ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[54]

Bolo jedno mestečko v sedemdesiatej šiestej krajine, ktoré sa volalo Stračia nôžka, v ktorom mal jeden otec bohatý syna jedného. On, keď už bol dospelý chlapec, posielal tohoto, ako svoje dieťa, do školy, ale tomu sa nepáčilo chodiť do školy. Chodieval on do školy, ale nemyslel na školské učenie, len na fígle. Keď mu už bolo dvanásť rokov, otec ho chcel dať ďalej učiť, ale on povedal svojmu tatkovi:

„Tatko, darmo sa so mnou trápiš, zo mňa žiak nebude, zo mňa bude rytier!“

Rodičovi srdce preniklo a povedal svojmu synovi:

„Synu môj, malý si, a tak odpovieš príkro! Či ťa to rechtor v škole učí, že ty také slovo zbúrne vyslovíš?“

„Nie, tatuško môj, čo ma tu zaraz zabijú, ja nebudem chodiť do školy! Ja pôjdem za rytiera!“

Chlapec ešte chodieval do školy a rodičia ho často odprevádzali tam, dozvedať sa, či to robí z nich dajaké bájky alebo kunšty; či to ozaj má chuť na ten rytiersky chlieb. Konečne otec zmerkoval, že nebude z dieťaťa nič iné, iba rytier. Keď mu bolo už štrnásť rokov, hovoril nepekne so svojím rodičom. Rodič sa nahneval a tak mu povedal:

„Synku môj, jedného syna ťa mám, a taký si nedobrý! Dal ti Boh vravu, ale nikdy nepovieš pekného slova, iba také zbúrlivé^[55] slová proti svojim rodičom! Nuž tak, môj drahý synku, keď už máš tú mienku istotnú na toho rytiera, choď zbohom, ale sa Pána Boha nespusť aj v tom boji, ktorý budeš bojovať ako rytier, keď sa zalakomíš na človečiu dušu! Keď máš tú vôľu, opúšťam ťa ja a choď zbohom! Tu máš peniaze, ktoré ti budú na začiatok rytierskeho života.“

Chlapec, ako to čul, že mu tak otec odpovedal, bol, ako keby ho na štyri kone cisárske najlepšie posadil, vyskočil od zeme na päť šuchov:

„To som rád, apuško, že tú vôľu, ktorú mám, aj v tebe Pán Boh vzbudil. Ja ťa teda teraz opúšťam, zostaň zbohom!“ A bozkal svojmu otcovi ruku, mamke, a odchodil vyberať sa do jednej izbičky, kde mal rytiersku svoju zbroj. Keď odchodil, pred očima rodičov svojich ťažko plakal. Valašku, ktorú mal z chlapectva z dvanástich funtov, tú prelomil v rukách svojich a tak odišiel preč s veľkým žiaľom od svojich rodičov.

Ide, putuje cez veľké hory, polia, pustatiny a prišiel do jednej dedinky. Tú dedinu hneď prešiel a putoval ďalej, že nájde väčšie, bohatšie mestečko, kde bude môcť predložiť svoje rytierstvo. Ale darmo, nemohol nájsť žiadneho mestečka, iba jednoduchú krčmu, ktorá ležala v jednej pustatine. Ako prišiel do tej istej krčmy, pýta sa, či by mu nedali nocľah. To bolo na noc. A pýtal sa aj to, čo je tu nového. Krčmár, ktorý ho zazrel, povedal mu:

„A čo teba do toho, či ťa to dačo dohára, či si ty dajaký rytier alebo skúmateľ, abys’ ty o mojom gazdovstve hneď zvedel, ako prídeš dovnútra?!“

Vystrel svoju ruku krčmár a dal mu zaucho. Janko neriekol nič, len si pýtal porciu jedenia, ktorú potreboval pre seba aj pre svojho psíka. Tam hneď mu nahotovili dve porcie. Ten psík, čo ho mal pri sebe, bol jeden prekliaty mládenec, ktorého rodičia zakliali, lebo po nočných túlačkách chodil. Trafil na Janka rytiera a povedal mu tak, žeby ho vzal k sebe, že mu bude na pomoci. Janko povedal mu:

„Neboj sa, neboj sa, ty pri mne nezhynieš!“

A tak chodievali spolu vedno.

