moja sestra, komu som ja ju dal! Ja mu na to nebudem vedieť čo povedať!‘

A tak Janko so žiaľom šiel do svojho sklepu a začal plakať, že on dal čertovi svoju sestru, pretože od neho jeho peniaze vyhrala. A tak Janko: ,Čo ja tu budem už robiť teraz?‘ Nabral si peňazí ešte aj päť ráz toľko, ako mal, a tak ide ďalej do sveta vandrovať, bo jeho otcov brat, keby ho doma v sklepe našiel, mocne by ho hrešil pre sestru, že kde on ju oddal. On by mu na to nevedel čo odpovedať.

A tak všetko nechal, len peňazí si nabral, kúpil si v meste jedného koňa a tak stade pošiel het. Ani jeho; otca brat nevedel kedy, bo ho doma nebolo. Len kľúče mu nechal pod sklepom, pod dverami, pod prahom.

A tak on išiel ďaleko do jedného mesta a stretol tam jedného juhása. A pýta sa toho juhása, čo je v tom meste za novina?

„V tom meste je veľká novina,“ tak mu juhás povedá. „Býva tu jeden kráľ a ten kráľ má jednu horu a nemôže si do nej takého horára vziať, aby mu tú horu obhájil, žeby pošiel do nej a žeby mu odtiaľ dačo priniesol na ukážku.“

Janko zadumaný prišiel do mesta a prišiel nakoniec do jednej krčmy:

„Dajbože dobrý deň, pán krčmár! Čo je tu nového? Nemali by pre jedného koňa jedenie, ovsa a sena, aj pre mňa jedenie?“

A krčmár zaraz povedal:

„Prečo nie?“

A tak krčmár zaraz dal ovos i seno pre koňa, a aj pre Janka jedenie. Janko, ako pofruštikoval, išiel zaraz do mesta, a kúpil si horárske šaty i jednu pušku. A tak išiel k tomu kráľovi oblečený ako horár. Príde k bráne a zaraz vojak na neho:

„Kde ideš, horáru? Nevieš, že tu je varta, že sem neslobodno ísť?“

„A ja idem ku kráľovi za službou, bo som čul, že mu treba horára.“

Vojak zaraz meldoval veliteľovi stráže a ten vyšiel k nemu a pýta sa:

„Čo chceš?“

„Idem,“ povedá, „ku kráľovi, nech mi dáku službu dá.“

A tak veliteľ stráže zaraz išiel sám ku kráľovi:

„Kráľu, je tu jeden horár, čo hľadá u nich službu. Či ho slobodno pustiť dnu alebo nie?“

A kráľ povedá:

„Nech príde dnu!“

A tak Janko prišiel ku kráľovi. A kráľ mu povedá:

„Čože ty hľadáš?“

„Nuž hľadám, najjasnejší kráľu, dáku službu!“

A kráľ mu to povedá:

„Mám ja jednu horu, už tristo rokov každý deň jeden horár tam zahynie. Ako ráno odíde, večer sa nikdy nevráti domov. Tak keď chceš do tej hory, tak choď za horára!“

A tak Janko šiel za horára do tej hory. Kráľ mu povedá:

„Ako pôjdeš do tej hory, tak mi prinesieš znak, čo v nej nájdeš, bo jest tam drahé veci v tej hore, ale ja už tristo rokov odtade nemám nijakého znaku, bo tam nemôžem sám ísť.“

A tak dal Pán Boh ráno. Janko prespal u kráľa a to povedá kráľovi:

„Pôjdem do tej hory zajtra. Dajú mi jeden veľký chlieb upiecť, aj dve šunky svinského mäsa k tomu, a jeden súdok vína aj jeden pohár i jeden nôž a zajtra ráno nech ma vyprevadia s hudcami do tej hory, bo Pán Boh vie, či ja sa dakedy vrátim, či nie, keď tam tak horári hynú.“

Na druhý deň kráľ rozkázal regiment vojska do parády obliecť a horára Janka tak do tej hory vyprevadiť. A rozkázal mu jeden koč so štyrmi koňmi zapriahnuť. Janko sadol ako horár a kráľ povedal:

„Iď, Janko, do tej hory a ja ťa odprevadím, a prinesieš mi stade znak!“

Janko nevedel nič, čo je v tej hore, ale kráľ mal v svojich knihách napísané — ešte jeho deda dedo napísal —, že v tej hore je jeden zlatý rybník a jedna zlatá záhrada a v tej záhrade zlaté stromy, ovocie a jeden zlatý dub a pri tom zlatom dube jeden veľký rybník a v tej záhrade i všelijaké zlaté ruže boli.

