Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

O smelom husárovi

[5]

Bola jedna matka, mala jedného syna. Toho syna vzali k vojsku. Tak bol tam za tri roky pri husároch. I tak, ako vyslúžil tri roky, tak jeho kamarátov pustili domov, a jeho nechceli, žeby slúžil ešte dlhšie. Ale on nechcel. Kázal svojmu pucákovi, žeby mu očistil koňa večer. Ako mu ho on očistil, tak odobral sa od svojich kamarátov a šiel het.

Tak potom išiel, kde ho dve oči niesli. Prišiel na lúku a bola tam jedna kopa sena. On zatkol meč do tej kopy a ľahol si tam. Aj toho koňa uviazal tam na ten meč. Ako si poležal tam, skríklo z tej kopy:

„Husáre, husáre, horíš i ty, i kôň tvoj!“

Tak ako on vstal, vytiahol si meč z tej kopy a sadol na koňa a že pôjde het. Ale ako sadol na toho koňa, skríklo mu z tej kopy:

„Husáre, ak ma môžeš, vysloboď ma!“

„A akože ťa vyslobodím?“

„Zatkni poznovu ten tvoj meč do tej kopy a tak ma vymôžeš!“

I on zatkol, tak sa mu vyvliekol jeden had a opásal sa mu na hrdlo.

Tak mu on povedal:

„Ak si dobré, zíď zo mňa, ak nie, idem ťa sekať na kusy!“

Vtom ale sa mu obrátil jeden pekný princ a tak mu povedal:

„Husáre, vidím, že si smelý chlap! Ešte mám tri sestry zakliate v jednom zámku, ak chceš, iď, vysloboď ich.“

„A akože ich vyslobodím?“

„Iď len po tejto ceste, tam prídeš k jednej bráne. Tam bude jeden peň na pravej ruke a pod tým pňom bude od tej brány kľúčik.“

Tak on išiel, i ešte ani brány nevidel, zastal mu kôň. Tak mu on dal ostrohy do bokov, prečo nejde. Kôň preriekol k nemu:

„Husáre, ak chceš vnísť do toho zámku, tak sú tu pod týmto pňom tie kľúčiky!“

Tak vstal a vzal tie kľúčiky a šiel tam, k tej bráne. Tak ako vnišiel tam, otvoril si a koňa voviedol do maštale. Kôň mu preriekol:

„Husáre, ale ak tebe bude dobre, žeby si na mňa nezabudol!“

On vnišiel do izby. Ako vnišiel, tak ho tam privítalo, ale on nevidel nič:

„Vitaj, vitaj, husáre, kde si sa tu vzal? Vtáčka, človiečka neslýchať!“

„Ja som tu prišiel skrz takú vec: vymohol som jedného princa na jednej lúke, tak mi povedal, že má ešte tri sestry zakliate tu v tomto zámku. Tak som prišiel, či ich budem môcť vyslobodiť.“

„Čože, nášho brata si len vyslobodil, ale nás nevyslobodíš, bo sme my horšie zakliate, ako ten bol! No, prídu tu v noci o dvanástej hodine tvoji oficieri, ale žeby si ty nepreriekol s nimi, bo ak prerečieš, nešťastlivý si, a my sme ešte raz horšie zakliate, ako sme boli!“

I dali mu tam sviečku na stôl, tá sa zapálila sama, i večera sa mu predložila. Ale on nevidel nikoho v tej izbe.

On sedí tam, a ako prišla jedenásta hodina, len taký štrng ide po gánku! Ako vnišli dnuka do izby, tak ho priam vítajú:

„Vitaj, vitaj, husáre, kde si sa tu vzal? Koľké časy my ťa už hľadáme! Nešťastlivý si, i my s tebou, keď ťa nemôžeme nájsť, bo sme už i my dlho! Ha, aký ti je pyšný, ani ti len neprerečie s nami! Akože sa ti vodí, či sa ti dobre bez nás vodilo? Ha, ani len slova sa ho nedopýtaš! Nešťastlivý si; tu ťa dosekáme, prerec slova s nami, bo ťa ideme priam sekať!“

I prichodila i hodina dvanásta, tak si nemohli s ním nič poradiť, chytili a zosekali ho na kusy. Tak, ako ho zosekali, potom odišli het.