Keď tie dve porcie slúžka doniesla na stôl Jankovi, ten pes zaraz začal stukať^[56] okolo nôh, a keď aj tomu psíkovi dával jednu porciu, ktorú mu rozkázal, takú ako sebe, začal kvičať, lietať a brechať a Janko mu povedal:

„Ale iď, čo toľko omŕzaš okolo mňa? Zjedz, zožer, bo pôjdeme ďalej, ako nocľahu nedostaneme!“

Ale ako chcel rytier lyžku k ústam priložiť, vyskočil pes a vybil mu ju z ruky. A brechol. Janko, jeho pán, zrozumel, že mu vraví:

„Nejedz to, pane môj, lebo sú to mŕtve telá z ľudí, varené nakyslo, radšej rozkáž dve porcie chleba, i s tým budeme spokojní!“

Krčmár, ako to videl, že tie porcie naspäť krčmárovi vracia, vystrel svoju ruku a dal Jankovi poza uši:

„Ty lotor, a čo ty z koho posmech robíš? Rozkázal si si jedenie a teraz nechceš!“

„Prosím, pán hostinský, ja to nemôžem užívať, lebo mi to bráni moja chuť.“

„No, a čo chceš teda, či chleba?“

„Nech dajú chleba a budem spokojný.“

Krčmár, keď videl, že Janko, hoc ho už dva razy svojou rukou uderil, nič nepovedal, že je bojazlivý, pýtal sa ho, či bude tu nocovať a či ďalej bude putovať. Janko povedal:

„Tu budem nocovať, nech len takú izbu preopáčia, čo budem ja s mojím psíkom vedno.“

Krčmár, ako to čul, zaraz otvoril izbu, ktorá bola meďou obliata:

„No, či sa ti tu zvidí? Či ďalej pôjdeš?“

A ako prišiel Janko do tej izby, nevidel psa, ani napred seba, ani nazad seba. Tu povie krčmárovi:

„A kde je môj psík?“

„Ach, čo ťa po psovi! Len ďalej poďme, bo nemám kedy, kde sa ti zvidí chyža na nocľah!“

A krčmár toho psa zabavil v tej prvej chyži. Hodil mu tam kus slaniny pod stôl, ale pes taký sprostý nebol, letel ako každý pes k slanine, k mäsu obyčajne, ale sa pohodeného jedla nerušil, len si laby vystrel a ležal na stolovom kríži, ktorý bol pod štyrmi nohami preložený, aby hosťovský stôl bol mocný. Ten psík istý ani len nešuchol v tej prvej chyži a ten istý krčmár už bol s tým pánom v tretej chyži, ktorá chyža bola už cínom obliata, a diškuruje sa s ním:

„No, tu sa ti zvidí, či nie?“

Potom Janko povedal:

„Ah, veď ja žiaden pán veľký nie, ja hockde si odpočiniem tie dve-tri hodiny!“

Ale krčmár ho ešte ďalej viedol, do takej chyže, čo bola postriebrená, striebrom vyliata. Janko už videl, že ten krčmár s ním dačo obmýšľa.

„Prosím, pán hostinský, a kde je môj psík?“

„No, nič ťa do toho!“

Naostatku prichodili do chyže, ktorá bola už zlatom vyliata. Tu mu už povedal smelé slovo krčmár, lebo sa bezpečným cítil, keď bol pes ďaleko:

„Ak sa ti tu nezvidí nocľah, nuž ti nebude dobre, iba v mojej ruke!“

Janko krčmárovi odpovedal:

„Ja ľahnem aj tam, kde som zjedol s mojím psom večeru, nie to v takýchto chyžiach, nemám na také peňazí!“

Ale krčmár nič neslúchal, len ho viedol už do tej najostatnejšej izby, kde bola človečia jatka, a hneď prišla s ním i krčmárka a povedala svojmu mužovi:

„Veď ho už nevoď toľko, ak máš čo robiť, tak rob, bo čas prechodí, už prichodia tie hodiny, v ktoré už máme mať odpočinok!“

Janko, ako príde do tej jatky, bijárne, ostatnej chyže, nevidí na zemi žiadnej postele, žiadneho obrazu, len klát a na kláte ťažký topor a po stenách človečie ruky, nohy, hlavy a tak ďalej, čo k človeku patrí. Krčmár so svojou vlastnou ženou hotový už Janka zabiť, ale ako berie z kláta topor, povedá Janko:

„A čo to idú so mnou robiť, pán hostinský? Veď keď chcú sa na mňa lakomiť, nech mi dajú aspoň pomodliť sa a rozhrešenie za svoje hriechy a potom nech ma zabijú!“

Krčmár, ako to čul, prehovoril mu:

„Nevrav, netáraj, lebo ja tu s tebou nemám kedy vravieť! Ja už mám na teba sidlo,^[57] ty si už môj, tu budeš nocovať!“

„Nuž, keď je tak, nech je tak. Tu budem nocovať. Ale ja mám takú píšťalôčku, na ktorej, keď idem spať, zapískam si.“

„No, zapískaj si! Ja nemám s tebou nič robiť iné, len keď si ty nechcel tie porcie, ktoré som tebe dal; tie porcie musíš zaplatiť svojou dušou a tu ti amen! No, pískaj už teraz, bo tvoja hlava hneď je rozdrobená na márne maky!“ A už nože hotuje i krčmárka i krčmár. „No, už si si zapískal? Bo už nemám kedy čakať! Budeš ostatný raz pískať na tej píšťalke!“

Janko zapískal na píšťalke svojej, ktorú mu bol ten psík dal. A tá píšťalka mala takú moc, čo hneď ten psík pribehol k nemu, keď na nej zapískal. Ten psík, čo v prvej chyži ostal, ktorá bola medená, keď čul svojho pána pískať, skočil a oboril sa, len tak dvere, futra v múre odskakovali, ako keď z kvetu opadá lístie! Akonáhle vbehol k svojmu pánovi do tej ostatnej chyže, kde mal dušu stratiť, Janko sa zaradoval, ako keby ho na sto koní posadil. Keď videl psa krčmár, zaraz topor púšťa na klát, odkiaľ ho vzal:

„Prosím ich, pane, ale sa oni preľakli, že ich idem zabiť? Pán Boh chráň takého pána zabiť!“

Hamižný^[58] krčmár už premýšľal reči, aby svoj život ratoval. Janko ale svojmu psovi rozkázal, ktorému bolo meno Trhaj, a ten, keď čul od svojho pána rozkaz, zaraz chytil krčmára, a hneď mal krčmár hlavu odorvatú! Ako videla krčmárka, že už krčmár zničený jačí, prosí toho rytiera, žeby jej odpustil, že mu povie o všetkom, čo sa tam robí v jej dome. Ale Janko sa nedal prevravieť krčmárke, len sa držal svojho rozumu.

„Darmo, pani krčmárka, neodpustím ja nikomu, takej zlostivej žene, ktorá ešte svojho muža navádzala, aby chytro robil so mnou zbojnícky poriadok!“

A tak rozkázal svojmu psovi Trhajovi:

„Pes, trhaj!“

Pes chytil krčmárku a jej odtrhol tiež hlavu.

Keď už videl Janko rytier, že je už nie viac zbúrneho v krčme proti nemu, kráčal naspäť do čeľadnej izby, do korheľne, kde obyčajne ľudia pocestní sedávali, spávali. A dal zavolať už potom tú čeľaď, ktorá ostala po krčmárovi.

„Čo je v tej krčme nového?“ pýtal prísne sa tej čeľade. „A čo je tá krčma taká bohatá, že aj steny sú z medi, striebra a zlata?“

„Prosíme ponížene, pán drahý, nevieme im mena, čo sú oni za pán, oni ako keby z neba poslaný do tej krčmy boli vošli!“

Janko povedal:

„Ja som rytier, ktorý som čul, že sa tu tak schádzajú ľudia do krčmy a hynú v nej. Nuž ja chcem vidieť ten poriadok, kto to ničí ten svet!“

„Prosíme ponížene, pán rytier, keď im už meno vieme, čo sú oni za jeden, pod prísahou im povieme, čo sa tu robí v tej krčme, kto sa tu schádza. Tu chodí štyriadvadsať obrov, najväčších zbojníkov, o desiatej dvanástoria a o polnoci o dvanástej hodine tiež dvanástoria. Aj náš krčmár i krčmárka zbojstvo s nimi drží. Nuž tak, keby mal kto odorvať našim pánom hlavy!“ (lebo tá čeľaď nevedela, že už krčmár i krčmárka sú mŕtvi), napomínali Jankovi rytierovi, ale ten už mal poriadok s nimi spravený.

