ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[108]

Bola raz jedna chudobná vdova a tá mala len jednu dcéru, ktorá sa Zuzka volala. Nemali ani roličky, ani kravičky, tak sa museli len z pradenia chovať. Zuzka bolo pekné a poriadne dievča, ale mala jednu veľkú chybu, že bola veľmi lenivá, čo ju raz matka ku kolovrátku posadila motať, vždy sa rozplakala, a keď ju matka priasť prisilila, pustila sa nahlas do revu. To matku veľmi mrzelo, a v jeden deň tak sa na ňu rozhnevala, že ju dobre vybuchnátovala. Potom sa Zuzka^[109] tak žalostne rozplakala, že ju bolo naďaleko čuť.

Nenazdajky práve vtedy išla tadiaľ kráľovná. A keď ten žalostný plač počula, ostala stáť, zišla z koča a vošla do chyže, bo si myslela, že sa v chyži dajaké nešťastie stať muselo. Keď Zuzku tak žalostne plakať videla, pýtala sa jej šumne:

„Čo ti je, že plačeš, moje zlaté dieťa?“

„Ach, matka ma ubila!“

Vtom sa obrátila kráľovná k matke:

„Prečože biješ to nebožiatko dievča?“

Matka sa zľakla a nevedela priam, čo má na to odpovedať, bo sa hanbila pred kráľovnou povedať, že má takú lenivú dcéru, čo ju preto i biť musí. Naostatku povedala:

„Ach, najmilostivejšia kráľovná, ja mám s tým dievčaťom veľké trápenie, bo nechce nič inšie robiť, len priasť; pri praslici by deň i noc sedelo. Dnes ma už veľmi nahnevala a dala som jej zopár päsťou po chrbte.“

Kráľovnej sa dievča veľmi zapáčilo, bo i ona veľmi rada mala pradenie, a preto povedala matke:

„Ja vám chcem dačo povedať, matko; keď vaša dcéra naozaj tak rada pradie, tak ju dajte mne, ja sa o ňu budem starať. V mojom zámku mám dosť najkrajšieho a najjemnejšieho ľanu a keď bude u mňa taká vrtká ako doma, tak jej obeciam, že to neobanuje.“

Tomu sa matka veľmi potešila a kráľovná vzala dievča priam so sebou na svoj zámok.

Keď tam prišli, vzala kráľovná Zuzku za ruku a odviedla ju do troch veľkých chyží, v ktorých bolo nakladené plno ľanu, až po povalu. Ale aký to bol ľan! On sa blyšťal ako zlato a strieborné nitky boli také mäkké ako napradený hodváb. Potom povedala kráľovná:

„Buď vrtká, moja dcéro, a keď ten ľan, ktorý si tu videla, všetok spradieš, vtedy dostaneš môjho syna za muža a budeš kráľovnou.“

Dala jej doniesť i veľmi peknú praslicu zo zlata a plný kôš zlatých vretien a nechala ju samú v prvej chyži.

Keď kráľovná od nej odišla, sadla si Zuzka k obloku a počala plakať, že by sa bola skala nad ňou pohla, bo videla, že toľko ľanu spriasť nemôže, hoc by priadla za sto rokov od rána do večera každý deň. A akože by ona bola mohla dačo urobiť, keď tak nerada priadla! Tak v myšlienkach presedela celú noc, veľmi plakala a až do samého poludnia ani prstom nepohla.

Keď prišlo poludnie, prišla sa kráľovná pozrieť, koľko Zuzka napriadla a veľmi sa začudovala, keď videla, že sa ani prstom priadze nedotkla. Zuzka sa vyhovárala, že jej je veľký žiaľ za matkou a že od plaču nič robiť nemohla. Kráľovná jej uverila a ju potešila:

„Nermúť sa, moja dcérečko a buď zajtra vrtkejšia, žeby si môjho syna za muža dostala.“

Keď kráľovná od nej odišla, Zuzka si zas^[110] k obloku sadla, von vyzerala, vzdychala si a nič inšie až do večera nerobila, a tak i druhý deň až do poludnia.