Prišla ale tá najstaršia jedna sestra toho princa, čo bol na tej lúke zakliaty, tá si priniesla jednu kolísku: tak kusy mäsa zozberala a do kolísky položila, tri razy počičíkala, už bol chlap na mieste! Položila do postele, tak spal do rána. I ako prišlo ráno, prišla k nemu, tak mu priniesla do lavóra vody; tak mu zas na stôl len položila. Tak on vstal hore, umyl sa, poutieral pekne, a vtom sa mu zase aj fruštik tak predložil na stôl. Tak sa potom najedol. Ako sa najedol, potom sa mu ukázala po kolená, tak už tá bola vymožená.

No ale na druhý večer prišla druhá. Tá mu povedala:

„No, husáre, vidíš, ľaďže, prídu tvoji bratia v noci o dvanástej, ale žeby si ty nepreriekol s nimi, bo ak prerečieš, nešťastlivý si, i my tu s tebou!“

No, ako mu to povedala, tak mu zase priniesla večeru aj sviečku, aj priniesla mu nápoja. Tak on si zapil aj zajedol. Sedel on tam, ale pri stole čaká tú dvanástu hodinu. Ako príde jedenásta hodina, tak už idú jeho bratia plačúci:

„Braček náš, braček náš, kde si sa nám podel? Ako my ťa hľadáme, ako sme sa radi videli, a teraz si nám skapal!“

I prídu oni tam do tej izby. Ako prišli, priam ho vítajú:

„Vitaj, braček, vitaj, keď sme ťa už len našli! Ako sme radi, koľké roky sme sa nevideli, veď len prerec s nami, veď nebuď taký pyšný! Čo sme my už podstúpili pre teba a mať tvoja ako plače za tebou!“

I tam ho začali bozkávať, žeby len preriekol s nimi, ale on nepreriekol. Nemohli si nič s ním poradiť. Chytili, zosekali ho zas na kusy a kusy mäsa porozhadzovali.

Ale ako odišli, prišla tá prostredná, toho princa sestra, tak tá zas urobila: kusy mäsa pozberala a do kolísky položila, tri razy počičíkala, bol chlap zas na mieste! Položila do postele, tak spal, spal do rána.

Ráno prišla, priniesla mu zase lavór, aj vody v ňom, on sa zas umyl, a vtom sa mu predložil aj fruštik. Tak tú videl potom po pás. To už boli dve vymožené.

No ale na tretí večer prišla tá najmladšia:

„No, ľaďže, husáre, vidím, že si smelého srdca, tak ľaďže, prídu tvoji rodičia v noci o dvanástej hodine: tvoja matka aj tvoj otec, a oni tak budú k tebe vravieť, ale žeby si ty nepreriekol s nimi, bo ak prerečieš, nešťastlivý si, i my tu s tebou!“

I zase sa mu predložila jedna sviečka aj večera. I ako sa najedol, sedel on tam, čaká zase tú jedenástu hodinu; ako dočkal (ešte ďaleko bola), tak jeho matka i s tým jeho otcom — ale mu to neboli vlastní, bo sa mu to len tak preukázali, to boli drakovia princiek, čo boli ukradnuté od jedného kráľa, a oni si ich vzali ako za ženy — ako vnišla tá jeho matka i s tým svojím mužom, tak ho privítali:

„Vitaj, syn môj, vitaj! Kde si sa tu vzal? Ako som ťa ja bolestne opatrovala, na rukách nosila, a teraz, keď si väčší, si ma nechal, čo by mi teraz bolo lepšie s tebou! A ja taká stará, teraz i s mojím mužom musíme po žobraní ísť, keď by nám malo byť lepšie s tebou! Čo sme sa ti úfali, že keď budeme starí, že nás budeš ty chovať!“

