ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[122] [123]}

Raz boli dvaja bratia. Jeden bol bohatý, druhý bol chudobný, lebo ten bohatý odobral tomu chudobnému, čo mu prináležalo po rodičoch imanie. Tak tento mladší brat, keď už bol veľmi schudobnený, pustil sa do plaču pred ženou:

„Žena moja, čo si my teraz počneme? Ten môj brat je taký, že má radšej svojho psa ako svojho vlastného brata! Vidíš, žena moja, nemáme ani čo jesť, deti sú nám otrhané! Rady si nevieme dať od hladu a biedy! Choď ešte raz k môjmu bratovi a požičaj si na vahan múky aj omasty, aby sme od hladu aj s deťmi neumreli!“

Žena ho poslúchla, aj teda išla si tej múky požičať.

Ale starší brat-skupáň a jeho žena tiež, obkríkli ju:

„Vy takí a takí, darebáci, naničhodníci, vám sa nechce robiť, len druhý aby vám do hrtana dával! No ale počkaj, švagriná, teda ti už len požičiam tej múky aj tej omasty, ale len tak ti ju dám, ak mi ju trojnásobne vrátiš!“

Žene sa vzdychlo:

„Pani švagrinká aj pán švagor, keď nám Pán Boh pomôže zarobiť, tak vám vrátime aj múku aj omastu.“

Milá žena prišla domov plačúci. Jej muž ju vyzerá predo dvermi.

„No, žena moja, čo si vykonala?“

„Ach, čože som vykonala, mužík môj, veď ma vidíš, že ma idú slzy zaliať! Ten tvoj brat a švagriná skočili do mňa, že ako sa ja opovážim do ich domu prísť požičiavať! Vidíš, túto múku aj omastu musím im trojnásobne vrátiť! Muž môj, len hľaď za voľákou robotou, aby sme mohli vrátiť, lebo už tuná nemáme takého človeka, čo by nám ešte raz v núdzi spomohol!“

Povie jej manžel:

„Oj, stará moja, veď je Pán Boh bohatý, veď nám ten ešte pomôže, len mi choď z tej múky pagáč upiecť.“

„A načo ti je, starý môj? Veď je tu múky málo pre nás všetkých!“

„Stará moja, len mi ho ty skorej na ohništi upeč, lebo idem do hory na drevo aj na mach. Mach sa nám zíde na obloky a drevo si predáme a tomu bratovi skupáňovi vrátime, čo nám požičal, aj nám ešte voľačo zvýši.“

Žena na to pristala a bola rada, že si jej muž tak dobre premyslel. Vzala upečený pagáč z ohniska a strčila mužovi do haleny, aby si to teda vzal so sebou. Muž od radosti povie žene:

„Máš tam tie káry, a toho jedného koníka, čo máme, zapriahni, a vejmeno božie pôjdem do hory.“

Tak sa vybral a išiel.

Išiel dolinami, až prišiel na jednu lúčinu. Tam si koníka nechal aj s kárami a sám išiel hore do pirte^[124] drevo hotoviť, aj ten mach zbierať. Keď mal drevo nahotovené, zvliekol si ho dolu ku káram a vrecia, čo boli na mach, nechal si hore pri jednej skale, lebo tam videl najkrajší mach, a pomyslel si tam, keď drevo bral: ,Teraz si vezmem drevo a potom vyjdem hore na mach.‘

Ako hore vyjde k tej skale, tuná zrazu vidí dvanástich zbojníkov ozbrojených od päty do hlavy a trinásty ich viedol napredku. To bol hajtman zbojnícky. Milý človek, ako videl, veľmi sa ľakol, lebo hneď vedel, že sú to zbojníci. Kde sa tuná ukryť? Skočil za jeden hrubý dub a ten bol deravý. Vtiahol sa doňho dnuka a všetko videl, čo tí zbojníci robia. Hajtman, keď už došli k tej skale, zosadol z koňa a načiahol rukou a sňal jeden prút a švacne tým prútom tú skalu a zavolá:

„Adesa, otvor sa!“

To tri razy opakoval a skala sa s veľkým hrmotom otvorila. Trinásti zbojníci vnišli do nej, a hajtman aj s prútom. Skala sa hneď za nimi zatvorila.

