ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[143]

Kde sa stalo, tam sa stalo, v sedemdesiatej krajine, kde blcha nedoskočila a voš dokročila, tam bol jeden chudobný človek v jednej doline, pastier. Pásol kravy. Veľmi psotili, nemohli sa z toho vychovať. Povedal syn otcovi:

„Otec môj dobrý, z tohto nám je nič. Ja vás idem nechať, lebo si nemám za čo ani dohánu kúpiť.“

Tak sa od otca odobral. Zašiel do veľkých hôr. Tam ho nocľah zašiel. ,Kdeže ja pôjdem teraz? Bojím sa, že ma zvery rozdriapu!‘

Vyšiel na jednu veličiznú jedľu a tam na tej jedli si spravil nocľah. Idú zbojníci traja vedľa tej jedle. Povedal jeden z nich:

„Kamaráti moji, prenocujme pod touto jedľou, bo je hustá, haluznatá!“

Tak ostali a nakládli si ohňa. Ako si ohňa nakládli, povedal jeden z nich:

„Moji kamaráti, zišla by sa nám večera!“

Povie:

„Má daktorý dačo?“

Jeden povie:

„Ja mám! Taký meštek, keď ho strasiem, máte peňazí dosť, akých chcete.“

„Čo mne z tvojich peňazí,“ povie druhý, „keď nám treba jesť?“

„Eh,“ povie druhý, „nebojte sa, kamaráti, nič! Ja mám takú fajku, keď ju stisnem, hneď máme na stole, čo chceme.“

Povie jeden z nich:

„Stisni ju, kamarát!“

Hneď ju stisol, vyskočí zemský duch:

„Čo chcete, kamaráti?“

„Tri husi pečené, tri litre vína a jeden chlieb!“

Keď to zjedli a víno vypili, tak ešte zavolal jeden kamarát z nich:

„Bolo to dobré víno, ešte raz tú fajku stisni, čo si vypijeme, budeme lepšie spať!“

Keď sa napili, povedali tretiemu kamarátovi:

„Čo ty máš za vec? My sme už svoje ukázali!“

„Mám ja jeden nôž. To je taký nôž, keď ho za obalok^[144] vopchám, nik ma nevidí, a keď ho do bľachu vopchám, zaraz sa sám bľach otvorí.“

Keď už spať chceli, pýtali sa:

„Kde si tieto veci podejeme?“

Jeden povie z kamarátov:

„Daj tú fajku sem, do tohto mieška ju zaštichnem. A nôž do jedle bodnúť, čo najvyššie a meštek zavesiť na ten nôž, aby to nik nevzal!“

Ten na tej jedli dobre počúval. ,Ach, bože, zišla by sa mi aspoň jedna vec z toho, taký som chudobný!‘

Ako zbojníci pozaspávali, milý čeľadník pomaličky z jedle dolu šiel, jednou rukou sa zadržal a druhou tie veci vzal. A utekal horami i s tými vecami a pozeral, kde by dáke svetlo videl.

Videl jedno svetielko malé ďaleko ako hviezdička. Ta sa len ťahal, ta utekal, bo sa veľmi bál. Čo ďalej bežal, to sa mu väčšie svetlo videlo. Prišiel tam k jednému domčeku maličkému. Tam jeden pustovník býval v horách, čo žil iba na samých korienkoch. Čeľadník volal pod oblokom, žeby tam mu dal nocovať. Pustovník zavolal naňho:

„Povedz mi, či si dobré, či si zlé! Ja ti otvorím, ak si dobré! Pomodli sa mi pekne pod oblokom!“

Tak sa pekne pomodlil, tak ho pustil do izby.

„Môj syn, kde si sa tu vzal,“ pýtal sa ho pustovník, „v týchto čiernych horách?“

„Ja neviem cesty.“

Opýtal sa ho pustovník:

„Môj syn, hádam by si aj dačo zjedol? Ja by ti dal, ale pozri, ja iba na týchto korienkoch žijem.“

„Nebojte sa nič, môj starý otec!“ povedal čeľadník. Vytiahol fajku a stisol. Hneď vyskočil zemský duch:

„Čo rozkážeš, pane?“

„Jeden liter vína, jeden chlieb a jednu hus!“

Čeľadník zavolal na pustovníka:

„Starý otec, nech sa páči teraz večerať!“

„Veru, môj syn, aj ja som voľakedy také užíval. Ja neviem, či už teraz budem vedieť také jesť.“ Pribral sa a navečeral sa s ním.