I začali ho oni bozkávať:

„Syn môj, syn môj, keď sme ťa už len našli, akí sme ti radi, už ťa pojmeme! Ha, aký ti je pyšný, ani ti len neprerečie s nami! Čo si mu dávala svoje prsia cicať, vidíš, tak si vyšla na svoje staré dni, teraz sa musíš potĺkať, keď ťa nechal, a jemu ti je dobre takto si nič nerobiť! Koľko ráz si ty len plienky spod neho vyrajbala, a teraz vidíš, ani len sa neohlási k tebe!“

I začala ho ona bozkávať:

„Syn môj, syn môj, prosím ťa, aspoň len raz prerec so mnou!“

Ale on nepreriekol.

I prichodila ich hodina, tak priniesli si rozpálenú truhlu, tak chytili a hodili ho do tej truhly, tak zhorel na popol. Tak chytili ten popol a porozsýpali po izbe a odišli het.

Tak ale prišla tá tretia, chytila ten popol a pozmetala po izbe a do kolísky položila, tri razy počičíkala, bol zas chlap na mieste! Položila do postele a spal do rána.

Ráno prišla, priniesla mu zase, tak ako aj tie dve. Ako on vstal ráno, poumýval sa, a vtom sa mu aj fruštik predložil. Tak ale, ako sa najedol, potom prišli všetky tri k nemu.

„No, ľaďže, vidíš, husáre, už si nás vymohol všetky tri. Vyber si ty teraz z nás troch, ktorú chceš za ženu.“

I on sa i ako hanbil, ale len najlepšiu chuť mal na tú najmladšiu.

„No vidíš, ľaďže, povedz nám teraz, ktorú chceš za ženu z nás!“

I povedal potom už, že tú najmladšiu. I ako potom už povedal, tak sa zobrali odtiaľ het, i išiel on k tomu svojmu koňovi, lebo mu len vtedy zišiel na um.

„Ej, husáre, vidíš, aký si ty! Povedal som ti, že keď tebe bude dobre, žeby si nezabudol na mňa, a ty si zabudol! No ale zato nič, lebo ty si mi dával hocaký ovos i so šialencom,[6] a tu mi dávali po jednom naoberaný, a vodu z hocakej mláky si mi dal piť, a tu mi dávali z lavóra, lebo ma tie princky tak riadili, bo by som ja pre teba bol aj zdochol.“

No potom už šli het. Z toho zámku ako vyšli, tak potom chytili, raz tie sestry tri šibli prútikom na ten zámok, tak sa priam roztriasol. Tak šli rovno k ich otcovi, lebo ich otec bol kráľom. Tomu boli jedni draci ukradli v jednu noc všetkých štvoro, tie tri dcéry, aj toho princa. Tak ten husár ich všetkých štvoro vymohol.

Tak ale potom aj s tou urobil ten istý kráľ svadbu, ktorú si on bol zamyslel, ale po svadbe ten istý husár nemohol doma byť v tom kráľovom zámku. Jeho to len ešte mrzelo, že ide ešte viacej sveta skúsiť; i jeho žena ho nechcela dosť pustiť, ale ho nemohla zdržať. I dala mu jednu košeľu, aj jednu šabľu:

„No, ľaďže, vidíš, muž môj, keď ja ťa už nemôžem zdržať, keď už chceš ísť do toho sveta, túto košeľu si obleč a túto šabľu si opáš! Čo aké gule z kanóna do teba budú prať, nechytia sa ťa, a tejto šabli čokoľvek rozkážeš, žeby ti zoťala, tá ti všetko zotne, či bude hora, či bude vojsko, keď jej povieš: ,Šabľa, tni!‘ I tá ti to všetko vykoná.“

I šiel on ďaleko, tak prišiel do jedného mesta, tam, kde bola bitka, i prišiel on tam k jednému kráľovi. Tak sa ho opýtal, prečo je taký smutný.

