ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[153]

Kde bolo, tam bolo, bol jeden chudobný človek a mal on jedného syna. Ako boli pri obede, syn sa rozosmial. Pýtal sa ho otec:

„Čo sa smeješ, synu?“

Syn nechcel mu to povedať. Otec ho ustavične unúval, čo sa smial pri obede. Ako ho už toľko unúval, syn povedal, že mu jeden slávik zaspieval, že on taký pán bude, že otec mu bude dávať vody na umývanie, i ručník do rúk. Otec sa veľmi nahneval. Dal spraviť košík, syna položil doňho a pustil košík do mora. Bohvie, kde voda niesla toho chlapca…

Ulapili ho dajakí sluhovia kráľovskí a odniesli ho k svojmu kráľovi. Chlapec bol veľmi šumný. Kráľ ho mal ako za svojho. Rástol, rástol, ako vyrástol veľký, kráľova princeza chcela ho za muža. Ale kráľ ani počuť nechcel o tom. A mala už princeza svoje roky. Boli vohľady, ale nikoho nechcela, len Lajoša. Prišiel vohľadník druhý, tretí, ale princeza vonkoncom nikoho nechcela, len Lajoša. A kráľ mu ju nechcel dať. Bol v tom meste jeden sluha, Šandor, takej istej podoby ako Lajoš. Povedal mu Lajoš:

„Mne kráľ princezu nedá za ženu, ale ja nechcem, žeby bola ženou kráľovských synov. Ty si takej podoby ako ja, tak chcem, žeby bola tvoja!“

A tak oni sa dohovorili, že princeza musí byť Šandorova, keď nemôže byť Lajošova.

Lajoš povedal kráľovi, že musí het k materi, že mu je na smrteľnej posteli, žeby ho pustil z kráľovského domu. Kráľ bol rád, pustil ho. O rok vrátil sa Šandor v oblečení Lajoša do kráľovského domu a každý myslel, že to je Lajoš. I princeza tak myslela a veľmi bola rada, že sa jej vrátil. A vtedy bol jeden vohľadník u princezy a princeza mu povedala:

„Budem tvojou ženou, keď sa vyrúbeš s tým, koho ľúbim a keď ho premôžeš!“

Princeza vedela, že Lajoš dobre vie rúbať šabľou, a nebála sa. Ale Šandor sa veľmi bál, bo nikdy nemal šabľu v rukách. Písal Lajošovi, čo má urobiť? Lajoš, ktorý svojou šabľou si vedel i chleba vyhľadať a našiel si aj princezu u druhého kráľa, krajšiu ako tamtá bola, napísal Šandorovi:

„Ja sa budem rúbať s vohľadníkom miesto teba, bo chcem, žeby princeza bola tvojou ženou! Ale o tom moja žena nesmie vedieť! Poď ku mne, budeš miesto mňa s mojou ženou! Ale zle s tebou bude, keď ma s ňou oklameš!“

Šandor prišiel k Lajošovej žene a Lajoš sa s vohľadníkom šťastne vyrúbal. Keď sa vrátil Šandor k svojmu kráľovi, tak sa pobral s princezou. Ona ho nevedela rozoznať od Lajoša. Myslela, že je ženou Lajoša. A Lajoš prišiel domov. Keď išli spať, žena sa ho pýtala:

„Ako mám postlať?“

„Ako najvyššie a ako najužšie!“

Ona mu odpovedala:

„Prečo si kázal tamtie dve noci postlať ako najširšie a ako najnižšie, a prečo si položil šabľu medzi nás, a prečo si povedal, že kto sa ruší jeden k druhému, tak ho šabľa zrúbe?“

Lajoš nič nepovedal, ale už vedel, že ho Šandor neoklamal. Ale ona ho unúvala, prečo jej nechce povedať o tej šabli.

Tak on jej odpovedal:

„Hoc svoj život utratím, predsa nepoviem nič!“

Ona sa nahnevala a tak mu porobila, že tak oprašivel, čo už na celom svete takého žobráka nebolo ako on. A tak on sa vzal a išiel po žobraní po svete ako žobrák. I chodil pár a pár rokov. A kde trafil — ako k Šandorovi! U neho bola veľká hostina. Tam stála varta a nepustila nikoho, ale on vedel, že tam Šandor býva. On prosil tú vartu v mene Šandora, žeby ho pustili do dvora. Varta posla k Šandorovi a Šandor povedal:

„Pustiť ho treba, kto sa v mojom mene prosí!“

Ale Šandor vtedy s ním nehovoril, bo mal hostí. Ako sa už rozišli, tak sa vtedy pozhovárali a poznali jeden druhého. Pýtal sa Šandor, čo je on taký sprašivený. Odpovedal mu, že mu žena tak porobila.

Šandor doktora za doktorom vozil k nemu, ale žiaden doktor mu nemohol na liek trafiť. Lajošovi sa jednu noc prisnilo, že Šandor má štyroch chlapcov, že keď ich otec zareže a tou krvou ho pomastí, tak bude ešte raz krajší, ako bol. Ale Lajoš to nechcel povedať svojmu kamarátovi, bo nechcel, žeby on chlapcov utratil pre neho.

Na druhú noc sa Šandorovi prisnilo, že keď svojich štyroch chlapcov zareže a tou krvou Lajoša pomastí, tak bude ešte raz krajší, ako bol. Pošiel Šandor k Lajošovi a povedal mu, čo sa mu prisnilo: že keď svojich štyroch chlapcov zareže a ich krvou Lajoša pomastí, tak bude Lajoš ešte raz krajší, ako bol. Lajoš toto odpovedal:

„Mne sa to už prvej noci prisnilo, ale ja to nechcem, žeby si ty svojich chlapcov pre mňa zarezal!“

Pošiel Šandor k žene a i jej povedal, čo sa mu prisnilo, že keď svojich chlapcov zarežú a ich krvou Lajoša pomastia, tak bude Lajoš ešte raz krajší, ako bol. Ona odpovedala, že hoc ešte štyroch budú mať, i tak ich treba zarezať.

A tak ona ulapila lavór a otec ich rezal a Lajoša ich krvou pomastili. Všetkých štyroch zarezali a poobliekali ich ako umretých ľudí. Ale čo sa stalo? Naráno už všetci štyria tancovali, len na šijach mali zlaté retiazky. Lajoš bol ešte raz krajší ako predtým. Tak až vtedy sa zveril Šandorovej žene, že to je on, čo ho ona chcela a že on sa bol za Šandora rúbať.

A žijú i doteraz všetci, keď neumreli.