ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[190]

Bol jeden kráľ. Oženil sa a vzal si veľmi pekné dievča. Kráľ musel tájsť do vojny a kráľovnú nechal doma. Nuž sa tak povodilo, kráľ tam odkapal, zabili ho vo vojne. Tak kráľovná ovdovela.

Bola za veľa rokov vdovicou. Tak už počala aj krásu tratiť. Tak ona, keď bola veľmi bohatá, aj to chcela, aby naveky aj pekná bola a aby nestarela.

Mala jednu frajcimerku, čo ju česala vždy. Ako ju raz česala, tak ju pokvákla a pani sa nahnevala na ňu. Chytila milú frajcimerku za vlasy a veľa ich vytrhla, takže tej panej vystrekla krv na ruku. Do rána si pozaväzovala a tá ruka jej veľmi pekná ostala od tej krvi. Tak si ona potom tak premyslela, milú frajcimerku zarezala a tou krvou z nej sa umývala. A to tak robila s frajcimerkami za veľa rokov. Každý mesiac dostala druhú frajcimerku a krvou z nich sa umývala, žeby naveky mladá a pekná bola. A nikdy nik nevedel, kde sa tam tie frajcimerky podievali, a preto nik nechcel už k nej ísť viacej slúžiť. Ona si dala aj mašinu spraviť na podobu ľudskú. A keď novú frajcimerku dostala, vypravila ju k tej mašine:

„Choďže mi ta po tie šaty!“

A ako tam prišla, tak ju tá železná panička, tá mašina, hneď zarezala. A bol u nej jeden sluha aj so ženou, takí odprisahaní, ktorí tie mŕtvoly pratali.

Potom už nemohla nikoho dostať za tú frajcimerku, tak začas bola bez nej. Už sa hnevala na celý dom, že nemala krvi na umývanie, tak už potom aj toho sprisahaného sluhu so ženou vypovedala z domu von preto, že jej už nevedel frajcimerky nájsť.

Raz sa jej hodiny pohubili a tade išiel dáky mladý človek. Zavolala ho, žeby jej ako tie hodiny napravil. Ale ona dala mu napraviť tú mašinu. Ona tú mašinu do pivnice dala preniesť, žeby mŕtvoly lepšie mohla ukrývať.

Tomu, čo tie hodiny volala naprávať, tú mašinu dala reparovať; a ten jej potom tiež musel odprisahať, že tajnosť zachová a že za reparovanie dostane tri stovky. On mašinu vyhotovil a oddal. Ale platiť nechcela, ale ho u seba ako záreštovala. Chovali ho dobre. On potom premyšľoval, na čo je tá mašina.

Keď mu obed nosili, mládenec dovedúval sa, na čo je to a čo je to tá mašina, lebo bol zvedavý vedieť. Ten, čo mu obed nosil, povedal panej, že sa ten hodinár ustavične spytuje, na čo je tá železná panička. Tá pani sa bála, že ju zradí. Tak že ho ona veru nepustí. Ani ho stade nepustili. Dala potom zase došikovať tých istých, čo bola odohnala od seba a lepšiu plácu im sľúbila. Títo tašli potom sami hľadať novú frajcimerku, aj došikovali.

Ten hodinár mal verenicu, tak mu preto veľmi tvrdo bolo v tom väzení. Raz sa díva von oblokom a videl šikovať novú frajcimerku. A to bola jeho verenica. Premýšľal, ako by sa mohol s ňou dovrávať, lebo už vedel, na čo je tá železná panička. Tak, keď mu doniesli obed, dáku kartičku poslal na tanieri svojej verenici. A napísal, že ju prosí jeden mladý človek, aby prišla okolo siedmej večer k nemu, že by rád dovrávať sa s ňou.

Verenica, ako mladé dievča, poslala mu tiež kartičku, že sa jej to nepatrí prv, — druhý deň.

Tak ju on zas na druhý deň prosil, že bude veľmi nešťastná, ak nepríde.

Tak ona na druhý deň prišla. On jej povedal, že ju prosí, žeby prišla okolo desiatej k nemu a žeby aj dáky povraz doniesla, na dákych dvadsať-tridsať siah. Tak ona aj prišla. Aj doniesla ten povraz.

Keď bola polnoc a v dome sa utíšili, tak sa on pustil dolu aj s ňou. A tam bola studňa pod múrom a v nej cez vodu boli brvná, tak sa na tie brvná spustili. Dlho rozmýšľal, ako by z tej studne ušli. Dáko sa len vyslobodili a prišli potom do svojho mesta, skade boli.

Tak ráno u kráľovnej, keď zmerkovali, že tí dvaja ušli, stal sa krik po dome. Tak potom kráľovná toho mládenca vzala pred seba, čo hodinárovi obed nosil. A musel vyzradiť, že vera ten hodinár a frajcimerka posielali si kartičky. Ale že on nevedel, na čo to. Tak potom aj toho dala zmárniť. Aj to bol mladý, aj z toho čerstvú krv mala.

Ten hodinár s verenicou sa potom osobášili a šli k súdu a žalovali tú kráľovskú vdovicu, čo tie frajcimerky márnila. Od súdu tašli hneď k nej a dali do domu tajnú vartu. Aj vtedy mala frajcimerku a kázala sa česať. Tá ju vypletala, česala a povedala jej:

„Jaj, ako si ma zle učesala! Tajdiže,“ vraj, „po tie šaty aj po zrkadlo do tej izby, kde je železná panička, žeby sa pozrela!“

Frajcimerka tašla tam, kde bola železná panička, a tam bola aj tá varta ukrytá, aj s tým hodinárom, čo ju reparoval.

Tak ako frajcimerka počala brať šaty aj zrkadlo, tak ju panička uchytila a strčila do tej mašiny. Ale varta hneď mašinu zastavila a frajcimerke sa nič nestalo.

Hneď potom kráľovnú polapali, aj tých dvoch, čo frajcimerky donášali. Tak dali potom kráľovnú na kusy posekať, aj tých dvoch, čo jej pomáhali.