„Akože by som smutný nebol, lebo o štyri dni moju krajinu mi už všetku odoberie druhý kráľ.“

„Neboj sa nič, keď máte už o štyri dni bitku držať, my mu budeme písať, že pod dvoma dni budeme držať bitku.“

Ako oni mu to písali, tak sa ten zadíval, že či je už taký mocný, tak začal rozmýšľať, že var dáke druhé mocnárstvo si už priviedol na pomoc.

Ako išli oni do tej bitky, tak oni nešli už, iba šestoria, a ten druhý kráľ mal tisíce a tisíce vojska. I ako pustili z nich, z tých mocnárstiev, tak priam spadli dvaja. I ako videl ten husár, tak vytiahol tú šabľu a povedal jej: „Šabľa, tni!“ I ona tak začala ťať, čo mu za dve minúty všetko vojsko vyťala, iba zopár oficierov nechala. Tak potom jej už povedal: „Šabľa, prestaň!“ I ona prestala. I potom už išiel ten husár k tomu kráľovi:

„No, ľaďže, vidíš, teraz, ak chceš, ja ti hneď smrť urobím, ak ty ideš s týmto kráľom bitku držať viacej!“

I oni sa tak zriekli, že už nikdy viacej bitku nebude držať s ním. A potom, ako sa rozlúčili, tak ten išiel smutný domov, a tí šli uradovaní, lebo zvíťazili.

No, prišiel on domov, tak mal jednu starú ježibabu, čo vedela všetko, čo sa po svete robí, i začal ju on ťať:

„Ty, ľaďže, stará bosorka, ty vieš všetko, po svete čo sa robí, a nepovedala si mi o tom a o tom husárovi, čo ten má za moc pri sebe!“

I ona sa mu prosila, žeby jej len dal za pol hodiny pokoj, žeby ju nezabil, že ona hneď nájde, čo má za moc pri sebe; i potom ju on pustil. Tak ona začala čítať v knižkách, hneď ho ona našla, že ten a ten husár má takú moc pri sebe, že má takú košeľu, čo aké gule z kanóna budú doňho prať, že sa ho nechytia, a takú šabľu, čo jej koľvek rozkáže, to všetko mu zotne.

„No vidíš, ľaďže, ak ty to nedostaneš, tak si o hlavu kratšia!“

I ona si vzala takú košeľu aj takú šabľu a obliekla sa do oficierskych šiat a šla tam, kde ten istý husár bol. Tak oni sa dali hneď do kamarátstva, tak spolu i pili i jedli. Ako prišiel večer, povedal ten kráľ, že ten husár bude mať sám izbičku, ale ona hneď povedala, že keď sú oni takí kamaráti, že oni budú vedno aj spať. No ale, ako si ľahli, husár si zobliekol košeľu a položil na stôl a šabľu obesil na klinček. Ale keď zaspal, stará ježibaba nespala, chytila košeľu, jeho vzala a položila svoju, a šabľu zložila z klinčeka a obesila tú, čo ona mala, a šla het.

Ráno ale husár vstane a oblečie košeľu, aj šabľu opáše, lebo on nevedel, že mu to ona premenila. No ako mu ona priniesla, tomu svojmu kráľovi, tak si chytil tú košeľu, obliekol, aj tú šabľu opásal a zase písal tomu kráľovi, že pod mesiacom aby sa richtoval do bitky. I ešte na to šťastie tam bol ale i ten husár. Tak mu oni písali zase, že budú pod dvoma týždňami bitku držať. I oni potom sa tak zriekli, že mu už ani života nedarujú, že ho až do smrti zabijú. Tak len zase išli šestoria. Ako išli do tej bitky, tak pustili do nich tí nepriatelia, tak padli priam štyria; ale iba dvoch do smrti a dvoch poranilo. Tak povie: „Šabľa, tni!“ Ale šabľa sa ani len nepohla, lebo už nebola jeho ako driev, čo mu žena dala.