A tak Janka, nového horára, s hudcami, s parádou veľkou do tej hory kráľ vyprevadil. Prišli neďaleko hory, ešte bola jedna hodina chôdze od hory, kráľ zaraz zakomandoval, žeby vojsko zastalo, i koč zastal s kráľom i s Jankom.

„No, Janko, ľúby horár, tak pober sa a iď do tej hory!“

A tak Janko vzal na seba ten chlieb v kabeli a ten súdok vína, i tie veci, čo si pýtal od kráľa. Povedal:

„Večer nech ma tu na tomto mieste čakajú!“

A tak Janko zobral sa a išiel do tej hory a trafil on v tej hore na jednu cestičku a tá cestička ho viedla prosto k tomu veľkému rybníku. Pri tom rybníku bol ten veľký zlatý dub. Janko si sadol pod ten zlatý dub. Zložil kabelu, a aj pušku a oprel pod dub. To bolo ráno, dajako okolo desiatich hodín, i vzal súdok, nalial si do pohára vína a vyňal chlieb i šunku a zahryzol si i vypil. Tak si tam posedel pri tých veciach, čo u seba mal. Bolo už jedenásť hodín, Janko sa obzrie na ten veľký rybník a vidí na tom veľkom rybníku letieť dvanásť kačiek. Tie kačky prosto k nemu prišli. Ako k nemu prišli, zaraz sa striasli a stali sa dvanástimi dievkami a tých dvanásť dievok také boli panny ako aj druhé. A tých dvanásť dievok bolo z kráľovského domu. Jedenásť bolo frajcimeriek^[75] a dvanásta bola princeza. Bolo jej meno Makomvysievaná. Ako k nemu prišli, povedá:

„Vitajte, panny, u mňa! Čo mám,“ povedá, „s tým vás poživím.“

Vzal súdok a tak nalieval im víno do toho pohára a dával im piť. A vzal chlieb a tie dve šunky a rezal a dával im:

„Jedzte a pite, čo mám, tým vás budem živiť, bo Pán Boh vie, či ja odtiaľto odídem, keď tu tak horári mocne v hore hynú, keď každý deň jeden zahynie.“

Zaraz tá Makomvysievaná princeza povedala:

„Neboj sa, Janku, odídeš ty odtiaľto a kráľovi ponesieš znak, bo ja som ťa tu veľa rokov čakala. Keď ma budeš počúvať, tak budem ja tvoja žena a ty budeš môj muž. Ja som kráľovská dcéra, princeza, ale teraz som čierna tak ako hlaveň, bo mňa i s mojimi jedenástimi frajcimerkami diabli ukradli od môjho otca. Tak ako ty pôjdeš ku kráľovi nazad večer, mulatuj, nech ti dá dobrú, šumnú muziku, aby ti hrala od ôsmej večer do jedenástej. Ako bude štvrť na dvanástu, tak vtedy sa rozíde tá muzika. Tam nech je slobodno každému, i chudobnému i bohatému, pánovi, Cigánovi, každému jednému. Nech každý mulatuje, koľko vládze, a piť a jesť nech dávajú, ale aby si ty neplatil ani grajciar, nech kráľ zaplatí. Budeš si pýtať od kráľa tri riečice dukátov, aby samé čisté zlaté boli, a taký bohatý pôjdeš na tú muziku. A teraz ti povedám, že ja som zakliata, zato som ja taká čierna ako hlaveň. Zato ma volajú Makomvysievaná. Ty na tej muzike by si ma vyslobodil od toho čierneho zakliatia a ja by som bola taká panna, že v svete viacej páru mi niet. Aj moje frajcimerky by boli čisté, ale ja by som bola najkrajšia! Teraz som ja — ako keby jednu chlebovku^[76] makom povysieval na mňa. A odteraz, ja ti to povedám, že ja som tvoja frajerka. A tak s tým pôjdeš domov a nestane sa ti nič. Len na tej muzike nepochváľ sa, že máš frajerku, keby na teba kto ako naliehal.“

A tak najedli sa, napili sa vedno všetci trinásti ľudia a ona sa s tým pobrala. Len sa striasli, všetkých dvanásť a urobili sa na dvanásť kačiek, aj pošli svojou cestou. On si odlomil z toho duba jeden šumný vrchovček trojlístkový a vopchal si za svoj klobúk. A tak po cestičke išiel domov. Ako on prišiel vonka z hory, mohlo byť popoludní štyri alebo päť hodín. Ešte sa mu večer celkom nevidel, bo v lete predsa dlhý je deň…

On kráľovi povedal, aby čakal až o šiestej hodine popoludní tam na tom mieste, kde ho zložil z koča. A tak on sa tam trochu zabavil a čakal.