Povie pustovník takto:

„Môj drahý čeľadník, ty mne dáš tú fajku. Ja mám jeden klobúčik, keď ho ja tri razy na hlave skrútim a si tak pomyslím, tak aj päťdesiat regimentov do povetria uchytí.“

„Zajtra ráno pôjdeme ho skúsiť,“ čeľadník povie.

Pustovník:

„Tu neďaleko jest jeden hrubý dub, tak si od neho päťdesiat krokov staneš a vtedy si ten klobúčik tri razy skrúť na hlave a pomysli si, žeby ten dub aj s koreňom vytrhlo.“

Tak urobil, a skutočne, po dube iba jama ostala. Tak povie ten pustovník:

„Ja ti dám tento klobúčik a ty mne daj tú fajku! Ty sa s tým klobúčikom, aj s tými dvoma vecami druhými vyživíš.“

Čeľadník:

„Nedám vám tú fajku, ale stisnem ju, a dám vám toľko nanosiť, čo vám bude za sedem rokov trvať!“

Pustovníkovi sa to nepáčilo, lebo by mu bolo lepšie, keby každý deň mohol čerstvé jesť. Ale čeľadník fajku nedal, len mu dal všakových vecí nanosiť na sedem rokov, a klobúčik si vzal.

Prišiel k jednému kráľovi. Tam sa pýtal do služby. Vzali ho za kuchtu triesky nosiť. Počúval a dobre sa držal. Raz sa opýtal ten čeľadník kuchárky, čo je ich pán taký smutný. Že ide do bitky s nepriateľom, ale že je nepriateľov viacej.

„A kdeže sa to budú biť?“ opýtal sa ten čeľadník.

„Tam a tam, na tých lúkach!“

Keď kráľ odišiel do bitky, milý čeľadník skočil si tam, kde spal, a vzal si fajočku do hrsti a stisol.

„Čo rozkážeš, pane?“ pýtal sa zemský duch.

„Rozkážem medeného koňa, medené sedlo, i medený sersám!“^[145]

A šiel do tej bitky. A vzal si všetko sebou, i klobúčik. Iba si fajku nevzal. Ako prišiel, kde sa bili, prišiel ku kráľovi samému, opýtal sa ho, či mu môže byť na pomoci.

„Veru, vďačne by prijal pomoc!“

Tak si on hneď položil nôž za obalok, aby ho nik nevidel a klobúčik na hlavu, a postavil sa pred nepriateľa, čo ho tam nik nevidel. Tri razy skrútil klobúk na hlave a povedal:

„Sedemdesiat regimentov nepriateľových nech do povetria uchytí!“

Tak nepriateľa zbil, ale aj samého ho poranili; tak mu jeho kráľ hodvábnym ručníkom sám zaviazal ruku. A na ručníku mal kráľ meno.

Spravili pokoj. Kráľ chcel toho svojho kuchtu domov pojať, že mu dá hostinu spraviť a že mu dobre zaplatí. Pekne šiel s ním. Keď už boli neďaleko zámku, vtedy si nôž vopchal za obalok a šmykol chytro do dvora kráľovského a stisol raz fajku.

„Čo rozkážeš, najjasnejší princ?“

Už mu povedal tak:

„Nech tieto šaty zo mňa skapú, aj kôň nech zmizne!“

A on zas šiel na svoje miesto. Keď prišiel kráľ, on už triesky niesol do kuchyne.

Kráľ bol smutný, že nemohol s tým osloboditeľom byť.

Tretí deň milý kuchta zasúkal rukávy a doniesol triesky. Kuchárka fľokla mu na ruku, videla kráľov ručník s jeho menom. Hneď bežala ku kráľovi:

„Čo im poviem, najjasnejší kráľ! Keď tento náš kuchta má vlastný ich ručník na ruke!“

Hneď poslali dvoch poňho, aby šiel hore. Pýtal sa ho kráľ, kde ten ručník vzal.

„To som našiel,“ povedal.

„Dám ti pokoj za dva dni, potom ťa dám obesiť, ak mi nepovieš pravdu! Dobre si rozmysli!“

O dva dni ho zavolal zase:

„No, a si si už rozmyslel? Povedz, kdes’ ten ručník vzal?“

Zase len povedal, že ho našiel.

„Ešte ti dám tri dni pardon,^[146] potom už bude s tebou zle!“

Zase o tri dni ho zavolal:

„Si si už rozmyslel? Kde si ho vzal?“

Zase len povedal, že ho našiel. Ta s ním šli na šibenicu. Tam mu už súd vyčítali, že ho obesia. Ešte raz zavolal kráľ naňho:

„Povedz mi na ostatnom stupni, kdes’ ten ručník vzal?“

Kuchta:

„Však mi ho sami uviazali na ruku!“

„Vars’ to ty bol? Pardon ti je!“

Do koča ho posadil a dal mu dobrý obed.

