ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[138]

Za starodávna v Británii meste jeden kráľ bol, ktorý jedného syna mal, Senpeter^[139] sa volal.

Otcovi povedal, keď sa chcel ženiť, že on takú ženu chce, čo nebola ani na slnci, ani na mesiaci, ani na vetre, ani pod oblohou nebeskou. Že on za takou tajde.

Vyprosil si od otca jedného mládenca, s ktorým vovedne šli. Tak šli horami, vrchami, dolinami. Na jednom vrchu našli jednu starú babu.

„Dobrý večer, stará mati!“

„Pán Boh daj! Vezmi tie vidlice a podopri pod tieto moje mihalnice, nech ťa spoznám, kto si! Vitaj, Senpeter z Británie! Čo potrebuješ?“

„Prosím ich, pani matko, nech mi povedia o takej panej, čo nebola ani na slnci, ani na mesiaci, ani pod oblohou nebeskou! Takú potrebujem za ženu!“

„Najjasnejší kráľu, o tom ja neviem, ale moja sestra na tom druhom vrchu vie. Tá vás naučí, ako máte robiť!“

Tak zbohom šli ďalej.

Večer prídu k starej babe:

„Dobrý večer, stará mati!“

„Pán Boh daj! Kde ste sa tu vzali? Vezmi tie vidlice a podopri pod moje mihalnice! Vitaj, vitaj, Senpeter!“

„Stará mati, či ste nepočuli o takej a o takej panej, čo nikdy nebola ani na slnci, ani pod mesiacom, ani pod oblohou nebeskou, ani ju vietor nikdy neobvial?“

„Viem, dieťa moje! Jesto tuná na jednej lúke jedna krivá vŕba a pod tou krivou vŕbou jesto jedna sliepka a pod tou sliepkou tri vajcia. Kto z tých vajec vezme jedno cez dvanástu hodinu, bude mať peknú zlatú mladú ženu!“

Nuž tašli k tej sliepke. Pán vzal jedno vajce a mládenec si vzal dve vajcia o dvanástej hodine. A s vajci utekali, ako vládali, kým k starej bosorke neprišli, lebo tá sliepka vzletela a plameňom za nimi hnala. Keď prišli k starej babe, tá ich naučila, čo s tým vajcom majú robiť.

„Syn môj, keď prídeš do slávneho drahého hostinca, rozkážeš tristoraké jedlo. Až to nebude hotové pre tvoju paniu, tak z tvojej panej nemáš nič, umrie ti!“

Šli vovedne ako vrchami, tak dolinami a prišli do jedného mesta. Videli tam hostinec veľmi drahý. Povie pán mládencovi:

„Choď sa opýtať, či bude tam tristoraké jedlo!“

Krčmár povedal, že bude. Keď krčmár zhotovil jedlo, zavolal princa:

„No, už je hotové všetko, čo je rozkázané!“

Krčmár sa nazdal, že tam mnoho ľudu príde, a tam neprišli, len traja ľudia. Princ sa krčmára opýtal, či je už všetko hotové. Krčmár povedal:

„Už je všetko hotové!“

Vtedy čiahol princ do vačku a vytiahol vajce z vaku, vzal nožík, rozkrojil ho: vyskočí z neho dievka zlatá od päty do hlavy. Hop, ale dievka sa obzrela na obed: chybelo dvadsatoraké. Tak spadla a umrela. V strachu princ nevedel, čo má s ňou robiť. Vzal šabľu a mládenec bajonet a dosku z dlážky vyvalili a tadnu ju položili.

Vtom ale vyšli von z krčmy. Princ povedal:

„Mládenec môj, ja sa vrátim, tam ostali dve vajcia, tak si ja tajdem po jedno, a čo život utratím!“

„Nepôjdu, lebo som ja vzal jedno, tak im ho dám, ale iba v ich kraji!“

„Ale ti neverím, ukáž!“

Ukázal mu, tak mu ho razom musel dať. Tak šli horami, dolinami. Prišli zas do jedného hlavného mesta, tam videli veľmi hlavný hostinec.

„Hej, mládenec môj, mohlo by v tomto hostinci vystáť tristoraké jedlo?“

„Pán krčmár, či by nemohlo vystáť v tomto hostinci tristoraké jedlo, čo každé druhé bude?“

Krčmár povedal, že vystane. Krčmár hotovil, kde aké kuchárky nazhonobil, a hotovili ten obed. Keď bol obed hotový, znosil stolcov veľa dlhých, čo sa nazdal, že príde ta veľa vojska jesť. Keď bolo všetko znosené:

„No, už je všetko!“

Tu princ pozrie, videl, že je toho veľa.