Bolo šesť hodín a kráľ mu išiel na koči i s muzikou, s bandou naproti a povedal:

„Pán Boh vie, či horár žije alebo nie.“

Ale Janko zaraz dal znak, bo strelil zo svojej pušky a tak išiel ku kráľovi. Kráľ, ako videl, že Janko dal znak a že žije, zaraz kočišovi rozkázal, aby mu išiel naproti a vzal ho na koč. A muzike rozkázal, aby mu hrala a išli do kráľovského domu s veľkou radosťou. Kráľ sa veľmi tešil, bo za tristo rokov sa ani jeden horár stade ani jeden deň nevrátil, až sa on taký našiel, ktorý sa stade vrátil a priniesol mu znak. A zaraz kráľ išiel do svojho zámku aj s ním zároveň a zaraz pozrel do svojich kníh, či jest tam napísané v tých knihách, že by tam bol práve taký zlatý dub v tej hore. A tak on to našiel, i veľmi sa potešil z tejto roboty jeho, že on tú horu uvartoval.

Janko kráľovi vraví:

„Najjasnejší kráľu, chcem, žeby mi muzika hrala do jedenástej hodiny v jednej krčme, a tam že by slobodno bolo ísť každému, chudobnému, bohatému, a žeby slobodno bolo každému zadarmo jesť aj piť aj tancovať, kto má vôľu, kto len koľvek chce. A mne nech dajú tri riečice dukátov plné, bo ja tam musím ísť. Ja budem platiť.“

A kráľ mu povedá:

„Zaraz sa stane, čo chceš!“

A tak zaraz sa mu dalo, a on tam išiel do tej krčmy, a tam sa naschádzali všelijakí ľudia, chudobní i bohatí, i grófski synovia i barónski, a tak jedli a pili dovedna, aj tancovali, kto mal vôľu, do desiatej hodiny. Ako desať hodín minulo, tak ten národ sa prepadol odtiaľ, nikto nezostal, len sám Janko a kelneri a v tom čase po desiatej tak k nemu horári išli, čo sa na dvere jeden pred druhým nemohli ani prepchať a sadali za stôl, jedli a pili, a Janko s nimi. Jeden starý, sivý zaraz prišiel k nemu a povedá:

„Kamarát horár, čo ty,“ povedá, „taký smutný sedíš a tak sa trápiš? Ja,“ povedá, „taký starý, sivý ako holub, a nič sa netrápim, a ty taký mladý chlap a trápiš sa. Nemáš nijakej frajerky alebo ženy, že sa tak mocne trápiš?“

Ten starý, sivý horár takú si mladú slečinku priviedol so sebou, čo ešte nemala pätnásť rokov a povedal, že to je jeho frajerka. Ale prišlo už jedenásť hodín a tak sa zaraz všetko to prepadlo, len Janko ostal a muzika. On tie tri riečice dukátov muzikantom do huslí a trúb podával. A išiel ku kráľovi spať. Druhý deň ráno povedá kráľovi:

„Najjasnejší kráľu, jeden deň som mal jeden chlieb a dnes chcem dva, a štyri šunky svinského mäsa, a trinásť nožov, trinásť pohárov a tri súdky vína a tak ma vyprevadiť zas ako aj včera.“

Tak Janko sadol do koča s kráľom a išiel nazad do tej hory. Ale ako prišiel do hory, tak netrafil na tú cestičku, čo išiel po nej včera, ale na druhú cestičku trafil, a tá druhá ho priviedla k zlatému rybníku. Rybník ďaleko bol od toho duba a pri tom rybníku bola jedna zlatá chyža. Rybník bol pri dube. A kolo toho rybníka bola zlatá ľalija. Janko sa poobzeral a odtrhol si jednu a vopchal za svoj klobúk. A obzrie sa na pravý bok a vidí na tom rybníku dvanásť kačiek letieť, hlavy sú im čierne, drieky tiež čierne a chvosty také boli ako mlieko, až sa ich naľakal. Prosto prišli k nemu. Zaraz sa striasli a stali sa dvanástimi dievkami. Po kolená také boli ako mieko a od kolien nahor také ako hlaveň čierne. Tá Makomvysievaná prišla k nemu a zaraz ho oblapila:

„Vitaj, Janku môj, ďakujem ti, že si na mňa nevypovedal, že máš frajerku. Vidíš, aké sme my všetkých dvanásť po kolená biele ako mlieko. Nože pozri na moje nohy, viem, že si ešte nikdy také nevidel!“

Ako on tam pozrel, tak ho až zima zbila, tak sa mu princezná veľmi zaľúbila. A zaraz vraví tým dvanástim dievkam:

„Jest tam tri súdky vína a jest tam trinásť pohárov, vidličiek i nožov trinásť, i tri šunky, i tri chleby, lejte a pite a jedzte, bo ja som to pre vás priniesol!“

A ona ho zaraz oblapila a pobozkala, lepšie ako predtým. A tak oni jedli a pili a sa hostili. A prichodila už dvanásta hodina na obed a oni ešte mulatujú. A začalo plakať tých dvanásť dievok tak, čo slzy kolo nich zem zaliali, ako keby bol tam krhlu vody vylial. A ona mu povedá:

„Pôjdeš domov k svojmu kráľovi a naozaj takú muziku urob, ako si hentú robil, len na mňa nevypovedz, že máš frajerku! Uvidíš ma tretí deň, do pása aká budem!“

A s tým sa mu poďakovala ona i hentie jej frajcimerky a odišli od neho plačúci. On sa s tým zobral a išiel na kraj lesa; a kráľ ho už zas tam čakal ako prvý deň s muzikou i s vojskom. A zaraz sa ho pýta:

„Vitaj, Janku horár, čo si tam videl?“

„Tu máš, kráľu, znak za mojím klobúkom, zlatú ľaliju! Bol som pri zlatom rybníku, odtiaľ som ju odtrhol a tak som ti ju na znak priniesol, žeby si veril, že som tam bol!“

A kráľ išiel zaraz do knihy a pozeral, či je to pravda. A svojej kráľovnej povedá kráľ:

„To je dobrý horár, ženo, bo ten priniesol už druhý znak!“

A ona mu to odpovedá:

„Veraže je dobrý chlap, víťaz nad víťazmi, bo koľko tam horárov chodilo, ani jeden to nemohol priniesť, čo on priniesol!“

Kráľ mal jednu dcéru, meno jej bolo Tereza. Ona veľmi bridká bola, zubatá, gambatá a kráľovná bola by rada za Janka ju dať, bo šumný chlap bol.

Dal Pán Boh ten čas, že bolo treba ísť nazad do krčmy, kde predtým bol, a kráľ mu zas dal peniaze ako i predtým. Tam v krčme všetko sa stalo, ako i predtým bolo. Do desiatej hodiny sa mulatovalo, chudobní, bohatí, ako i predtým bolo. A po desiatej hodine akoby sa všetko prepadlo, len Janko zostal s kelnermi a s muzikou, ale zaraz ešte viacej horárov prišlo, ako predtým bolo a sadajú a jedia a pijú, aj tancujú a on medzi nimi sedí. I tak mu vravia:

„Čože ty netancuješ, neješ, nepiješ, tak načože držíš muziku?“

Ale on im na to nič nepovedal. Dal Pán Boh už dvanásť hodín, oni sa rozišli, on sám zostal s muzikou. A hudcom vraví:

„Iďte teraz domov spať!“

Tie tri riečice dukátov, čo dostal, hudcom rozdal ako i predtým, a išiel ku kráľovi i sám spať.

Dal Pán Boh tretí deň ráno:

„Kráľu, štyri súdky vína a štyri šunky a štyri chleby, trinásť nožov i pohárov, ako i predtým bolo!“

I teraz muzika ho tak odprevádza ako i v hentie dni, aj sám kráľ. Ale už i sám horár plakal, či sa vráti, či nie. A tak išiel k tej hore, muzika ho odprevádza. Prišiel k tej hore a trafil na tretiu cestičku a po tej cestičke išiel. Aj svoje veci, čo mu bolo treba, všetko so sebou niesol. Tak v tej hore prišiel k zlatej záhrade, i zaraz išiel do nej. Také krásne ruže videl, čo nikdy také nevidel, odkedy je na svete. I odtrhol si jednu ružu a vopchal si za klobúk. Vyšiel vonka z tej záhrady a sadol si pod múr, bo tá záhrada bola múrom ohradená. Ale ráno ešte v ten deň nebolo, ešte len deväť hodín bolo, kedy on tam už bol. Pozrie na záhradu a vidí tých dvanásť kačiek letieť a prosto k nemu prišli a zaraz sa striasli a stali sa dievkami, ako i predtým boli. Makomvysievaná, ich kráľovná, zaraz ho oblapila a pobozkala ho.

„Hľaď, dušo moja, aká som ja krásna do pása, či si videl dakedy takú pannu alebo nie?“

On povedal:

„Nikdy som takú nevidel! Sadajte, berte pohár a pite!“

Oni zaraz sadli, liali, pili a jedli. A tak ona mu vraví:

„Pôjdeš domov na večer. Muzika po tretí raz nech ti hrá a ty pôjdeš tam, ale merkuj, aby si ma horšie nezapredal, ako som bola, bo ja by som musela na Hamadejovej posteli^[77] spávať, čo je v nej štyriadvadsať britiev. Dvanásť hore a dvanásť dolu chodí, a tak môj driek zrežú, čo z neho krv tak bude tiecť, ako keby vola zarezal. Ty pôjdeš domov, muzika nech hrá, ako hrala, len sa nepochváľ, že máš frajerku!“

A on sa pre tie slová veľmi rozžialil, bo ona mu tak povedala, že tejto noci na neho najhoršie bude, že tí horári tak ho trhať budú ako — prepáčia — psi slaninu.

