Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Žena biela ako sneh a červená ako krv

[47]

Mal jeden otec jedného syna a on si ho tak vychoval, že sa hrozne tešil z neho, bo len toho jedného mal. Syn raz povedal, že sa bude ženiť, bo že už má šesťadvadsať rokov.

„A keď si takú ženu nájdem,“ povedal, „bielu ako sneh a červenú ako krv, tak sa ožením!“

Tak pošiel horami, lesmi a veľkými pustatinami. Prišiel na jeden vrch. A tam si myslel, kde sa má obrátiť? Tak videl svetlo v jednej chyži, tak šiel až tam. A pýtal sa na noc. Stará žena mu otvorila a volala ho dnu. Tak si on tak pomyslel, ako videl v tom dome tri dievky: ,Jedna z nich moja musí byť!‘

Ona bola biela ako sneh a červená ako krv. Tak on sa pýtal k tej starej do služby na druhý deň. A ona povedala, že vďačne ho prijme do služby, že má veľkú robotu.

„Budeš varovať žito i pšenicu, žeby vtáčky zrno nevyzberali!“

A jedno ráno mu povedala, žeby išiel varovať to zrno. Ale tak žeby on varoval to zrno, žeby vtáčky ho nevyžrali.

Keď prišiel domov prvý deň, tak sa ho pýtala, či dobre varoval. On jej odpovedal:

„Dobre!“

„No,“ hovorí, „keď dobre budeš varovať, tak ti jednu dievku dám!“

A on odpovedal zaraz:

„Tú, čo je najkrajšia!“

Tak i v druhý deň pošiel varovať i v tretí, a dobre ovaroval. To sa starej nedobre páčilo. Ona povedala večer, žeby dcéry postavili vodu, že budú ráno šaty prať. A to mala byť voda na toho pastiera. Chcela ho uvariť, lebo mu najkrajšiu dcéru nechcela dať za ženu. Ale tá najkrajšia ho ľúbila, tak mu vyzradila, že voda je na neho pripravená, žeby sa pozberali het. V noci ho ona zobudila. Vzala pohár i ručník i hrebeň so sebou a pošli horami, lesmi, veľkými pustatinami. Ako to stará zbadala, rukami zalomila:

„No, už mi utiekli!“

Tak zavolala na dcéry:

„Vstávajte, dávajte mi železné boty i železné vidly i železnú lopatu, bo mi už tá beštia utiekla!“

Tak ona sa pobrala za nimi.

Keď oni utekali, tak tá najkrajšia volala na neho:

„Obzri sa, či už nás stará nelapá, bo ma pravé líce páli!“

A ako už neďaleko nich bola, tak tá vyhodila hrebeň. Tak sa spravil veľký les. A kým ona, tá stará, obišla ten les, oni zas ďalej utiekli. Ako ich dohonila zas tá stará, tak zavolala ukradnutá na neho:

„Obzri sa, bo ma pravé líce páli!“

Tak ona vzala pohár, prehodila, spravil sa sklený vrch. A zas kým tá stará ten sklený vrch obišla, oni ďalej utiekli. Neskoršie zas zavolala ukradnutá na neho:

„Obzri sa, bo ma ľavé líce páli. Už nás teraz iste ulapí! Ale vieš čo, ja prehodím ručník a z toho ručníka sa urobí voda a ja sa urobím kačkou a ty budeš káčerom. Tá stará bude mať okuliare, čo ona nás bude hľadať v tej vode. Ale vieš čo, ty sa skryješ pod výmoľ a ja budem varovať, žeby som jej mohla ukradnúť tie okuliare. Keď ich ukradnem, tak budeme šťastliví. A keď neukradnem, tak sme zatratení, bo ona nás zmárni!“

Ako stará priletela, tak zaraz do vody skočila a ich hľadala. A tá ukradnutá sa k nej prikradla a okuliare ukradla. Tak potom na neho volala:

„Plávaj ku kraju!“

Tak ako vyšli von z vody, vyšli na vrch, tak volala stará na nich:

„Tak to je vaše šťastie, že ste mňa tak zradili!“

Tak on ju, tú ukradnutú, zaraz oblapil za ruku, ona jeho:

„Ty budeš moja a ja tvoj!“

Tak zas pošli horami, lesmi, veľkými pustatinami k otcovi. Ako prišli domov, otec ho nepoznal. Ale on otca hej. Tak sa otca pýtal:

„Či ma poznáte?“

A on hovoril:

„Nie!“

„Však ja som váš syn!“

Tak on, otec, od radosti rukami zalomil nad ním, že ešte ho vidí:

„A či máš tú ženu?“

„Ó hej! Akú som hovoril, tak takú: bielu ako sneh, červenú ako krv!“

Tak sa už potom oženil. Robili veľkú svadbu. Pili a jedli, hostí bolo veľa. I hrali im, tancovali.

Moji ľúbi blázni, už po všetkej kázni.



[47] Anna Lešková z Hnilčíka (Spiš), 20. septembra 1898. Czambel § 135, 246 — 247.




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.