„No, tohoto je moc, môžme zahubiť to vajce!“

Mládenec mu nezbraňoval. Chytí princ nôž, rozkrojí vajce, vyskočí z neho von zlatá dievka. Tak sa od nej zasvietila krčma, akoby horela! Dievka sa obzrela a videla, že tam chybí desatoraké jedlo. Spadla hneď a umrela. Tak ako prvú pochovali, tak aj druhú, pod dlážku tadnu vrhli. Princ sa pustil plakať. Keď sa vyplakal, mládenec mu povedal:

„Nech neplačú, tu je ešte jedno vajce, ale im to nedám, iba v našom kraji.“ A tak šli vovedne.

Ako prišli do svojho kraja, tak prišli do jedného hlavného mesta, čo starý kráľ takého nemal. Mládenec tašiel do krčmy:

„Pán krčmár, či tuto môže byť tristoraké jedlo a každé inakšie?“

„Môže aj štyristo jedál byť a každé druhé.“

Tak krčmár hotovil a princ si sadol za stôl aj s mládencom. Keď už jedlá zhotovili, tak ich krčmár znosil a dlhé stolce pokládol a na každý tanier druhé jedlo.

„No, či je tu všetko?“ princ sa opýta.

„Všetko!“

„No, mládenec môj, vezmi vajce a zahub!“

Zahubil vajce, vyskočí dievka von zlatá, čo sa tak zasvietila krčma, akoby odspodku v plameni. Vyskočí pani von, princa chytí a objíme:

„Ja som tvojou až do smrti!“

Vezme lyžičku, tak si z každého jedla zastrebla za jednu lyžičku.

Princ sa radoval, že krásnu zlatú princeznú šikuje. A tak šli.

Ešte jeden deň mali chôdze a tak prišli do ich majera najskorej. Tam si vypýtali kus mlieka a masla. Keď si zajedli, tašli do záhrady oddýchnuť si, lebo bola horúčava veľká. Pán zaspal pod jednou jabloňou v chládku aj s mládencom. Tá zlatá dievka nespala. Tam prišla jedna stará majerníčka:^[140]

„Najjasnejšia princezná! Nech idú pozrieť, aké máme krásne ruže po záhrade.“

Princezná šla s radosťou s tou majerníčkou po záhrade. Videla tam studňu. Opýtala sa princezná tej starej majerníčky:

„Čo to máte tamto?“

„Tam je studňa hlboká. Jedno vedro ta dnu ide a druhé von.“

Princezná nazerala do tej studne a majerníčka chytila ju za nohy a vrhla ju tadnu do studne. Tak tá zlatá dievka, nebožiatko, ostala v studni, ale sa nezadusila, ostala zlatou rybou.

Majerníčka stará, čo nevyhútala? Bola veľmi bohatá, dievku si obliekla do veľmi drahých šiat a postavila ju k princovi. A princ to nespoznal, ale mládenec spoznal, že je to nie dievka z vajca. Ale mládenec sa bál povedať pred pánom. Tak šli vovedne. Mládenec čušal. A prišli k otcovi do Británie mesta. Princ so ženou boli tam vovedne za sedem rokov. V tom čase Pán Boh požehnal princovi triročného chlapca.

Tých necháme a tajdeme k tej studni.

Zažiadalo sa starému kráľovi piť z tej studne, lebo bola v nej dobrá chladná voda. Poslal mládenca na vodu. Jedno vedro tadnu šlo a druhé von. Keď vedro tadnu vnišlo, začrela sa mu zlatá ryba, a to tá dievka bola! Tak tú rybu doniesli kráľovi upražiť na obed. A to bola ryba, čo žiaden na svete takú nevidel! Tak ju hneď hotovili pre kráľa. Mládenec dostal za ňu dar od kráľa. Keď tú rybu škrabali, prišla stará majerníčka tadnu do kuchyne. Ona bola varovkyňa tomu dieťaťu, chlapcovi, čo princ mal od jej dievky. Schytila sa za brucho tá stará bosorka, že až z tej ryby koštuje kto, že razom umrie! Chytili rybu, hneď ju do ohňa vrhli, aj všetky šupiny, z nej čo naškrabali. Ale odletela jedna šupa, ktorá sa skryla medzi dosky. A tak ráno, keď mládenec chyže zametal, vymietol von tú šupu z tej ryby a v smetiach ju vrhol na hnoj. Do rána narástla tam jedna zlatá hruška a na nej hrušky až hen po zem!

