ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[162]

Bola jedna vdovica v Selešťanoch^[163] a mala dvoch synov a chodieval tam k tej vdovici jeden žobrák nocovať.

Ten žobrák prišiel raz k jednému pánovi a tam si pýtal almužnu. Hodil ten pán tomu žobrákovi grajciar, a to sa tomu žobrákovi videlo málo, tak mu žobrák vyhodil dva grajciare. Tomu pánovi sa to za potupu videlo, že mu žobrák dal dva grajciare naspäť. Povedal:

„Počkaj, huncút!“ Dal vytiahnuť dereš a dal žobrákovi šesť palíc.

Aj ich ten vydržal. Potom vstal žobrák z dereša a povedal pánovi:

„Pane, o tretí deň ma čakaj, na hostinu ti prídem!“

Ten žobrák tašiel k tej vdovici do Seleštian, a tá mala dvoch synov. Keď k tej vdovici prišiel, synovia neboli doma. A opýtal sa:

„Kdeže sú tí vaši synovia?“

„Jaj, starý otec, ďaleko sú tí.“

„A kdeže sú?“

„Tam a tam kosia, ďaleko.“

„Ale len mi povedzte kde, na ktorej strane. Veď ich ja nájdem.“

Tak tašiel a našiel ich chytro. Keď prišiel k nim, kde kosili, povedal ten žobrák:

„No, chlapci, poďte so mnou.“

„A kde, starý otec?“

„Netrápte sa nič, len poďte so mnou, ja vám tak dobre spravím, čo naveky aj vašej famílii bude osožiť.“

Ale oni sa predsa obávali, nechceli ísť.

„Poďte, chlapci, so mnou, veď chcem dobre!“

Ale jeden povedal:

„Ja, starý otec, nepôjdem, lebo neviem kde.“

Ale mladší povedal:

„Vejmeno božie, starý otec, ja pôjdem s vami.“

A ten starý brat nešiel.^[164]

Potom tašiel žobrák s tým mladším synom do Jánovských hôr.^[165]

Prišli tam do tých hôr, prišli k jednému veľkému bralu ako kostol. Tam odvalil žobrák jeden kameň z brala, kde boli dvere do brala. Ten čeľadník bol v strachu.

„No, syn môj, ja tajdem do tejto diery a vyvediem jedného šarkana von z tej diery.“

Keď ho vyviedol von, dal na toho šarkana kantár aj sedlo a potom ho nechal pred tou dierou, a on, žobrák, išiel do diery. A potom mu povedal:

„Chlapec môj, keď zakričím z tej diery, žeby ti na koni bol kantár aj sedlo, žeby si hotový bol! Po tretí raz zakríknem, aby si na koni bol, a sa ber!“

Keď tretí raz zakríkol, už ten šarkan vnohách bol. Pod Jánovskými horami sa strhol oblak, stala sa povetrica.^[166] A tá povetrica bol ten šarkan s tým čeľadníkom a tomu pánovi, čo dal žobráka biť, tá povetrica všetok kaštieľ, aj pole, všetko so zemou strepala.

Tak žobrák prišiel k nemu na tretí deň na hostinu.