Milý človek, keď to videl, pobral mach aj drevo a doviezol domov. A bol veľmi smutný po celej ceste, že nemôže zvedieť, ako to môže byť, že sa tá skala otvorila a zatvorila. Aj si myslel celou cestou: ,No počkajte, veď vás ja dostanem! Vo dne v noci nebudem spať, a predsa musím vedieť, čo a ako je to!‘

Keď domov prišiel, mach pozhadzoval a drevo išiel predať. Pár groší dostal za drevo, pokúpil živnosť pre deti aj pre ženu. Ako to jeho švagriná zbadala, že doniesol groše, hneď pribehla po múku aj po omastu:

„Švagriná, ty si dostala teraz peniaze, vráť mi múku aj omastu!“

„Ale, bože môj, akože ti ju mám vrátiť, keď sama potrebujem pre deti?“

„No vieš čo, jestli mi ju zajtra do večera nevrátiš, máš toho koníka, aj toho ti vezmem!“

Muž bol namrzený tak, že nemohol celú noc spať. Až k ránu sa zobral, nepovedal žene nič a odišiel do tej hory, kde sa tá skala za tými zbojníkmi zatvorila.

Keď prišiel k dubu, zase sa vopchal do tej diery, kde bol prv. ,Ej,‘ myslí si, ,veď vás ja musím dostriezť, čo ste vy za vtáci!‘ Ako si takto myslí, vtom sa skala otvorí a trinásti zbojníci vyjdú z nej, hajtman popredku. Ako hajtman skočil z koňa, hneď sluha k nemu priskočil a oddal mu prút. Hajtman vzal prút a za ten čas mu zbojník koňa držal. Hajtman prišiel k skale, tri razy ju šibol:

„Adesa, zatvor sa!“

A skala sa s veľkým hrmotom zatvorila. Prút potom položil na to prvšie miesto, kde prv bol.

Chudobný človek od radosti: ,No, počkajte kamaráti, veď vás ja vypasiem, čo vy tam máte za schovávanky!‘

Díval sa za zbojníkmi, či sú už ďaleko. Keď už boli na pol míle, vyšiel vonka z toho duba a utekal k tej skale. Uchytil ten prút a si pomyslel: ,Ej, čiže mne to tak pôjde ako tomu hajtmanovi?‘

Švacne ním tri razy a za každým povie:

„Adesa, otvor sa!“

Vtom sa mu skala otvorila.

Keď dnuka vnišiel, v prvej izbe našiel samé kosti z ľudí a samé hlavy, v druhej izbe našiel dvanásť postelí, v tretej izbe len jednu posteľ. V štvrtej izbe našiel samé flinty, fokoše,^[125] šable, budzogáne, v piatej izbe našiel striebro, v šiestej samé zlato. Ešte tam videl všelijaké izby, ale od veľkej radosti, čo sa mu tak blyšťalo, nemohol sa dívať, len vybehol vonka z jaskyne a utekal chytro na tú lúku, kde si koňa nechal, po vrecia. Zase sa vrátil do jaskyne a vrecia si nasypal zlatom a striebrom, koľko mu len vrecia stačili, doniesol ich ku koníkovi, na káry poukladal a očistom nakládol navrch na tie vrecia machu a dreva. Potom sa zase rozbehol nazad a tým prútom zase uderil skalu tri razy a zavolal:

„Adesa, zatvor sa!“

Skala s veľkým hrmotom sa zatvorila. Prút položil na to isté miesto, kde ho aj našiel, aby to nezbadali zbojníci, že tam voľakto bol.

Tuná chudobný človek, keď to domov zaviezol, drevo a mach pozhadzoval dolu, potom vzal vrecia a doniesol ich dnuka do izby:

„Ej, žena moja, nebudeš ty už viacej hladovať, ani ja, ani tvoje deti!“

Vtom z jedného vreca vysypal samé dukáty. Keď to žena videla, div od radosti z kože nevyskočila:

„Nuž, mužíčku môj drahý, kdeže si ty vzal také ligotníky?“

„No, žena moja, len buď ticho, nevrav nikomu nič, veď ti potom všetko porozprávam, ako sa mi čo vodilo. Ale vieš čo, žena, choď za ten čas požičať štvrtáčky^[126] k bratovi: premeriame tieto peniaze, koľko ich bude!“

Žena odišla, prosila švagrinú, žeby jej štvrtáčky požičala. Švagriná jej na to povie:

„A čože ideš merať? Ak tú múku, čo si mi dlžná, to si nemusela ani merať, však vieš, že ju musíš trojnásobne vrátiť!“

„Ale švagrinká moja, len mi požičajte, veď vám ju o chvíľu donesiem.“

Bratova žena vyšla von a lámala si veľmi hlavu: ,Ale čo tí ľudia tam majú, keď ešte aj štvrtáčky požičiavajú? Veď už od hladu umierali! No počkaj, veď sa ja prezviem, čo vy tam meriate!‘

Medzitým jej dno na štvrtáčke natrela cestom. Chudobná vzala štvrtáčku, nevedela o ničom, a doniesla ju domov. Keď peniaze boli pomerané, muž jej povie:

„Stará, zanes tú štvrtáčku domov, aby zasa trojnásobne nepýtali.“

Ona štvrtáčku vzala a doniesla švagrinej, ale nevedela, že sa jej na dno pár dukátov prilepilo. Keď štvrtáčku oddala, poďakovala sa pekne a odišla domov.