Napoludnie prišla zas kráľovná a začudovala sa ešte väčšmi ako včera, keď videla, že sa Zuzka ľanu nedotkla, i hnevala sa. Zuzka sa tak vyhovárala, že ju hlava veľmi bolela, a preto nič robiť nemohla. Kráľovná sa s tým uspokojila, ale keď od nej odchádzala, ostro jej dohovárala:

„Teraz je už ostatný čas, aby si sa do roboty lapila, keď chceš môjho syna za muža dostať a kráľovnou sa stať.“

Ale aj tretí deň Zuzka nič nerobila, ako i za prvé dva dni; na praslicu sa ani neobzrela, ale len ustavične pri obloku sedela a ustavične von oblokom hľadela.

Keď prišlo poludnie, vošla dnu dverami kráľovná, a keď videla, že Zuzka zas nič nerobila, veľmi sa nahnevala a skríkla:

„Čuješ, Zuzko, dnes je ostatný termín! Keď ešte ani zajtra priadze nenájdem, tak nielen môjho syna za muža nedostaneš, ale ťa dám zavrieť do áreštu, kde je plno hadov, žiab a jašteríc a tam od hladu zahynieš! Potom už nebudeš viac daromníčiť a mňa klamať!“

S tým sa kráľovná od nej odvrátila, vyšla z chyže von a durkla dverami.

Len teraz ešte bola Zuzka v strachu, studený znoj jej kvapkal z čela, keď si na zajtrajší deň pomyslela. Čo si mala počať? Naostatku len nakrútila ľanu na praslicu, sadla si k nej a počala priasť. Ale akože mohla pri tej praslici dlhšie vydržať, keď bola taká lenivá! A tak zas len prestala priasť, postavila sa k obloku a nahlas plakala až do samého večera.

Naraz zaklopká dakto na oblok. Zuzka pozrie a vidí tri bridké staré ženy. Jedna mala takú dlhú spodnú gambu, že jej až na bradu visela, druhá mala na pravej ruke tak veľký palec, že si ním celú dlaň zakryť mohla a tá tretia mala takú širokú pravú nohu, akoby ju len cepmi bola rozmlátenú mala. Ako ich Zuzka zazrela, veľmi sa preľakla a nastrašila tak, že od obloka až nastred chyže odskočila. Ale tie staré ženy sa na ňu usmievali a kývali, žeby im len oblok otvorila, a žeby sa ich nič nebála.

„Pán Boh daj šťastia, šumné dievča,“ povedali, „čože tak žalostne plačeš?“

Zuzka sa osmelila a s plačom odpovedala:

„Ach, akože by som ja zarmútená neplakala, keď mi rozkázali, žeby som spriadla všetok ľan, čo je tu, i ešte v dvoch chyžiach druhých je naukladaný.“

Tak rozprávala Zuzka tým starým ženám všetko, čo sa s ňou stalo, a i to sa im priznala, že jej kráľovná obecala, že keď ten všetok ľan spradie, že jej syna dá za muža a s ním i kráľovstvo že dostane.

„Ale čo mi to všetko spomôže,“ povedala ďalej, „ja, zakiaľ budem živá, toľko ľanu nespradiem.“

Na to sa zasmiali staré ženy a povedali:

„Keď nám obeciaš, že nás na svoju svadbu zavoláš, k stolu nás posadíš medzi druhých hostí, že sa za nás hanbiť nebudeš, tak sa ti podvolíme, že všetok ten ľan spradieme za teba. Len sa tak začuduješ, ako nám to chytro pôjde!“

„Ach, s najväčšou radosťou vám všetko po vôli spravím,“ odpovedala Zuzka, „len začnite čím skorej!“

Tri ženy vošli cez oblok do chyže, kázali Zuzke, žeby si ľahla spať a lapili sa priam do roboty. Stará s veľkým palcom ťahala nitky z ľanu, tá s veľkou gambou ich slinila a tá so širokou nohou ťahala koliesko a robota im išla od ruky, akoby pálil. Musím vám povedať, že to bola praslica s kolieskom, kolovrátok. Keď ráno počalo svitať a Zuzka z postele vstala, začudovala sa, keď videla peknú, rovnú a tenučkú priadzu tak, že jej od radosti až srdce skákalo; v ľane ale už bola taká diera, do ktorej by sa i sama bola vmestila. Ženy odišli a obecali, že navečer zas prídu a odišli cez otvorený oblok.