Tak videl ten kráľ, ten ich nepriateľ, že sú už nič, tak prišiel k nim. A povedal mu:

„Vidíš, ľaďže, akú si ty smrť vyvolíš, keď si ty mne toľké vojsko pokazil?“

„Nuž akúže si ja smrť vyvolím teraz? Ja si inakšiu smrť nevyvolím, len ma na kusy zosekať a do vriec položiť a môjmu koňovi na chrbát obesiť. Nech ma zanesie, kde bude chcieť!“

I ako si vyvolil, tak mu aj urobili. No kôň ho zaniesol k jeho vlastnej žene. Tak mu ona zase vykonala ako aj v tom zámku. Kusy tela pobrala a do tej kolísky položila a tri razy pokolísala, bol zase chlap na mieste!

I ale ako on bol ešte doma, mrzelo jeho ešte len tie svoje veci dostať. I dosť ho žena odhovárala, ale on sa nechcel dať odhovoriť.

„No vidíš, ľaďže, keď ja teba nemôžem odhovoriť, na ty tento prstenček, polož si ho na prst, a na čokoľvek budeš chcieť, keď si pomyslíš, na to sa obrátiš: či na vola, či na koňa, či na žabu, či na hada. Akákoľvek na svete zverina, na tú sa obrátiš, lebo mi to ten drak v tom zámku dal.“

I šiel on het.

Ako išiel, tak prišiel k tomu istému kráľovi, čo mu mal tú šabľu aj tú košeľu.

Tak prišiel k jednému chudobnému šustrovi a tak mu povedal, že sa obráti na takého a na takého koňa, žeby ho išiel predávať a žeby pýtal tristo rýnskych[7] zaňho, lebo že takého koňa nebude ani vidno naďaleko. I on išiel ho predávať. I ako ho ten kráľ zazrel, vyšiel vonka, že čo pýta za toho koňa, a on mu povedal, že tristo rýnskych, tak mu on odčítal hneď. On chytil kantár, strhol z neho a ten kráľ si chytil, pojal koňa za hrivu a viedol ho do maštale. Tak potom, ako ho voviedol, tam ho pustil. Ako ho pustil, zaprel dvere; nestihol zaprieť, kôň hneď skapal.

Prišiel k šustrovi, aby on išiel aj na druhý deň predávať. I šiel on na druhý deň predávať, zase ho videl ten kráľ:

„Čo pýtaš za toho koňa?“

„Štyristo rýnskych.“

On mu to ale hneď vyčítal, preto, že tomu prvému bude pár.

Chytil zase ten šuster, strhol kantár z neho, on ale, kráľ, pustil koňa do maštale[8] a dal vyhlásiť, že má také a také dva kone, že kto chce, aby sa prišiel prizrieť na ne, lebo že takých niet naďaleko. Tu sa ale prišlo panstvo prizerať na tie kone. Tu idú do chlieva, tu koní niet ani jedného! Kráľ ostal v hanbe.

No ale ide na tretí deň ten istý šuster a vedie zase takého, ako aj na tie dva dni. No kráľ vyjde pozrieť. Už ho aj poznal, že čo pýta za toho koňa. Tak povedal, že päťsto rýnskych. Kráľ mu to ale aj vyčítal a chytil koňa, pojal aj s kantárom a dal vyhlásiť, že má takého a takého koňa pekného, že kto chce, aby sa prišiel prizrieť naň, že ho dá zastreliť. No koník už nemohol skapať, lebo už mal kantár na sebe. Chodili sa tam ľudia prizerať, tak ho veľmi ľutovali, že takého pekného koňa a že ho dá tak bez viny zastreliť. Žeby ho volil dať chudobnejšiemu človeku!

