ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[26]

Bola jedna princezka, taká pekná, že vo svete páru nemala. Hľadala si takého pekného muža, ako ona bola. Chodila po svete, hľadala všade, nemohla nikde nájsť.

Išla k vojsku. Dala si vyrukovať vojsko. Išla popred front, hľadela každému vojakovi do očú, ale nemohla nájsť, akého hľadala.

Raz prišiel jeden k nej v červených nohaviciach, klobúk na tri rohy, knižku pod pazuchou. Povedala:

„Ty si môj a ja tvoja!“

A on povedal:

„Ja ťa nechcem, jestli sa mi do tejto knižky nepodpíšeš!“

Na ľavej ruke prst narezala a tou krvou sa mu podpísala. Tak jej dal takú vládu, že keď prekročí prah a pritom si pomyslí na neho, tak sa zem otvorí, ona pod zem vníde a hneď sa zem za ňou zatvorí. Tak ona každý deň chodila k nemu.

Otec, matka ju hľadávali a nevedeli, kde sa podieva. Tak dali rozhlásiť po krajine, že kto by sa taký našiel, čo by vedel povedať, kde jeho dievka chodí, že mu ju dajú za ženu, aj pol kráľovstva! Taký sa nemohol nájsť nikto.

Jeden vojak sa dal na to. Išiel ku kráľovi a v ten čas ona just išla zo zeme von! Chytil ju za ruku a viedol k otcovi. Ale ona povedala vojakovi, že ho nechce, žeby sa pakoval preč stade. Otec sa nahneval. Dal jej taký árešt, že nesmela von z izby za mesiac vyjsť.

Raz obedovali, neskoro im nosili cušpajz. Otec povie:

„Kde sú toľko s tým cušpajzom?“

A ona skočila von, prekročila prah, a vtom si pomyslela, že chce pri svojom milom byť. Tak sa hneď prepadla.

Prišiel jeden deň, dcéry nikde, prišiel týždeň, dcéry nikde, prišiel mesiac, dcéry nikde, prišiel rok, dcéra nechodila. Tak dal kráľ rozhlásiť po krajine, že kto by sa taký našiel, čo by jeho dcéru vyhľadal, dostane ju za ženu, aj pol kráľovstva. Ale taký sa nikto nenašiel. Dal rozhlásiť medzi vojsko, a ten istý vojak, čo ju napadol, keď sa zo zeme ťahala, dal sa na to. Povedal, že ju bude za tri roky hľadať, ak mu dajú na každý rok tisíc zlatých. Aj mu kráľ vyplatil.

Išiel ju do sveta hľadať. Darmo mu bolo chodiť po tomto svete! Išiel po kdejakých jarkoch, bralách, po horách, lebo vedel, že v dedinách, mestách je nie. Išiel raz cez horu. Tma ho obkľúčila, nemohol sa pohnúť. Bol prinútený na jeden strom ísť. Z toho stromu videl svetlo neďaleko neho.

Prišiel k tomu domu, kde bolo svetlo. Tam bola jedna ježibaba. Nemala nič inšie, len jednu chyžku. Pýtal si on nocľah, ale mu tá nedala. Dosť on prosil, ale na žiaden pád mu nedala nocovať. Povedala mu, že má jednu studňu na dvore, že tam do tej studne ho pustí na povraze, navrchu uviaže, že tam môže nocovať. Tak sa on dal uviazať a tam prenocoval do rána.

Ráno, keď slnce svietilo, vytiahla ho zo studne. Dala mu fruštik. On sa jej poďakoval za fruštik aj za nocľah. Potom sa zobral jednou dolinou.

Išiel, čo mu nohy stačili, až do večera. Kde sa vzal? Tam naspäť pri tej ježibabe. Zas si pýtal nocľah. Ale mu nedala, len zas v tej studni ak chcel prenocovať. Tak prenocoval v tej studni.

Ráno ho zas vytiahla, keď slnce svietilo. Tak mu dala zas fruštik. On sa jej poďakoval za fruštik aj za nocľah. ,Včera som išiel tou dolinou, teraz idem druhou dolinou,‘ a šiel, čo mu nohy stačili.