„No, moje slúžky dobré, povedzte mi istotnú pravdu, ako sa mám držať, či iste chodia o desiatej a o dvanástej hodine? Idem sa richtovať, ako budem môcť.“

Tak narobil lepu takého, čo, keď priložil svoju vlastnú ruku na stôl alebo na lavicu, tak sa mu prilepila, čo koža hneď ostala na lavici. Rytier natrel tak stolice, kde sedávali zbojníci, kde večerali, a pýtal sa znovu, keď sú také známe s tými zbojníkmi, aké zbroje majú. Či nemajú dajaké meče, čo sa samy od seba rušia.

„Veru, pane rytier, majú! Ktorí išli zďaleka kupci a zastavili sa tu v tej krčme a chceli si odpočinúť, trafili na týchto bohaprázdnych ľudí — zbojníkov obrov, títo ani sa nerušili, len svoj meč poslali a ten stínal hlavy ľudské. Nuž pán rytier, teraz je už pol desiatej, nech sa richtujú! Touto stranou chodia cez túto dieru popod zem, ktorá diera je zďaleka spravená.“

Keď videl, že už slúžky večeru hotujú, nosia, stal si k tej istej diere zaraz so svojím psíkom a čakal, ktorý zbojník pôjde popredku, že mu hlavu zotne dvanásťfuntovou valaškou. Ale pes, ktorý bol zakliaty mládenec, ten mu povedal:

„Pane, nechaj, ani jedného sa neruš, schovaj sa za dvere, neboj sa nič, my tomu rady dáme aj bez valašky!“

Ako čul Janko rytier buchot popod zem, že už duní popod zem, hrmí, že už ide tá hrôza zbojnícka do krčmy, preľakol sa, ale ho pes tešil a zabával, kým vyšiel za dvere schovať sa. Náhle sa schoval rytier Janko za dvere, hneď zbojník obor prišiel do chyže do krčmy a pýtal sa slúžok:

„Čo je nového tu? Inokedy krčmár, krčmárka ide proti nám, a teraz nič nevidno! Tu musí byť dačo nového!“

„Moji drahí páni, nenazdávajú sa, že tu dačo nové, ale pani a pán mali veľkú robotu, teraz odpočívajú, spia.“

„No, dobre je, len večeru chytro dajte!“

Večera už bola nachystaná. Gazdiná povedala:

„Len si, moji páni, posadajte, hneď bude večera tu!“

Tak ich zabávala, kým sa dobre zasadnú a dala im také jedlo prvé jesť, čo to nikdy v tej krčme uhotovené nebolo, a im to veľmi chutnalo, lebo boli utúlaní, ustatí. A tak sedeli a zbojnícky kapitán, ktorý bol najprednejší chlap, vyvolený od jedenástich obrov, veľké myšlienky prevádzal pred svojimi zbojníkmi. Ďalej sedia a večerajú, pýta sa hneď ten zbojnícky kapitán obor:

„Ale iste pani spí i pán?“

„Hoj, pani, tá už spí, snáď var nevstane!“

Ten sa zaraz chcel na nohy postaviť, ale sa nemohol zo stolca rušiť.

„Čože je to tu nového? Veď ma nikdy tak neprisadlo ako teraz!“

Skričí Janko rytier spoza dverí:

„Veru ťa prisadne ešte viacej, ako ťa prisadlo!“ A ten zbojník, ako to čul, skočí zrazu z toho stolca, kde večeral a chce ísť k nemu.

„Hoj, večeraj, lebo už večerať viac nebudeš! Už si pod mojou rukou!“

Zbojník, ako to čul, zaraz sa najedoval veľmi, a všetci skáču a nemôžu sa rušiť. Janko rytier ale nemeškal, vzal meč ten, ktorý zbojnícky kapitán, keď prišiel, zavesil za dvere, a povedal mu:

„Meč, tni, kým vidíš tu z obrov dačo!“

Meč postínal za ameň všetkých a pes poodvláčal ich za chvíľu.