„Synak môj, ak sa mi neukážeš vo dvore taký, aký si vtedy bol, na tom istom koni a v takých istých šatách — i tak bude s tebou zle!“

Milý čeľadník chytro odpovedal:

„To nebude trvať ani pol hodiny.“

Raz skočil k svojim veciam, chytil fajku a stisol. Vyskočil zemský duch:

„Čo rozkážeš, najjasnejší princ?“

„Toho koňa i tie šaty, čo som mal vtedy v tej bitke!“

Hneď to bolo hotové. Keď si raz vyskočil na medeného koňa a vyskakoval, tak videl kráľ oknom, aj princka. Princka ukazovala prsteň zlatý a ponúkala mu ho, že bude jeho, ak si ho dostane. On vyskočil tak ako na posmechy, čo ho nedostal, ale potom ešte raz vyskočil a jej prsteň zlatý strhol z prsta. Kráľ povedal:

„Už viem, že je on! Došikujte ho hore!“ povedal k sluhom.

Hneď robili svadbu.

Po svadbe sa ho jeho žena opýtala, v čom to má takú veľkú silu.

„Ja mám jeden taký meštek,“ povedal, „keď budem triasť, aké poviem, také peniaze budú z neho padať. A mám jednu fajku, keď ju stisnem, zemský duch vyskočí, a čo chcem, to mi donesie. A mám taký nôž, keď ho vopchám za obalok, nevidí ma nik. A mám taký klobúk, keď ho skrútim tri razy na hlave, vtedy vietor päťdesiat regimentov do povetria uchytí.“

Žena:

„Ej, teraz my už budeme bohatí! Nože si tie veci dajako zariaď, aby z nich dačo neskapalo!“

„Veď ich zariaď ty!“

Nuž zariadili ich v jednej izbičke, kde spávali.

Potom čo bolo? Raz sa ho opýtala žena, z akého je rodu, že ak sú mu rodičia chudobní, že im peňazí zavezú. On už potom povedal:

„Vera chudobní, ja som vera iba jedného pastiera syn, ja som od neho utiekol, keď som sa u neho nemohol ani vychovať.“

Povedala mu:

„No, ty somár, nemohol si dávno povedať, boli by sme im peňazí zaviezli! To pôjdeme zajtrajší deň!“

Princeza si pojala frajcimerku aj mládencov a šli do tej istej dediny. Napísali vopred o kvartieľ pre kráľa na jeden nocľah. Tak dostali jednu izbičku u farára. Povedala ona:

„Choď proti tomu tvojmu otcovi, keď pôjde s tými kravami, a nech príde ku mne, ja ho obdarujem!“

Proti otcovi šiel. Otec chudák nemal si za čo dohánu kúpiť, tak pipasár cmúľal. Tak hrubo skričal naňho:

„Či si nemáte za čo dohánu kúpiť? Hybajte sem!“

Pojal si ho za ruku ku kráľovnej.

„Starý otec,“ povie kráľovná, „dajte ten klobúk sem, či vám je nie deravý!“

„Aký je, taký je, ja inšieho nemám, to mi je i na sviatok, i na delací deň.“^[147]

„Dobre si ho, starý otec, vysúkajte!“

Tak mu nasypala plný dukátov.

„A viac kravy nepaste! A ženička vám žije?“

Že žije.

„Nech príde sem, že ju kráľovná volá.“

Tá pribehla.

„Stará matka, máte dobrú zásterku?“

„Mám, akú mám, tá je i na sviatok, i na delací deň.“

„No, držte si ju!“

Tak jej sype peniaze, kým mohla v rukách držať. Ešte sa aj opýtala:

„Stará mať, unesiete viac?“

„Veru nie, už viacej neunesiem!“

Tak teda už prestali kravy pásť.

Jednu noc nocovali tam. Čo sa stalo večer, keď mali večerať? Milá princka posielala frajcimerku po opoj^[148] do apatieky. Frajcimerka vedela už, na čo to je, a nechcela ísť. Tak sama princka šla.

Ako večerali, na tanier vliala svojmu mužovi toho opoju. On nevedel o tom nič, že sa opije. Ľahli si, keď sa pozobliekali. Šaty si pokládli na stôl a ľahli si do postele. Keď princ zaspal, poslala frajcimerku, aby kočiš zapriahol, že idú preč.