Skupáňova žena vzala štvrtáčku a prezerá dno. Div divúci! Keď videla, že je dno zlatými dukátmi oblepené, div ju nepuklo od jedu. A zavolá:

„Mužu, hybaj skorej sem! Ale by si ty veril tvojmu bratovi, čo ti ten peňazí má? Dívaj sa, požičala som ti mu štvrtáčky a chcela som vedieť, čo budú merať, tak som jej cestom natrela dno, dívaj sa, aký zázrak: na dne samé dukáty!“

Div ho neporazilo od jedu, keď to videl:

„No počkaj, ja sa musím dozvedieť, kde si ty to zlato nabral!“

Celú noc si hlavu lámal na tom, kde jeho brat k tomu zlatu mohol prísť. Ráno zavčasu, keď vstal, utekal k bratovi. Podal mu ruku a len sa mal okolo neho — ,braček môj‘ a ,braček môj‘, čo to nikdy nebolo! Odrazu mu začne:

„Brat môj drahý, ty si si tam zabudol v štvrtáčke jeden dukát, a jestli neveríš, tuná ti ho ukazujem. Ak mi nepovieš, kde si vzal dukáty, pôjdem ťa zažalovať! Ak sa mi nepriznáš, aj tak ťa obesia!“

Chudobný brat sa dosť vyhováral, ale sa mu vyhovoriť nemohol, lebo bol jeho brat taký bezočivý, že mu ani z domu odísť nechcel. Keď chudobný nechcel nič vyjaviť, tak mu brat sľuboval vrátiť všetko, čo mu po rodičoch odobral. Chudobný ženu vonka zavolal o poradu:

„Vieš, žena moja, čo, keď ma už ten brat tak prisiluje, aj majetok mi sľubuje, čo mi odobral, tak mu ja všetko vyjavím!“

A potom rozpovedal bratovi o všetkom.

Boháč, keď to počul, div sa oblakov od radosti nechytil. Pribehol domov:

„Žena, zapriahaj mi! A ja za ten čas vrecia idem brať! Toľko zlata ti došikujem, aj striebra, čo ho sedemdesiat sedem kráľov nemá!“

„Nuž a kdeže ho vezmeš, len netáraj bláznivstvá!“

„No, keď ti vravím, len skorej zapriahaj, aby som skorej mohol odísť!“

Keď mal zapriahnuté, vrecia hore vyložené, šibol kone a hybaj cvalom do hory! Keď do hory prišiel, vrecia pobral a hybaj k tej skale! Prút našiel, tri razy skalu šibol:

„Adesa, otvor sa!“

Skala sa mu s hrmotom otvorila.

Vrecia zobral, hybaj dnuka! ,Ej,‘ myslí si, ,počkaj si, brat, veď ťa ja prevediem, nebudeš ty viacej tohto zlata, striebra lízať!‘ Vtom si vrece vezme a lopatou začne doňho dukáty hádzať.

Vráťme sa teraz k zbojníkom. Keď sa hajtman po prvej krádeži domov vrátil s dvanástimi zbojníkmi, div z nôh nespadol, keď videl z jednej hromady všetko zlato, z druhej hromady striebro pobraté.

„Kamaráti, zle je!“ zavolal na chlapcov. „Už sme tuná prezradení, to sami vidíte na svoje vlastné oči!“

Tí hneď všetci kričali:

„Ej, bisťubohu, však ho musíme dolapiť!“

Medzitým hajtman rozkázal, aby sa všetci dvanásti okolo skaly poschovávali. A on trinásty išiel skalu zatvoriť. Takto oni striehli toho, kto ich to obkradol.

Ako tak striehli, na nešťastie prišiel ten lakomec na zlato a striebro, o ktorom sa od brata dozvedel. A títo trinásti sa hneď vrhli naňho, keď si zlato sypal do vriec.

