ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[167]

Bol jeden chudobný gazda, mal trošku žita. Začal ho viať, prišiel vietor a vzal mu ho. Jeho žena mu povedala:

„Hybaj, hľadaj vietor!“

A on ho našiel v jednom jarku. Tam sa obšíval.^[168] Pýtal sa ho:

„Čo bys’ rád?“

A on ho prosil, že je chudobný, aby mu vynahradil žito. Vietor mu povedal:

„Tu máš túto kapsu a len povedz: ,Kapsa, potras sa!‘ a ona ti dá, čo budeš chcieť.“

On sa poďakoval. Išiel z radosti domov. Prišiel domov, sadol za stôl, povolal svojich osem detí a povedal:

„Kapsa, potras sa!“

Kapsa sa potriasla, všelijaké jedlá boli na stole. S veľkou radosťou jedli všetci.

Keď sa dobre najedli, prišlo žene na rozum, aby povolali na hostinu kňaza. Kňaz prišiel, dobre sa najedol, napil a potom hovoril:

„Vieš čo, Martinko, požičaj mi tej kapsy aspoň na tri dni, ja ti ju donesiem, len chcem ukázať mojej gazdinej, že ja navarím aj bez ohňa, aj bez ohniska.“

Gazda mu ju požičal.

Kňaz, keď mal kapsu, povolal hosťov zo všetkých strán na nedeľu, aby sa zišli k nemu.

Medzi tým časom tri dni ušli. Martin gazda ťažko čakal jeho kapsu. Na tretí deň išiel po ňu. Farár mu hovorí:

„Načo ti je? Mne to treba skorej. Ja mávam hostí. Tu máš pol chleba, iď domov. Už kapsu nedostaneš.“

Žena, deti plačú doma a hovoria:

„Ty si vina, načo si dal!“

Žena hovorí:

„Iď za vetrom, pýtaj druhú!“

Muž poslúchol svoju rebrinku.^[169] Išiel k vetru a pýtal druhú kapsu. Vietor mu hovorí:

„Ja som ti povedal, nechváľ sa s tým nikomu. Ty si si povolal bohatého na hostinu. Pýtaj si, nech ti dá odmenu!“

Gazda veľmi prosil:

„Zmiluj sa, vetríček, nado mnou aj nad mojimi deťmi, ešte mi len jednu daj!“

Vietor sa nad ním zmiloval, dal mu jednu kapsu. On z radosti išiel domov, povolal ženu, deti, aby sadli za stôl. Položil na stôl kapsu a hovorí:

„Kapsa, potras sa!“

Kapsa sa potriasla, vybehlo deväť kyjakov z nej, začali biť všetkých dokopy, veľký krik sa tam stal. Deti kričali a žena nadovšetko. Vybehli von, kyjaky sa schovali naspäť.

Gazda vzal kapsu pod halenu, išiel do fary. Farára našiel v jeho izbe. Pýtal kapsu, alebo jeden osúch za ňu, lebo gazdiná akurát piekla osúchy lekvárové. Farár išiel vziať osúch. Kapsa bola na kline.

Za ten čas, pokiaľ bol farár pri peci po osúch, Martin kapsu vytiahol pod halenou, a tú vzal z klina, a s tými kyjakmi založil na klin. Schoval tú a čakal farára.

Farár príde dovnútra, pozrie na klin, vidí kapsu. Nič zlého nemyslel. Dal mu osúch a hovorí:

„Ty chňup, viac mi nechoď! Hybaj robiť, kapsa je moja! Už si za ňu vyplatený!“

Martin vedel, čo má. Z radosti opustil faru, lebo mal kapsu pod pazuchou. Povedal zbohom, išiel domov. Domov prišiel, najedli sa, napili a čakali, čo farár vykoná s jeho kapsou.

Farárovi prichádzali hostia, nedal variť nič. Povedal gazdinej:

„Ja som prichystal všetko. Nestar sa ty nič.“

Keď bolo dvanásť hodín, hostia posadali za stôl. Pán farár doprostriedku položil kapsu na stôl:

„Kapsa, potras sa!“

Kapsa sa potriasla, vybehlo deväť kyjakov z nej: farárov hosťov mlátiť. Bili ich všetkých. Všetci kričali na kočišov:

„Zapriahaj, zapriahaj, lebo nás pobijú!“

Boli im malé dvere, museli kachľami povybehúvať a kričali:

„Nikdy my sem na hostinu nepôjdeme, lebo nám tu všetkým hlavy poprebíjali!“

Pán farár zaniesol kapsu naspäť a nikdy viac sa nepýtal po druhej kapse.