Princka vzala šaty zo stola, i svoje i mužove, a jeho nechali spať, a zavrela dobre a kľúč zahodila.

On sa prebudil ráno, keď dvanásť hodín prešlo. Panej nenašiel pri sebe. Vstal a šiel k stolu. Tu nevidel ani šiat. Von nemohol vyjsť. Farár sa divil, že tak dlho spia, pozeral kľúčovou dierkou, čo to? Videl kráľa, že sa v gatiach prechodí. Ale nevedel, čo sa stalo. Došikoval zámočníka, aby dvere otvoril. Dvere otvoril.

„Čo ty tu robíš v tých gatiach?“ chcel ho farár aj biť.

Ten v tých gatiach povedal farárovi:

„Ja som ten kráľ, čo ma včera videli, ale že som z chudobného rodu, žena ma nechala a všetko zobrala, iba v gatiach ma nechala. Pán farár, nech mi dajú dajakých starých nohavičiek!“

Taký schudobnený prišiel k rodičom svojim. Veľmi sa zaradovali, že ho len videli ešte!

„Ej, môj syn, keď si len prišiel, už nám bude dobre! Včera bol kráľ tu, veľmi nás obdaroval. Teraz si kúpime panstvo.“

On povedal:

„Čože mne z vášho panstva? Veď som to ja bol včera ten kráľ, čo ste ma videli. Žena ma tak obriadila, nechala ma, že som z chudobného rodu!“

„Neboj sa, môj syn, keď ťa nechala, ako chce, veď ti už bude dobre tu!“

„Ej, čože mne z vašich peňazí. Ja mám štyri veci tam, keby sme tie mali, potom by sme boli bohatí iba!“

„Čo ťa, môj syn, do tých vecí.“

Syn povedal:

„Ja si tie musím dostať!“

Tak sa vybral ta.

Išiel tou istou cestou, čo prv chodil. Prišiel akurát k tomu pustovníkovi na nocľah. Pustovník sa ho opýtal:

„Kde si sa tu vzal?“

On povedal, že prišiel o tie všetky veci.

„Tak tebe treba,“ povedal pustovník. „Vidíš, hádam by si si i zajedol?“

„Veď mám peňazí dosť, ale nemám čo kúpiť.“

„Keby bola tá fajka tu, bol by si sa i ty najedol, i ja. Ja ti už nemám čo dať. Už sa mi všetko minulo, čo si mi na tých sedem rokov nechal.“

Ráno, keď vstal, opýtal sa ho pustovník:

„Či by si veľmi jedol?“

„Veru by hej!“

„Vidíš hen tie hrušky? Choď si jednu odtrhnúť, najedz sa jej!“

Pustovník šiel si korene hľadať.

Keď z hrušky odhryzol a to prežrel, zaraz ježova koža na ňom narástla. Tak sa nemohol ani hnúť spod hrušky.

Pustovníka brat prišiel opáčiť. Ten bol tiež pustovník. Videl toho chudáka pod hruškou:

„Môj syn, čos’ to urobil?“

„Starý otec, bol by veľmi jedol, len som si jednu hrušku odtrhol a kúštik som zjedol, zaraz na mne táto ježova koža narástla!“

„Synku môj, pozriže, hen, pri tom potôčku jest jabloň a jabĺčka sú na nej, po samú zem visia. Ako môžeš, tak sa dotiahni a odtrhni si jedno a kúštik z neho zjedz, hneď si spomôžeš!“

Keď kúštik jabĺčka zjedol, zaraz ježova koža z neho spadla. Bol veľmi rád. Odtrhol si štyri hrušky a dve jabĺčka a šiel do toho mesta, odkiaľ mal ženu.

Hneď si vopred kúpil šefranícke^[149] šaty a tak prišiel do jedného hostinca. Pýtal si od hostinského stolec a jednu plachtičku. Išiel pred kostol, štyri hrušky položil na stolec. Kadenáhle ich položil, veľká vôňa prišla do kostola od nich. Ľudia sa ani nemodlili, len pozerali, čo to vonia. Išli z kostola von, nemohol žiaden tie hrušky kúpiť, boli drahé. Šla princka aj s frajcimerkou, tá sa pýtala:

„Čo taká hruška koštuje?“

„Každá dukát.“

Ona štyri dukáty odčíta, hrušky vezme domov, do svojej izbičky. Od nich vôňa veľká ostala.

Princka sa ani nestačila zobliecť, len tie hrušky chytro koštovať! Tak koštovala, hneď ježova koža na nej narástla. Veľmi sa zahanbila, utiekla do pece od hanby.