Keď ráno starý kráľ vstal, vidí cez okno, čo sa to zasvietilo v jeho dvore. Veľmi sa zaradoval, že mu Pán Boh na jeho staré dni taký strom požehnal. Ale stará bosorka videla tú zlatú hrušku, ľakla sa a svojej dievke povedala:

„Až tú hrušku nevykopú zo zeme, už je po našom živote! To je, dievka moja, tá švandra,^[141] čo som ju do studne vrhla!“

Tak hrušku hneď rozkázala vojsku vykopať a spáliť. Vtom vietor zavial, keď tá hruška letela, tak jeden brosk^[142] odfrkol za bránu. Z toho brosku sa spravil jeden zlatý krížik.

Šla jedna stará žena z modlitieb z kostola. Našla si ten krížik na chodníku. Vzala si ho a doniesla do svojho domu a zakvačila ho na klinček. V tom okamžení krížik prevravel hlasom:

„Hej, mamičko moja, veď som už tak vylačnela, lebo som už sedem rokov nejedla!“

Baba sa trhla, že kto to na ňu zavolal. Ozrie sa a predesí sa, že tam na klinčeku vidí zlatú dievku visieť na ručníku.

„Hej, mamo moja, keď mňa Pán Boh obživil, vo vašej starosti budem vás opatrovať, len mi dajte dačo zajesť!“

Mala stará baba jedno vajce uvarené, tak ho zjedli obe vovedne. A tak potom dievka, keď sa najedla, povedala matke starej:

„Mamičko, načim nám zarobiť kus groša, len ma vypravte do fabriky!“

Tak šlo dievča robiť do fabriky. Baba mu nadriapala handry na hlavu, aj ju obliekla a tak ju vypravila do roboty.

Prvý deň robí. Prišiel kráľ mladý pozrieť na fabriku. Ona na kraji sedela. Hneď sa zastavil kráľ:

„Dievka moja, kde si sa tu vzala? Takú krásu som nikdy nevidel. Nože si odkry ten ručník!“

„Ej, neodkryjem ho, lebo mi je chrastavá hlava!“

Nechcela sa ukázať, že je ona zlatá dievka. Kráľ od nej tašiel k druhej, tretej, až do tisíc a vrátil sa domov.

Na druhý deň prišiel najdriev k tomu dievčaťu chudobnému, čo tú starú chovala a čo za sedem rokov nič nejedla, iba po siedmich rokoch jedno vajce spolu s babou zjedla. Prišiel kráľ k nej:

„Dievka moja krásna, ľúba, čo sa ti snívalo?“

Ona si vzdychla k Pánu Bohu a zavolala:

„Ej, bože môj, bože môj, čo sa mne snívalo? Mne sa s nimi, najjasnejší kráľu snívalo! Keď oni môj sen vypočúvajú, tak budú aj plakať! Ale im ho nepoviem, lebo je dlhý! Keď boli mladý, otcovi povedali, že sa chcú ženiť a že si chcú takú paniu vziať, čo nebola ani na slnci, ani na mesiaci, ani na vetre, ani pod oblohou nebeskou, a ktorá nebola ani narodená. Tak vtom strnul kráľ starý, lebo sa preľakol za svojho jediného syna, že ho už nikdy nevidí, keď raz odíde.“

Kráľ mladý povedal:

„Hej, dievka moja, to bol pekný sen so mnou, ale mi ďalej rozprávaj ten sen!“

„Hej, dostali oni jednu krásnu dievku, že takej nebolo v tomto svete, ale si ju nevedeli varovať!“

A potom vyrozprávala všetko, čo sa s ňou robilo, akoby sa jej to bolo snívalo.

Kráľ mladý všetko vypočúval, ten sen o jej živote a o jeho ženení. Spoznal ju, že je ona tá pravdivá jeho žena, a tak ju vzal na ruky a niesol si ju do paloty.

Ráno zavolal svoju podvrhnutú ženu a sadol si s ňou za stôl. Potom zavolal jej mater, tú majerníčku. Sadli si dovedna za stôl. Zavolal k tomu štyriadvadsiatich radcov a opýtal sa ich:

„Čo by taký človek zaslúžil, čo by nás dvoch roztrhol?“ A ukázal na seba, aj na ženu.

Jeho žena povedala, že je taký človek nehoden, len železného koňa rozpáliť a naňho ho posadiť, aby zahynul. Tak kráľ povedal:

„Ženička moja, aké si si právo odtrhla, s takým pôjdeš!“

Hneď podvrhnutú ženu chytili, aj jej mater a posadili ich na koňa ohnivého a tak obe zhoreli.

Potom si princ došikoval zo susednej chyže svoju vlastnú ženu, čo za sedem rokov za ňou putoval, a všetko sa zradovalo nad jej krásou.