Kolo poludnia prišla kráľovná pozrieť, či Zuzka zase nedaromníčila. Ale ako tak mnoho peknej priadze zazrela, začudovala sa tomu, jej čelo sa vyjasnilo a pochválila Zuzkinu usilovnosť.

Ako sa zmrklo, stáli zas tri staré ženy pri obloku, a Zuzka im s radosťou otvorila. Tak to išlo každú noc, na mrkaní prišli a na svitaní odišli; a keď Zuzka spala, ľanu v chyži ustavične odbúdalo a naostatku celá prázdna ostala. Za každým razom, keď kráľovná napoludnie do chyže prišla pozrieť priadku, nemohla sa ani nad peknou priadzou prenačudovať, a ani nevedela, ako má jej usilovnosť a jej šikovnosť pochváliť. Viac ráz povedala:

„Moje zlaté dieťa! Aký mi žiaľ, že som ti spočiatku tak ublížila!“

V druhej chyži tiež tak chytro ľanu odbudlo, a keď sa i tá vyprázdnila, počala kráľovná pripravovať sa na svadbu. Naostatku, ako už v tretej chyži ľanu len kúštik bolo, ďakovala Zuzka dobrým starým ženám z celého srdca, že jej tak z biedy pomohli; tie jej ale odpovedali:

„Len nezabudni, čo si nám obecala a uvidíš, že neobanuješ!“

A keď už zo všetkých troch chyži ľan spradený bol, už bolo všetko na svadbu hotové. Mladý kráľ sa veľmi tešil zo svojej mladej, krásnej a pyšnej nevesty a v jeden deň jej povedal:

„Žiadaj, čo chceš odo mňa, a to všetko sa ti stane.“

Tu prišli Zuzke na myseľ tie tri staré ženy a odpovedala:

„Ja mám doma tri staré tetky, ony sú chudobné, ale dobré a statočné ženy a veľa dobrého mi urobili. Tak dovoľ mi, žeby som si ich na moju svadbu zavolať mohla.“

Vďačne na to pristali mladý kráľ i jeho matka.

V deň svadobný, práve keď už hostia k stolu sadať počali, otvorili sa dvere a dnu do chyže vošli tri staré ženy, pekne po starosvetsky oblečené. Len čo ich zazrela mladá nevesta, išla im v ústrety a privítala ich šumne.

„Vitajte mi, moje ľúbe tetky, z celého srdca vás vítam! Poďte a sadnite si ku mne k stolu.“

Hostia sa len jeden na druhého dívali a boli by sa všetci rozrehotali, keby sa kráľa neboli báli; kráľ sám, ako i kráľovná sa zapálili v tvári ako najkrajšie ruže, ale nesmeli nič mladej neveste povedať, keď jej už pred svadbou na to privolili.

Pri stole kládla im Zuzka sama najlepšie kúsky na taniere, nalievala im z najlepšieho vína a núkala ich prívetivo, žeby len jedli a pili.

Keď od stola všetci povstávali, prišiel kráľ k starej žene so širokou nohou a pýtal sa jej:

„Ľúba matko, povedzteže mi, prosím vás, prečože je vaša noha taká široká?“

„Od pradenia, najmilostivejší kráľovský synu, od pradenia.“

A on sa obrátil k druhej, so širokým palcom a pýtal sa:

„Ľúba matko, prečože taký široký palec máte?“

„Od pradenia mám, môj pane, od pradenia.“^[111]

Potom išiel ešte k tej s veľkou spodnou gambou a pýtal sa jej tiež:

„Ľúba matko, od čoho máte takú veľkú spodnú gambu, ktorá vám až niže brady visí?“

„Od pradenia, milostivý pane, od pradenia.“

Keď to mladý kráľ počul, veľmi sa preľakol a zakázal navždy svojej peknej žene priasť, najviac ale kolovrátka sa dotknúť, žeby aj ona nedostala od pradenia takú širokú nohu, taký veľký palec a bridkú gambu, ktorá by jej až niže brady visela.

Vtom sa stratili tri staré ženy z paláca a nikto nevedel, kde sa podeli. Len Zuzka ich v srdci požehnávala, koľko ráz si na ne pomyslela, a nikdy tak s radosťou žena rozkaz svojho muža neposlúchla ako Zuzka, už teraz mladá kráľovná, kráľov rozkaz, žeby nikdy viacej nepriadla.