„Len merkuj na seba a keď na seba budeš merkovať, zajtra si so mnou u môjho otca v kráľovskom zámku! Len tak rob, ako ti hovorím a dobre bude!“

A tak ony sa striasli, všetkých dvanásť na kačky, a šli svojou cestou. A on z tej hory na kraj lesa vyšiel na cestu. Kráľ ho už čakal tam a išiel k nemu a povedá:

„Vitaj, môj synu!“

Veľmi ho kráľ rád už mal, bo videl mu zlatú ružu za klobúkom. A zaraz ho vzal na koč k sebe. A išli domov, do zámku. Ako oni prišli domov, Janko vraví kráľovi:

„Najjasnejší kráľu! Šesť riečic dukátov nech dajú a nech dajú v meste zabubnovať, že kto má vôľu jesť a piť a tancovať, nech ide tam do krčmy, bo i ja idem hneď sám!“

Kráľovi oddal tú ružu a kráľ mu dal tých šesť riečic dukátov, on to zobral a išiel do krčmy. Tam muzika hrá, už ho čaká. Chudobní, bohatí tancujú, kto len má vôľu. I on vypil tam dva-tri poháre vína a sadol si za stôl. Sedí a trápi sa, čo s ním bude. Ale už prichodila desiata hodina večer a všetok národ odtiaľ sa vytratil het. A po tej desiatej hodine začali sa horári tam tak pchať, čo jeden nemal sa kde druhému odstúpiť, a každý s párom išiel. I poprichodili takí starí, siví. Jeden, čo sa mu cencúľ z nosa hompáľal až po kolená, mal pri sebe slečinku osemnásťročnú a príde k Jankovi:

„Čo ty,“ povedá, „sedíš rozžialený, že netancuješ, ani nepiješ, ani neješ?“

A on, starý, svoju mladú slečnu chopil do tanca, a tak s ňou tancoval, že až dile^[78] pod ním v sále pukali. Ale Janko len sedí sám. I prídu k nemu zo dvanásti:

„Čo ty sedíš rozžialený a plačeš?“

On na to nič nepovedal. Tí od neho odišli het. Prišiel k nemu jeden chromý. Povedá:

„Čo sa ty trápiš, kamarát? Na mňa pozri!“ A takú dievku so sebou priviedol, ten chromý, čo ešte nemala len sedemnásť rokov. „Ty sa tak trápiš, kamarát, a ja, taký starý, chromý, a nič sa netrápim! Vidíš, akú šumnú frajerku mám, a ty nemáš nič!“

Janko mu na to nič nepovedal, ale tá slečna, chromého frajerka, zaraz Janka ťahala tancovať. Janko sa dosť odmáhal, že nijako nebude, ale priskočili k tej jednej ešte tri a tak ho chopili medzi seba a pýtajú sa ho:

„Kde je tvoja frajerka? Ty taký šumný chlap, a ty frajerky nemáš… Môžeš si z nás štyroch vybrať, ktorú chceš!“

On im na to nič nepovedal. Ale priskočili k nemu ešte štyri, nie také, ako hentie boli, ešte päť alebo šesť ráz krajšie a volali ho medzi seba tancovať. Ale on nechcel nijako ísť, bo on si na svoju Makomvysievanú myslel. Zrazu priskočila ešte k nemu jedna a chopila ho za ruku:

„Netráp sa, nemysli na nič, a poď medzi nás, bo musíš!“

A chopili ho medzi seba, tak ako čerti hriešnu dušu. A zaraz na neho:

„Kde je tvoja frajerka?“

A on toto povedal, ako už naň mocne naliehali:

„Čo vy sa ma vypytujete na moju frajerku, keď moja frajerka je taká, že vy na to nemôžete ani pomyslieť, ani do jej kročaje stúpiť, bo moja frajerka krajšiu pätu má, ako líce dcéry vášho kráľa!“

A tak zaraz sa tie dievky vzchopili a pošli medzi tých horárov a povedali tomu chromému, i tomu s tým cencúľom, a zaraz ten chromý povedal:

„Už je náš!“

Makomvysievaná princeza poznala na Hamadejovej posteli, že ešte sedem ráz horšie zakliata zostala, ako predtým bola…