Prišla frajcimerka zase do izby. Videla hrušku načatú:

„Ej, veruže ju idem i ja koštovať!“

Ako ju koštovala, i na nej narástla ježova koža. Hybaj i tá do pece!

V peci našla princeznú.

„Čo tu robia?“

„Len som tie hrušky koštovala, ježova koža na mne narástla!“

„Veď som i ja koštovala, i na mne narástla!“

Povie frajcimerke:

„Choď ich chytro odhodiť preč, aby ich rodičia nekoštovali, aby i tí neprišli do toho!“

Všetko mesto prehľadali, nemohli nájsť nikde ani princky, ani frajcimerky. Voľakomu zišlo na rozum do pece kuknúť. Tam ich našli.

„Čože vám je?“

„Ježova koža je na mne, čo som z jednej hrušky koštovala, hanbím sa vyjsť.“

Všetci doktori, čo boli v meste, sa zišli, žeby jej spomáhali, ale jej nemohli spomôcť. Koža bola prirastená pri tele. Písali po všetkých krajinách, že keby sa taký doktor našiel, kto by princke spomohol, že dostane pol kraľovania.

Ten istý oklamaný jej muž mal peňazí dosť. Urobil tak: kúpil si doktorské šaty a prišiel naspäť do toho hostinca. Opýtal sa:

„Čo nového?“

„Veľmi je zle v meste u kráľa. Princka má ježovu kožu na sebe, čo jednu hrušku koštovala aj s frajcimerkou. Obe sú v tom. Všetci doktori sa schádzajú a žiaden jej nemôže pomôcť.“

On povie:

„Ja som taký doktor: čo by umrel, ešte ten umretý musí čo len tri slová so mnou stratiť!“

Hostinského poslal ten doktor oznámiť do kráľovského dvora, že u neho je taký doktor, čo aj umretého vzkriesi, nielen z ježovej kože vymôže.

Hneď sadli do koča a poňho!

Ako šli, videli jedného žobráka pri priekope, čo zomieral. Postál kráľ trocha tam, kým zomrel. Prišli do toho hostinca a vzali doktora sebou. Prišli k tomu umretému žobrákovi. Povedal kráľ:

„Keď si ty taký doktor, vzkries tohto mŕtveho, a uverím ti, že si dobrý doktor!“

„Nech postoja, kým zídem z koča.“

Vyňal jabĺčko, rozkrojil a potrel mu popod nos. Hneď vstal a opýtal sa:

„Čo rozkážete?“

„Len spi, ako si spal!“

Prídu domov ku kráľovi.

„Kdeže je tá princka?“

„V tejto izbičke.“

Povedal kráľovi, že tam nesmie nik byť, iba doktor sám.

Zavolá doktor najprv frajcimerku z pece. Keď vyšla z pece, opýtal sa jej takto:

„Moja dievka, nepovieš nikomu, čo ja tebe dám?“

„Nech mi len spomôžu, ja nepoviem nikomu! Všetko im dám, moc peňazí, čo mám tu vyslúžené!“

„Moja dievka, ja nechcem nič od teba.“

Teda z tohto jabĺčka kúštik zjedla a hneď ježova koža z nej spadla!

Milý doktor chcel ísť preč. Prišiel kráľ, že prečo nespomohol princke? On povedal, že tej nejde spomôcť.

„Dám ti polovicu kraľovania.“

„Nechcem nič, mám dosť!“

Potom ho uprosil.

A opýtal sa kráľa, či má korbáč.

„Mám.“

„No nech ho donesú sem. Ale nepotrebujem tu nikoho.“

Zavolal princku z pece, zaťal ju najprv korbáčom.

„A mi to tak spomáhajú?“

„Tak!“

Opýtal sa jej:

„Vieš, kto ťa bije?“

„Pán doktor!“

„To ťa tvoj vlastný muž bije, že si mu pokradla jeho veci!“

Povedala:

„Tam sú ti všetky, kde bývali, zavesené!“

Šiel si ich najprv vziať. Keď si ich vzal:

„Vidíš, ty si si tak zaslúžila, že ostaneš v ježovej koži na večnosť!“

A pošiel von.

Ale sa mu chytila nôh rukami a veľmi ho prosila, že bude dobrá, žeby jej len spomohol. Doniesol krucifix na stôl, tak ju sprisahal sedem ráz, a len potom jej dal kúštik jablka zjesť. Koža z nej spadla. Chytili sa okolo hrdla a bozkali sa. Iba potom bolo veselie pekné.

I ja som bol tam, jedol a pil som. Bozkal som kráľovnú, dal mi kráľ frčku, hneď som sem odpadol!