Keď už Janko rytier s tými bol spokojný, pýtal zas dačo zjesť od tej istej gazdinej, ktorá tam bola:

„No, či istotne ešte tu chodí dakto?“

„Môj drahý pane rytieru, že som im nehodna vstúpiť do ich rytierskej vravy, tu chodia ešte najväčší dvanásti obri, ktorí prichodia o dvanástej a o pol jednej hodine. Ale pán rytier, prosím, nechže sa držia, bo tých zbojnícky kapitán má taký meč, čo sa až trasie od jedu na jeho tele. Ten, ako ho vloží, nemá pomeškania ani na tej stene, trasie sa ako prependík^[59] na hodinách! To sú najväčší zbojníci!“

„Dobre, moja dievko, len im nahotuj ešte čím najlepšiu, ako budeš môcť, večeru, čo by sa mohli pozabávať a pozasedovať!“

Keď už videl Janko rytier, že už dvanásť hodín prichodí, vzal meč, ktorý odobral prvým zbojníkom, dvanástorým obrom, ten meč pripol si k boku a stal si z jednej strany diery, z druhej ale pes, keď videl, že svetlo sa svieti, večera na stoloch predložená, obri popod zem už búchali, kričali sami k sebe:

„Čo je tu nové? Inokedy lampy pozapaľované, a teraz ideme ako slepí, dobre oči nepovybíjame!“

Pána krčmára i krčmárky, ktorá chodila naproti nim so svojím mužom na špacír, nebolo v tej krčme. Už na to miesto, aby zbojníci obri dajako nezbadali, išla tá gazdiná proti nim a vravela:

„Poďte, páni, večera je už dávno nahotovená! Jedli by ste už!“

Tí obrí, ako to čuli, že nie hlas krčmárky ani krčmára:

„To si ty, gazdiná? Oj, azda že tam krčmár dajakého grófa lúpi alebo kráľa?“

Gazdiná odpovedala:

„Nie, moji drahí páni! Mali veľkú zábavku naši páni, bolo veľmi moc sveta, ustali a teraz spia, odpočívajú. Nech len idú na večeru, bo je už dávno nahotovená!“

Ako už k diere prichodí prvý, ktorý bol postavený za zbojníckeho kapitána, že bude predok vodiť — šiel aj vtedy popredku —, ako vychodí z diery dovnútra, zaraz rytier Janko svoj meč odpáše a rozkáže, aby ťal od prvšieho do ostatného. Meč, ako začal ustavične od prvého ťať, dotiaľ ťal, kým nezoťal všetkých. Keď už zoťal všetkých, pes poodvláčal zas, ktorý pes bol na psí údatok^[60] udatý, ale nebol psom, iba jeden zakliaty mládenec, ktorý chuti mal za dvanásť chlapov.

Keď už bol so všetkými hotový, pýtal sa svojho psa:

„Trhaju môj dobrý, čo budeme teraz robiť?“

„Môj drahý pane, nazad idem ponosiť mŕtve telá zbojnícke, bo sme zabudli jednu vec: aby sme mohli presvedčiť svoje rytierstvo a vyložiť ho i druhým, týmto všetkým obrom treba poodrezávať jazyky, a keď sa jazyky poodrezávajú, poodrezávať ešte druhý raz špice z jazykov, žeby sme sa mohli zastaviť, že sme my dvaja chlapi, mocní rytieri!“

Janko vravel gazdinej:

„Ja neverím, gazdiná, ty mi musíš povedať, či ešte tu nebudeme mať prenasledovanie? Pod prísahou povedz, a ak mi nepovieš pravdu, zhynieš od mojej ruky!“

„Pane rytieru,“ spadla pred ním na zem a chytila sa ho nôh, „prosím za odpustenie! Oni sú var anjel z neba, že prišli tu do tej hroznej krčmy, čo sa tu vyvádzalo! Nech ma prepustia, donesiem kľúče od všetkých izieb a poukazujem im všetky zbojnícke pestvá! A tak mi potom uveria! Nech sa na moju dušu nelakomia, ale nech, pán rytier, bežia do tej najostatnejšej jatky, kde ľudí kántrili! My sme čuli, že títo zbojníci jednu cisársku dcéru ukradli; tak si rozprávali sami medzi sebou, a nás ver veľmi srdcia zaboleli, keď sme tú reč čuli! Prosím, pán rytier, nech idú so mnou, lebo je už tretí deň, ako tú dcéru kráľovskú doviedli; či je ešte živá alebo mŕtva! Poďme chytro opáčiť tam, kde je!“

Ako otvorili tú izbu, kde bola dcéra kráľovská ukradnutá, zaraz rytierovi Jankovi slzy vypadli. Bola zoblečená. Tak, ako keď sa malé dieťa narodí, i babica, opatrovnica chytro kúsok plienky na dieťa zahodí, tak aj tá kráľovská dcéra bola prihodená kúštikom svojej šaty ručníkovej hodvábnej a ešte mala jeden prsteň zlatý na prostrednom prste, na prsteníku-prste vložený.