„No, už si nám, vtáčku, v klietke, už nám ty viacej neujdeš!“

Vtom pochytali šable a milého človeka rozsekali na kúsky. Keď bol rozsekaný, kúsky pozbierali a popchali do jedného vreca a odniesli preč od tej skaly a vrece tam zahodili. Zbojníci boli radi, že sú už slobodní a že zabili toho, čo im chodil na zlato. A ďalej chodili po zbojstve.

Keď sa boháč nenavracal domov, jeho žena prišla k švagrovi a povedala:

„Jaj, veď môj muž nič nechodí domov, čo sa tomu mohlo stať?“

A rozpovedala, kde išiel. Chudobný brat vedel hneď, čo sa mohlo s ním porobiť, aj sa vybral na cestu brata hľadať, o čom ani jeho švagriná nevedela.

Keď prišiel do hory, našiel tam sečku aj vrecia prázdne. Išiel horevyššie brata hľadať. Ale toho nikde nemohol nájsť, až odrazu vidí jedno vrece napchaté. Myslel si: ,To brat nabral! No počkaj, brat môj, idem ti toto zlato odniesť!‘

Prišiel k tomu vrecu. Čo tuná vidí? Vlastného brata posekaného. Vzal vrece, položil na voz a odišiel domov. Myslel si: ,Vidíš, brat, aký si bol lakomec, tak ťa Pán Boh potrestal!‘

Keď ho domov doviezol, žena boháčova ho prosila, aby nevyzradil vec nikomu. Keď ho vonka vysypali z vreca, povie švagrovi:

„Švagor môj, keď ho ľudia prídu pozrieť, a keď ho nájdu takéhoto dosekaného, to sa hneď všade rozchýri, že môj muž ako pochodil, a to môžu tí zbojníci počuť a na nás sa vypomstia.“

„No, neboj sa nič, švagriná, veď ja to všetko dobre spravím. Vieš ty o tom čižmárovi, čo na konci dediny býva? Ten má hromadu detí, roboty nemá, hladu dosť, ten nám ho príde dohromady pozošívať, aby o tom nik nevedel, že je posekaný.“

„A veru, švagre, dobre vravíš, prosím ťa, len choď k nemu, v noci aby prišiel.“

Švagor odišiel k milému čižmárovi.

Ten sa bez roboty pri peci opekal. Čižmár z radosti prácu prijal, bol rád, že si zarobí. Vzal dratvu, šidlo a hybaj k milému skupáňovi zošívať! Keď už bol hotový so zošívaním, zaplatili mu veľmi dobre a mu prikázali, aby to nikomu nevyjavil. Vypiť mu dali, koľko chcel, lebo tak ho pozošíval, ako keby bol v celkosti umrel. Nebolo mu nič poznať, že bol zošívaný. Keď mal čižmár pár dukátov vo vrecku, vytrúsil si zopár skleničiek a išiel si domov spievajúci s veselým duchom.

Medzitým hajtman zase bol namrzený, že nenašiel tam to vrece s rozsekaným telom. Myslel si: ,Už sme my prezradení, už o nás musia viacej vedieť. Akže by inší nevedel o nás, tak domáca rodina bude vedieť, lebo ho inší nevzal ako domáci.‘

„Viete, chlapci, čo?“ ozve sa hajtman. „Kto mi toho vynájde, kto to telo odtiaľto vzal, alebo jeho ženu alebo deti, tomu polovičku striebra a zlata dám. Ale jestli ho nevynájde voľaktorý z vás, ktorý sa na to vezme, bude o hlavu kratší!“

Tak všetci kričali: „Ja! Ja!“ čo by boli všetci radi ísť. Ale hajtman povedal, že pôjdu od najstaršieho. Najstarší sa vybral, ale nenašiel nikde nič. Tak bol o jednu hlavu kratší. Ešte sa potom dvaja vybrali, ale aj tí tak obišli ako prvší kamarát. Nahneval sa hajtman:

„No takto by som ja o všetkých mojich chlapcov prišiel! Idem sa ja sám vybrať hľadať ho.“

Vopchal si do vrecka pár dukátov a hybaj na cestu preoblečený.

