Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Snehbelavá a dvanásť baniarov

[132]

Bola jedna kráľovná a bola samodruhá a sedela pri obloku. Pršal sneh. Ona si pomyslela: ,Ach, bože, bože, keby ja len také dievča mala, že by bolo tak biele ako ten sneh!‘ A upichla si prst a tiekla jej krv. A tak povedala: „Ach, bože, bože, keby ja také dievča mala, že by bolo tak biele ako ten sneh a že by bolo tak červené ako tá krv! A vlasy že by malo také ako ebenové drevo!“

Len sa jej aj tak stalo. Narodila to dievča a bolo veľmi krásne. Tak jej dali meno Snehbelavá. Ale jej tá mati zomrela.

Potom si ten kráľ vzal druhú ženu a tá druhá žena kráľova bola pekná a na dievča sa hnevala, že bolo ešte krajšie ako ona. A mali také zrkadlo doma, čo vedelo vravieť. Ona si zastala pred to zrkadlo a spýtala sa ho:

Povedz mi ty, zrkadielko, kto je krásna v krajne tejto!

Zrkadlo jej odpovedalo:

„Krásna si, kráľovná, krásna a ľúbezná. Nepochybujem ťa. Ale Snehbelavá je ešte krajšia, kvet krásy, ktorá ťa prevýši!“

Kráľovná sa nahnevala a dala to dievča zmárniť jednému chlapovi, čo bol pri dvore. A ten chlap ho viedol ta ďaleko do hory. Šanoval ho, že bolo pekné, a ho nezmárnil. Dievčatko nechal v hore a išiel domov.

Dievčatko išlo, ani nevedelo, kde ide. Bolo veľmi uplakané, utrápené.

Prišlo k jednej jaskyni a tam bol jeden domček. Tak zišlo tadnu do neho. Ale bolo ustaté, tak si ľahlo do postele. A tam bolo dvanásť postelí, aj dvanásť tanierov, aj dvanásť pohárov, aj dvanásť párov vidličiek.

A tam bývalo dvanásť baniarov a tí chodievali do roboty vo dne. Prišli večer domov a poznali, že voľakto tam bol. Zazreli, že v posteli krásne dievča leží, to dievča ich zdurilo.[133] Zhovárali sa, žeby ho nezobudili. Potom sa prebudilo a oni veľmi pekne okolo neho chodili a povedali jej tak:

„Nič sa neboj a zostaň za gazdinú. Bude ti veľmi dobre, budeš mať všetkého dosť.“

Čo mala robiť, bolo jej už hocako. Tak sa im sľúbila. Dievčatko zamálo spokojne žilo s nimi.

Jej macocha, tá kráľovná, išla si zas stať pred to zrkadlo a opýtala sa ho, že sa nazdala, že je ona najkrajšia, že Snehbelavá už zomrela. A opýtala sa toho zrkadla:

Povedz mi ty, zrkadielko, kto je krásna v krajne tejto!

Zrkadlo jej odpovedalo:

„Krásna si, kráľovná. Nepochybujem ťa. Krásna si a ľúbezná, ale medzi horami býva spolu s baniary[134] Snehbelavá, kvet krásy, ktorá ťa už prevýši!“

Kráľovná sa ukrutne nahnevala. Vzala si sebou jeden hrebeň a dala otravu do neho a tašla ju hľadať. Tak ju našla. Volala do obloka:

„Kúp si tento hrebeň!“

Ona povedala, že si nekúpi.

Ale veľmi vynukovala a ukazovala ho jej:

„Kúp si ho, aký je pekný! Bárs len raz začiahni do tvojich krásnych vlasov!“

Tak sa jej zapáčil a si ho vzala. Začiahla do vlasov raz, spadla na zem a zomrela. Macocha už tašla z radosti domov.

Prišli domov večer baniari. Našli ju na zemi spadnutú. Preberali ju, aj vodou oblievali, že čo sa jej stalo? Ona povedala, že macocha prišla a dala jej jeden hrebeň, že ho nechcela ani vziať, ale ju veľmi prosila, aby si ho vzala. Tak si začiahla do vlasov raz a spadla na zem a zomrela. Povedali, žeby viac nepripustila nikoho k sebe.

Macocha raz zasa išla opýtať sa zrkadla:

Povedz mi ty, zrkadielko, kto je krásna v krajne tejto!

Zasa jej povedalo:

„Krásna si ty, kráľovná, nepochybujem ťa,[135] ale medzi horami býva spolu s baniary Snehbelavá, kvet krásy, ktorá ťa už prevýši!“

Zasa sa ukrutne nahnevala a obliekla si aj druhé šaty, žeby ju nepoznala. A vzala si jedno jablko sebou a dala otravu doňho.

Zasa prišla k nej, ale ona už bola zavretá. Búchala, klopala pod oblokom, a tá sa jej neozvala. Tu šla k obloku a ukazovala jej to jablko:

„Kúp si toto jablko!“

A ona povedala, že si ona nekúpi, že jej gazdovia zakázali, žeby nikoho k domu nepripustila.

Prekrojila ho napoly a povedala jej:

„Vezmi si bár len túto polovičku, bár ho len okoštuj!“

Potom otvorila oblok a vzala si ho. Ako jedla, tak jej tadnu zbehlo a sa zadrhla a zasa zomrela.

Prišli večer baniari domov. Plakali za ňou veľmi, nemohli ju prebrať.

Dali jej spraviť sklenú truhlu. A tak bola čerstvá, že nepremenila podobu, akoby len spala. Tú truhlu niesli štyria. Išiel tade jeden kráľovský syn na koči a povedal im:

„Začo mi dáte tú truhlu?“

A tí povedali:

„Za žiadne zlato ti ju nedáme.“

„Teda mi ju darujte.“

Tak ako ju niesli do toho hintova, len sa jeden potkol do stúpadla, truhla sa drgla a na tom dievčaťu polovica jablka vyfrkla. Vzdychla zhlboka:

„Ach, bože môj, kde som ja?“

Kráľovský syn povedal:

„Neboj sa, u mňa!“

Opýtal sa jej:

„Ako sa ti to stalo?“

Rozpovedala mu všetko. Potom jej povedal:

„Či mi budeš žena?“

Ona sa mu sľúbila a hneď robili svadbu. A že bol kráľ bohatý, povolali všetkých pánov na svadbu. Dali zavolať aj tú jej bezbožnú macochu.

Macocha sa už veľmi richtovala na tú svadbu, ale nevedela, že je Snehbelavá živá. Tašla si pred to zrkadlo zastať, lebo sa nazdala, že teraz už bude najkrajšia. Opýtala sa:

Povedz mi ty, zrkadielko, kto je krásna v krajne tejto!

Zrkadlo jej odpovedalo:

„Krásna si, kráľovná, krásna si a ľúbezná.“

Ona bola rada, obliekla sa a išla na tú svadbu. Ako išla do dverí, zazrela Snehbelavú pri stole. Hneď sa zdurila, že nebude už ona najkrajšia.

Tu zrichtovali jej železné črievice a stiahli jej na nohy a potom hrali. Musela tancovať, kým sa nepretrhla, kým nezdochla.

A Snehbelavá žila a bola už potom na pokoji.



[132] Anna Benčoková z Hontianskych Tesár (Hont), 27. septembra 1900. U Polívku III, 301 — 302 iba obsah s úryvkami.

[133] to dievča zdurilo > to dievča ich zdurilo

[134] baniar — baník

[135] nepochybujem ťa — nevidím na tebe žiadnu chybu




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.