Zaraz, ako videla rytiera, kričala bolestne, ťažko:

„Var ťa tu Boh poslal mňa vyslobodiť! Ja za pol hodiny už mriem!“

Rytier Janko, ako to čul, ten stĺp, na ktorom bola uviazaná popod pazuchy, uchytil a zlomil ho napoly a kráľovskú dcéru zaraz oslobodil a dal ju obliecť do hábov, aké tam pod oči mu prišli, kým šaty kráľovskej dcéry vyhľadal, ktoré mala drahé, kamátové.^[61]

Tá dcéra kráľovská, ktorá prsteň mala na prste, keď už trochu osviežela, nevedela, ako sa má zavďačiť dobrému rytierovi Jankovi; ale ona nedomnievala sa, že je to iste rytier od malého chlapca cvičený! Prsteň tento vzala do ruky a rozlomila nadvoje. Jednu polovičku dala dobrému rytierovi a druhú nechala sebe. Tú šatu ručníkovú drahú, ktorú mala ako kráľovská dcéra, drahokamátovú, vzala a rozdrapila a jednu polovicu dala rytierovi a druhú nechala sebe. Keď už rytier videl, že je dcéra kráľovská troška osviežená, dal jej dobrej polievky na pár lyžičiek. Potom, keď už bola osviežená, hľadal po pivniciach najlepší trúnok, čo by ju mohol ovlažiť, a našiel jeden súdok vína, na ktorom bola koža, ako na dobrom mlieku smotana. Vzal do pohárika a ovlažoval pomaly kráľovskú dcéru, aby mohla k svojim rodičom prísť dajaká zdravá. A potom, keď už rodičia ju vidia, rytier tak myslel, hoc zaraz za prahom zomrie.

Rodičia dcéry kráľovskej smútili tak, že všetkému vojsku stužky na čákovoch a na šabliach čierne boli, kaštieľ kráľovský v čiernom súkne aksamietovom zastretý. Dcéra kráľovská, ktorá bola ešte jedna doma, šestnásťročná, prosila Preblahoslavenú Pannu Máriu, Boha, aby jej sestra alebo sa prisnila, alebo žeby sa jej dajako najavo dala. Ale darmo to, čo myslela, myšlienky ju zavodili len do veľkej ťažkosti, a dumala, kde sa jej sestra milá podela, čo sa s ňou prechádzavala. Kráľ najjasnejší tomu, čo by jeho dcéru drahú vynašiel, pol kráľovstva obecal. Všetkých tých rytierov dal v tom meste, kde býval, zvolať, aby mu o dcére veštili. Žiaden rytier nevedel povedať.

Janko rytier ale už nemal pokoja v tej istej krčme, poodberal všetky pivnice, peniaze, statky, kde boli nakradnuté, a písal do toho istého mestečka, čo sa volalo Stračia nôžka, aby ľud prichodil po statok, po peniaze, ktoré pohynuli. Ľudia, keď čuli ten list, ktorý slúžny čítal, divili sa, že taký rytier sa našiel, čo všetko ponachodil, čo bolo od päťdesiatich rokov pokradnuté.

Rytier ešte raz vravel dcére kráľovskej:

„Prosím ťa, moja drahá dcéruško najjasnejšieho kráľa, či už budeš môcť cestovať na tento vietor, či si už zdravá?“

„Môj drahý rytier, už som zdravá troška, už budem môcť putovať k svojim rodičom, ale neviem, či ich nájdem nažive, lebo moji rodičia, keď som sa dakde zabavila, takí boli za mnou starostliví, že ma hneď hľadali.“