Prišla ale raz tam na to šťastie jedna sirota a tá ho tak ľutovala:

„Ach, koníček môj, aký si ty pekný, a keď ťa tak bez viny idú zastreliť, keby ťa radšej mne dali!“

I vtom preriekol ten kôň k nemu:

„Vidíš, ľaďže, dievča, ak budeš chcieť, tak ma vyslobodíš. Ja sa ti dobre odslúžim.“

„A akože ťa oslobodím?“

„Keď ma pôjdu strieľať, tak vezmi jeden ríf[9] plátna, a keď strelia do mňa, či bude na suchu, či bude na vode, tak keď potom už pustia do mňa, ty priam hoď ten ríf plátna, a tak ma vyslobodíš!“

I tá sirota vzala jeden ríf plátna, a išli ho strieľať k Dunaju. Tak, ako strelili doňho, tak ono chytilo ten ríf plátna a hodilo na ten Dunaj. Tak vyletela jedna kvapka krvi a zaletela na ten ríf plátna.

I potom už sa všetko panstvo porozchodilo, ako toho koňa zastrelili. Tak neostal nik inší, kremä ten kráľ, čo tú jeho košeľu aj jeho šabľu mal. A vtom sa on začne prechodiť popri tom Dunaji. Tak vidí jednu peknú zlatú kačku po Dunaji plávať. Tak tá kačka k samému kraju priplávala. Tak mu ona, tá kačka, tak chcela, ako žeby on ju ulapil, ale keď sa zohol, odletela ďalej, a keď sa vystrel, zblížila sa zase ku kraju, i vtom sa jemu hrozne zapáčila. Tak chytil, zobliekol tú košeľu, aj tú šabľu odpásal a pustil sa za ňou do plávania. I tá kačka len vždy ďalej a ďalej pred ním letela. A keď už zašiel na prostriedok na Dunaj, tak vyletela a obliekla si tú košeľu, aj tú šabľu opásala. A v tom čase sa aj obrátila na toho istého husára, čo bol aj v tej bitke, čo driev mali.

Tak ale potom vyšiel ten kráľ. Ako vyšiel, tak mu potom povedal ten husár:

„No vidíš, ľaďže, akú si ty smrť vyvolíš?“

„Ja si inakšiu smrť nevyvolím, iba takú, akú som ja tebe urobil. Takú teraz aj ty mne urob! Ja si inakšiu nežiadam.“ Lebo on sa nazdal, že aj s ním sa tak stane, ako s tým husárom, že aj on var tak ozdravie. Ale sa to nestalo.

Husár chytil, na kusy zosekal a do vriec pokládol telo a koňovi cez chrbát prevesil. A koňa poduril, aby šiel, kde chce s ním. I kôň sprostý, ten nevedel tak ako toho husára, žeby ho tak zaniesol k jeho žene. A hoc by ho aj bol zaniesol, lebo by ho tá nebola tak vedela vzkriesiť ako toho husára žena, lebo tá nemala takú moc vzkriesiť. I kôň išiel, kde vedel. Tak išiel do jednej hory, kde boli vlci. Tak ho raz zbadali vlci, tak pribehli k nemu, chytili koňa, roztrhali a zožrali, tak aj potom to vrece roztrhali a kusy tela požrali. Tak sa s kráľom porobilo.

A on potom išiel k tomu dievčaťu, sirote a dal mu dobrú odmenu, tak, že malo až do smrti dosť. A potom on šiel k svojej žene, i žili, až pokým ich Pán Boh na tejto zemi držal.



[5] Mišo Ilavský, mlynárov syn z Važca (Liptov), nedatované. Polívka II, 402 — 408.

[6] šialenec — rastlina podobná vike (ľadníku), rastie v ovse a obilí

[7] rýnsky — starý zlatý peniaz, zlatka

[8] pustil do maštale > pustil koňa do maštale

[9] ríf (z maď.) — dĺžková miera (0,779 m)




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.