Kde sa vzal, tam sa vzal, zas naspäť pri tej ježibabe! Zase si pýtal nocľah. Zase mu len tam v tej studni dala prenocovať. Ráno ho vytiahla, dala mu fruštik a opýtala sa ho:

„Pán vojak, čo sa tárajú?“

„Ja hľadám toho a toho kráľovu dcéru!“

„Prečo to nepovedali? Nech sa netárajú! Ja im poviem, kde je tá. Po tri noci v tej studni kde nocovali! To je nie studňa, to je priepasť do pekla! Ja ich pustím tou dierou ta dolu.“ Ona začala nadväzovať kdejaké švíky, motúzy a povedala: „Na týchto motúzoch ich pustím tou dierou. Pod tou dierou je pekná cesta. Dva stromy pri ceste a jeden veľký dom. Nech do toho idú. Tu majú tento špendlík. Keď ju nájdu, ten jej zapichnú do kabáta. Keď ju nájdu, a chcú ju vyviesť, nech zase potrasú tento motúz, tak ich vytiahnem von!“

Tak ho ona pustila tam. Išiel on tou cestou popod zem, ako mu stará bosorka rozpovedala. A prišiel do toho domu veľkého. Tam bolo v prvej izbe veľa gverov,^[27] v druhej munícia, v tretej kanóny, v štvrtej boli klince nabité po stene od spodku do vrchu. Na každom klinci jedna človečia hlava ovesená. Tam sa trocha zduril.^[28] Ide do piatej izby. Tam bol jeden stolík naprostred izby, okrúhly, a na tom stolíku jedna vojenská horňa,^[29] ktorú ako vojak založil si na seba. A vyšiel von z toho domu. A začal trúbiť na nástup. Prišli oficieri k nemu, vojsko sa zoradilo do šíkov, jemu salutírovali a volali:

„Najjasnejší kráľ, čo rozkážu?“

Ale on nič nerozkazoval, len že či sú všetci tam. Prepustil ich.

Išiel jednou promenádou a tam si sám sebe rozprával: ,Čerta som ja kráľ!?‘ A jeden čert za ním:

„Čo ma spomínaš?“

„Kde je tá princezka z druhého sveta?“

Čert mu ukázal:

„Tamto sedí s naším kráľom pekelným!“

Čert vtom sa rozbehol a išiel tomu kráľu pekelnému povedať, že je tu človek z druhého sveta a hľadá princezku. Tak hneď ten pekelný kráľ ušiel aj s princezkou do jednej izby a tam sa zapreli. On nemohol tam zísť k nim. ,Čo tu budem robiť?‘ Ale mu prišlo do rozumu. Vzal horňu a začal trúbiť na rýchly nástup. Vojsko sa zase začalo dovedna schodiť a oficieri k nemu:

„Čo rozkážeš, náš pán kráľ?“

„Nič inšie, len tú izbu otvoriť, čo je v nej princezka tam aj s kráľom pekelným!“

Tak prišli zámočníci, otvorili izbu a on zišiel tam. Chytil princezku za ruku a ťahal ju von. Kráľ pekelný veľmi reval za ňou, ale nemal moci, lebo horňu mal vojak u seba. Tak vojaka aj princezku to vojsko všetko odprevádzalo k tej diere, na ktorej bol motúz. Uviazali sa obidvaja, vojak pomykal motúz a ježibaba vytiahla ich na tento svet. Opýtala sa ježibaba:

„Ako sa ti tam vodilo? A či si ten špendlík zapichol do kabáta princezkinho?“

Ale vojak povedal, že zabudol. Ježibaba:

„Hneď zapichni, lebo ak nie, zaraz ujde! A teraz horňu daj sem a choď domov spánombohom, už ti neujde!“

Tak on išiel šťastlivo domov aj s princezkou. Veľmi sa zaradoval kráľ, keď ich uzrel spolu. Tak mu ju dal aj za ženu. Aj princezka ho teraz už chcela, lebo sa jej bol ten diabol už zunoval. Potom bola svadba.