No dobre. Zaraz tí horári šli ku kráľovi a povedali:

„Tak ty takého bitanga^[79] držíš za horára, čo z tvojej dievky smiech robí? On to povedal, že jeho frajerka krajšiu pätu má ako tvoja dcéra tvár!“

Kráľ sa veľmi nahneval, bo mu to tí horári povedali, keď i jeho ministri tam boli. Tak sa zahanbil veľmi, že jeden horár jeho dcéru haní. A zaraz kráľ dal katom šibeň zakopať, že dá Janka zavesiť bez všetkého práva. A tak ho kati ulapili a k šibeni ho vedú. Ale prišla mu na rozum jeho frajerka Makomvysievaná, i pomyslel si, že sa za ňu ešte tri otčenáše pomodlí. A tak, keď ho na šibeň ťahali, on si prosil ešte od kráľa, žeby mu bolo slobodno pomodliť sa tri otčenáše. Ale prv prosil od kráľa, aby ho plebán vyspovedal. I to mu kráľ dovolil. Plebán ho vyspovedal, a tak kat mu povedá:

„Chytro modli sa tie tri otčenáše!“

A on sa začal modliť jeden otčenáš, obzrie sa na pravý bok: nevidí nič… A tí horári dolu kričali:

„Len het ho zavesiť!“

Kat mu povedá:

„Modli sa druhý otčenáš čím skôr!“

Ale on si len pomaly preťahoval. Ako sa vymodlil druhý, obzrie sa druhý raz na pravý bok, nevidí nič… Kat mu povedá:

„Modli sa tretí raz, čímj skôr, bo už si hotový!“

A on sa obzrie na pravý bok tretí raz, ešte sto míľ ďaleko vidí jednu červenú chmáru letieť s dažďom a vetrom. I začne sa modliť tretí otčenáš, už keď sa tá chmára k nemu približuje. A to nebola chmára, ale regiment vojska. Tá jeho frajerka z pekla regiment čertov vzala jemu na pomoc a tak prišla tam k nemu a zaraz chopila kata, a zhodila ho dolu zo šibene. Išla ku kráľovi:

„Čo ty robíš, kráľu, ty chceš zavesiť Janka, môjho frajera? Či chceš ty žiť a tvoje vojsko, alebo nie, bo zaraz ti všetko znivočím, zatratím!?“

A kráľ, ako to videl, poddal sa jej. A ona mu povedá:

„Chceš ty vidieť, že je krajšia moja päta ako tvojej dcéry tvár?“

Skričala na svoju frajcimerku jedenástu:

„Verušo, poď len sem, nože stiahni moju gamašu, nech tento kráľ vidí, aká päta je na mojej nohe, či nie krajšia ako jeho dcéry líce?“

Jedenásta frajcimerka priskočila a stiahla gamašu a vidí kráľ jej nohu, až ho žiara omráčila od veľkej krásy, bo taká bola, až prekvitala!

Makomvysievaná priskočila k Jankovi:

„Čo som ti ja, Janku, bitangu, povedala? Čo si ma ty tak zaklial, ešte horšie, ako som predtým bola! Teraz čo chceš, smrť alebo život? Bo keď ťa nás dvanásť chopí, tak ťa ani dvanásťsto gúľ tak nechopí. Teraz ti život darujem, môžeš ísť, kade chceš, a kráľovi ťa neslobodno nikde rušiť.“

A prišla ku kráľovi s Jankom.

„Ty, kráľu,“ ona povedá, „aby si ani nepomyslel na jeho smrť!“

A tak kráľ sám zaraz dal písmo, že môže ísť, kade chce po jeho krajine, a neslobodno mu nikde nič urobiť, hoc by on čo urobil.“

„Keď má vôľu,“ povedá Makomvysievaná, „tak môže i u teba zostať a kraľovať, ale mňa nedostane, hoc by sedem párov železných bačkorí podral. Tvoju dcéru Terezu, keď má vôľu, za ženu môže vziať, bo mňa viacej nikdy nedostane!“

A tak mu dal kráľ sám písmo pred jej očami. Ona sa pobrala a šla het, Makomvysievaná, so svojím vojskom ako ohnivá kráľovná. Janko tam bol jeden rok, u toho knižného kráľa. Kráľ mu toto povedal:

„Synu Janku, vezmi moju Terezu za ženu!“

Ale on nechcel ju nijako. Kráľ mu predsa všetko svoje gazdovstvo dal, takže Janko rozkazoval ako kráľ. Ale prišlo mu na myseľ, že on tú Makomvysievanú za ženu ešte dostať môže. Tak on si osedlal jedného koňa, i nabral si korec dukátov i dva funty sena a liter ovsa a krhlu vody, jeden súdok vína i jeden chlieb i štvornásobnú klobásu, sadol na toho koňa a išiel ďalej. Kráľovstvo zanechal.