Raz v noci príde do jednej dediny a tam na kraji stál jeden domček, a počúva, ako si tam jeden mužský spieva. Príde do dvora, pozrie oblokom, tu vidí čižmára pri stolci, ako si upíja a všelijaké pesničky vyspevuje. ,Ej,‘ myslí si hajtman, ,či bys’ ty dačo nevedel o tom rozsekanom?‘

Vtom zabúcha na oblok a čižmár vďačne mu išiel otvoriť, lebo bol rád, že bude mať kamaráta. Hajtman mu povie:

„Ej, braček, čiže ty máš veselý život! Keby ho ja mal taký! Vidíš, ja sa túlam po celom svete a od hladu idem umrieť, roboty málo, kde a čo aj voľakde jest, neplatia.“

„No,“ povie čižmár, „tu máš kus chleba a vypi si zo skleničky!“

Keď si hajtman vypil, potom už dotieral všelijakými rečami:

„Čo si ty taký veselý?“

Čižmár mu povie:

„Ej, braček môj, keby mal taký zárobok, ako pred troma nocami, do roka by som nič nerobil, len takto by si upíjal ako teraz!“

„Nuž a akože?“

„Nuž ako?“ povie veselo čižmár, „ak ma nevyzradíš, poviem ti: ja som ti bol doktorom.“

„Nuž a akým, povedzže mi,“ lebo už badal, že ten voľačo vie. „Povedz mi len, aký zárobok si mal! Ja sa ti odslúžim.“

„Nuž braček môj,“ povie čižmár už taký dobre potrundžený, „takto som si vyrobil: Braček, veď si ty, hádam, aj poznal toho skupáňa, čo ho rozsekali pred štyrmi dni, len neviem kde. Tak tamtoho som zošíval dohromady a za to som dostal, za ten doktorský kunšt, že som ho zošil, sto dukátov.“

Povie mu hajtman:

„Ej, braček môj, keby si ty mňa do toho domu doviedol, kde si toho mŕtveho zošíval, ja by ti dal dvesto dukátov!“

Čižmár sa ulakomil na peniaze a pristal pod tou výmienkou, že ako vyjdú z domu, hajtmanovi oči zaviaže, došikuje ho pred tú bránu rozsekaného, a odtiaľ nazad, a len tu doma po návrate mu oči odviaže.

Čižmár hajtmanovi oči zaviazal, aj ho viedol k tomu domu, kde rozsekaného zošíval. Keď ho ta doviedol, povie mu hajtman:

„No, vieš čo, teraz odíď na desať krokov odo mňa!“

A hneď ho zas volal nazad:

„No a teraz poďme domov, už je dobre, už viem všetko.“

Keď prišli k čižmárovi, čižmár hajtmanovi oči odviazal a tento mu vyplatil dvesto dukátov a s tým odišiel preč.

Čižmára to mrzelo na druhý deň a išiel si obzrieť tú bránu, kde došikoval toho hajtmana. Išiel ráno zavčasu, ešte boli všetky brány pozatvárané. Čo tu vidí? Na toho skupáňovej bráne čiaru spravenú kriedou. Čižmár, figliar, keď to videl, vytiahol kriedu z vrecka a po všetkých bránach čiary porobil.

Keď čižmár odišiel preč, zišiel sa so skupáňovým bratom a mu rozpovedal, ako sa mu v noci vodilo. Tuná brat rozsekaného hneď robil prípravy, aby zbojníkov mohol chytiť.

Na druhý deň hajtman prišiel do dediny a díva sa po vrátach a čo tu vidí? Na každej bráne je čiara spravená kriedou.

„No, počkaj, čižmár, veru si ma ty previedol! Smrťou za to zaplatíš!“

Ale čižmár, ráno keď domov prišiel, ušiel preč aj s deťmi aj so ženou, lebo vedel, čo s ním bude.

Hajtman už vedel, z ktorej dediny bol ten rozsekaný, do tých čias sa dopytoval, až sa dozvedel, z ktorého domu bol pohreb. Domáci u rozsekaného tiež zbadali, že sa hajtman dopytoval na nich, tak urobili veľké prípravy.

Hajtman, preoblečený, skutočne prišiel večer nocľah si pýtať. Čižmár hneď nato prišiel ta a hajtmana poznal. Naskutku ho poviazali a do tých čias ho trápili, kým všetko nevyzradil. Potom už vyzradil, že prídu v tú noc deviati zbojníci, jeho kamaráti, v sudoch zadebnení. V každom sude budú po štyria a deviaty bude poháňať. A keď sudy poskladajú dolu z voza, aby domáci zabúchali na sud, a odtiaľ sa ohlásia zbojníci: ,už?‘, a domáci nech povedia tiež: ,už!‘ Tak sa dná na sudoch pootvárajú a zbojníci von vyjdú.

Aj skutočne tak sa stalo, ako hajtman povedal. Prišiel jeden paholok nocľah pýtať, aj s vozom, kde mal naložené dva sudy. Domáci mu veľmi vďačne dovolili. Keď prišiel dnuka do dvora, hneď za ním bránu zatvorili a tak milých zbojníkov všetkých do jedného pochytali, aj povešali.