Ide jednou cestou a zašiel medzi hory a lesy. On tými horami a lesmi išiel za sedem rokov i za sedem mesiacov i za sedem dní. A tak prišiel on k jednému kováčovi, k šmikni v tom lese. V tej šmikni bolo štyriadvadsať tovarišov kolo jednej nákovy, čo jeden voz naraz kovali. A päťadvadsiaty majster bol. Sedel na boku pri stolíku, súdok vína pred ním a nalieval do pohára a zakaždým, koľko ráz ktorý tovariš udrel kladivom, vypil pohár vína.

Mal ten kováč psa. Janko prišiel večer, v noci kolo desiatej hodiny, tak pes zbrechal a kováč povedá tovarišovi:

„Iď len, tovariš, von a pozri, kto tam jest, bo to je veľké čudo, že náš Bodrík zabrechal, bo už tridsaťpäť rokov ja som tu majster, ja som od neho nikdy hlas nečul.“ Vyšiel tovariš von a videl jedného ako princa na koni. A tak povedá majstrovi:

„Tu je jeden princ na koni.“

„Ej, úbohý človek, kde on sa tu vzal v tých lesoch, keď ja som tu veľa rokov a nikdy som tu človeka nevidel, alebo hlas od dákeho zvera nečul, a on sa tu vzal! Hric, volaj ho dnu!“

A tak šiel, priviedol ho dnuka do šmikne.

„Kde si sa tu vzal, človeče, čo ty tu hľadáš?“

„Ja nič nehľadám, len jedno. Keď som ja malý chlapec bol, tak mi môj dedo rozprával, že jest jedna krásna panna, čo sa volá Makomvysievaná. Tak by ju rád uvidieť!“

„Sadni si na stolček a na pohár vína a vypi!“

Keď víno vypil, tak mu majster vraví:

„Keby ja vedel, že to si ty bol, čo našu kráľovskú princeznú zaklial ešte horšie, ako predtým bola, tak — vidíš, ako z toho železa iskry prskajú — tak by z teba telo prskalo! Na vína a pi!“

I prenocoval tam do rána. Ten majster mal jedného chlapca. Janko mu z tých peňazí, čo mal pri sebe, nasypal jednu štvrtinu. Majster mu dal za to jeden chlieb, i pošiel ďalej. Majster mu vravel, že on je tej princezy Makomvysievanej kováč, že on jej vozy kuje. A tak išiel ďalej po lese druhých sedem rokov a hľadal ju, keby ju mohol dostať.

O sedem rokov prišiel k jednému kolesárovi, tam bolo štyriadvadsať tovarišov. Takí, čo keď naraz utnú, tak naraz jeden voz spravia. Práve jeden tovariš vyšiel von, Janka tam uvidel. Ako prišiel dnu, povedal majstrovi, že tam jeden človek jest na koni.

„Volaj ho dnu!“

I prišiel Janko dnuka a pýta sa ho majster, čo on tu hľadá. On mu povedá, že by rád Makomvysievanú princezu vidieť. Majster vraví:

„To je odtiaľto tak ďaleko ako nebo od zeme!“

Majster povedal:

„Sadni a prenocuješ tu!“

A dal mu večeru, jesť a piť. Ako dal Pán Boh ráno, odtiaľ ide ďalej. A tak prišiel v tých lesoch, čo už nebolo vidno ani slnko, ani mesiac, všade tma bola. I prišiel on k jednej mlynici a v tej mlynici boli štyriadvadsiati tovariši, aj štyriadvadsať kameňov, čo múku mleli, a na každý kameň len jedno zrno sa mohlo nasypať na hrot.^[80] Majster sa ho pýta, čo on tu hľadá. On hovorí majstrovi, že on čul, že jest tam krásna panna, Makomvysievaná, tak by ju rád uvidieť.

„Nikdy ty tam nedôjdeš, bo tam treba ísť za sedem rokov cez more, čo je v ňom taká voda, v tom mori, horúca, že keby si tam spadol, tak len kosti by z teba zhrkotali!“

A tak on povedá:

„Nikdy ja tam nebudem, keď je to tak ďaleko!“

Tak vraví majstrovi Janko, že on u neho zostane za tovariša. Bol on tam jeden mesiac u mlynára, tak on tam videl Nochtenvtáka, čo jeden súsek^[81] zrna priniesol a v ňom tritisíc vedier pšenice. Ten Nochtenvták bol tak veľký ako jeden dobrý vôl, zjedol dve vedrá zrna naraz. Ako ho Janko videl, pýta sa majstrovej, čo to za vták? Ona mu povedá, že to je vták tej princezy, čo on sa na ňu pýta, bo majster mlynár jej múku melie. On majstrovi povedá, žeby ho do toho súseku zapravil, že on by rád k princeze šiel. Ale majster mu povedal, že ten Nochtenvták je taký zver, že strach veľký by mal, keby dajakého neznámeho človeka uvidel, on by ten súsek pustil, tak by sa múka rozbila alebo do vody by sa prepadla. Ale predsa dal sa majster uprosiť, že ho do toho súseku zapravil do múky. Nochtenvták pazúrmi ulapil súsek za dve kariky a letel k svojej panej. Nochtenvták letel za dva dni hore do luftu, Janko myslel v tom súseku, že už sedem rokov je, že dakde je v magazíne zložený, a zavrieskal. Ako to čul Nochtenvták, zaraz súsek pustil z pazúrov, až sa súsek rozbil a Janko sa tak stĺkol na skaly, akoby ho, dakto najhoršie zbil. A Nochtenvták pošiel k svojej panej. Zaraz sa ho pani pýta, kde je súsek.

„Tak,“ povedá, „pustil som ho, bo ktosi v ňom zvreskol.“

Napísala pani karotku a po Nochtenvtákovi poslala mlynárovi. Mlynár pozrel karotku, v nej bolo napísané: „Čo ty so mnou robíš a vtáka mi strašíš? Vyženiem ťa z tej mlynice von — a nemáš u mňa roboty!“

Janko prišiel nazad k mlynici zbitý, samá chrasta. Majster, ako ho uvidel, na neho veľmi kričal. Zas za dlhý čas bol Janko u mlynára, za jeden rok. I majstra zas prosil, aby ho do toho súseku zas zapravil. Tak majster ho zapravil a povedal mu, že teraz dal mu hodinky, žeby vedel, aký čas pôjde. A dal mu na vyživenie v tom súseku, žeby mal čo jesť. Nochtenvták zas prišiel a vzal ten súsek i s Jankom a letel het k svojej panej. Janko si v súseku hodiny písal za sedem dní. Ako sedem dní minulo, Janko zas zavreskol a Nochtenvták súsek zas pustil, ten sa rozbil a tak Janko spadol na hory a na skaly.

Chodil Janko zas tade po tých horách a skalách za jeden týždeň a vidí tam v jednej doline jednu cigánsku kolibu. Prišiel Janko k tej kolibe, koho tam vidí, ako svoju sestru sedieť a v hrnčíčku miešať.

„Dajbože dobrý deň, sestro!“

„Kde ty si sa tu vzal, môj bratu, keď vieš dobre, že si ma ty čertovi dal!“

„A teba hľadám, sestro, a kde je tvoj gazda?“

„Zaraz príde domov.“

Len toľko, čo to vypovedala, už je čert tu. Čert vraví:

„Vitaj, švagor, ako sa máš?“

„Dobre, ako sa ty máš?“

„Koho ty tu, švagor, hľadáš?“

„Nuž prišiel som ťa pozrieť ako švagra, i sestru svoju.“

„Ej, švagor, viem ja, kde ty ideš. Tak sadaj na mňa, a ja ťa tam odnesiem, práve budú sa za teba modliť tie frajcimerky a tá princeza, čo ty za ňou ideš!“

A čert vzal a zaniesol ho tam, k tej princeze. Práve ona, tá princezná, zas na tú Hamadejovu posteľ ľahnúť mala, i ľahla na tie britvy.

Ako on ho tam priniesol, tak ho položil pod tú posteľ, na ktorú ona ľahla. Strašne ho preklínala, toho bitanga Janka, že ju ešte horšie zaklial, ako predtým bola.

Čert Jankovi povedá:

„Iď a ľahni na ňu, aby tie britvy až do kosti jej zarezali!“

Janko šiel a ľahol na ňu. Ako Janka uvidela, zaraz ho zo seba odstrčila a vstala. Sadla si na stolček. A čert Jankovi povedá:

„Iď, daj jej jednu po pysku!“

Tak on šiel a jednu jej uderil, a — zaraz sa stalo mesto veľké, začali zvony samé zvoniť a vojsko mašírovať.

Tým, čo ju uderil, celkom ju aj mesto vykúpil, bo tam bolo zakliate mesto. A ona taká krásna zostala, akoby ju bol perlami vysial. I jeho sestra prišla k nemu. A čert odtiaľ ušiel, nikdy viacej sa tam nenavrátil; bo mesto bolo už čisté, vykúpené. Janko zostal za kráľa a Makomvysievaná za kráľovnú, a žijú do dnešného dňa, keď nepomreli.