Janko, ako tú reč čul, zaraz nemal v sebe pokoja, zašiel do stajne medzi kone, ktoré boli pokradnuté z väčších miest a vybral štyri kone. A tam bol aj koč jedného biskupa, čo ukradli tí zbojníci obri, veľkí zlodeji. Zapriahol do toho koča a išiel s dcérou kráľovskou chytro, žeby mohla k svojim rodičom drahocenným dôjsť živá. Letel chytro, tak, že skoro po rovnejšej zemi nebolo ani vidno iba prach za ním, kadiaľ letel. Keď videl už, že k tomu mestu prichodí, kde bola dcéra kráľovská zrodená, prehovorila dcéra kráľovská:

„Pán rytier, tu je moje bydlisko, rodisko. Tu ja už vidím mojich najdrahších rodičov kaštieľ, ktorý je vo veľkom smútku obtiahnutý čiernym súknom aksamietovým.“

Rytier, keď už bol neďaleko mesta, kde býval najjasnejší kráľ, keď ho už videl, ten kaštieľ, že je obtiahnutý v čiernom súkne a že už kráľovská dcéra môže putovať do mesta k svojim rodičom, že sa jej nič nestane,^[62] ani vlas na hlave neprevráti, zastavil štyri paripy a kráľovskú dcéru vzal do náručia, zosadil z koča a povedal:

„Choď, moja dcéra najdrahšia, k svojim rodičom, lebo vidím, že za tebou majú veľký žiaľ!“

Bola aj veľká zástava na kaštieli vyložená, ktorú zďaleka ľudia uzrievali. Aj ostatné mesto, v ktorom najjasnejší kráľ vlasť držal,^[63] bolo obtiahnuté súknom čiernym.

Keď schodila z koča, nemohla sa rozlúčiť s dobrým rytierom Jankom, ktorý ju od smrti zbojníckej ochránil. Plakala veľmi a želela, nechcela sa popustiť rytierskej ruky, ktorý stĺp ruka jeho zlomila, kde bola kráľovská dcéra uviazaná. Ťažko sa rozlúčili obidvaja, ale rytier Janko povedal tie slová:

„Moja drahá dcéro kráľovská, aby si nezabudla na vysloboditeľa rytierskeho, keď budeš ďalej doma a nájdeš svojich rodičov zdravých! Povedz o všetkom, moja najjasnejšia dcéro kráľovská, v akom úpadku^[64] si bola, kto ťa vyslobodil! Bo jeden teraz pôjde z hory a ty budeš s ním putovať a budeš rozprávať o všetkom tom, čo sa ti prihodilo, a o mne zabudneš. Ale prosím ťa, nezabúdaj na mňa, lebo ja prídem ťa navštíviť!“

Tá ťažko vravela, želela a lúčila sa:

„Kto mňa vyslobodil, ten môj manžel bude!“

Podívala sa ešte na svoj ostatný prsteň, ktorý rozlomila nadvoje a pýtala sa rytiera, či má tú druhú čiastku prsteňa zabezpečenú, aj šatku hodvábnu, ktorá tiež bola rozdrapená nadvoje.

Keď už putovala ďalej a keď videla, že je už ďaleko od rytiera, kráčala domov, a rytier sa z miesta ešte nerušil, kde ju z koča zložil, stál na tom mieste ako zabitý, aby sa jej ešte dačo na ceste neprihodilo. Keď už ale jeden druhého len málo mohli uzrieť, šatkou, ktorú rozdrapili nadvoje, ešte jeden proti druhému sa klaňali.

Ako Janko rytier povedal, tak sa aj stalo. Jeden, čo drevo rúbal v hore, stretol sa s kráľovskou dcérou a dal sa do reči, odkiaľ putuje pustovníčka kráľovská. Ona sa nedala najavo, len odvrávala také reči obyčajné ako sedliačka, aby skorej mohla prísť do mesta k svojim rodičom.

Keď už bola blízko a videla, že už aj múr je v čiernom aksamiete, súkne oblečený, aj ostatné mesto, kde býval kráľ, skričala hrozne:

„Moji drahí rodičia, poďte, už ide tá dcéra, ktorá bola zahynutá, ktorá bola ukradnutá!“

Keď ten drevorubač čul tú reč, prísno sa pýtal, odkiaľ putuje, či ozaj bola v zahynutí. A ona od radosti všetko už teraz porozprávala, všetko, čo sa jej prihodilo. Ten drevorubač, ktorý sa stretol s ňou, jej zahrozil potom, že ak svojim rodičom nepovie, že ju on oslobodil, že ju tu na ceste zabije.

Milá dcéra kráľovská nevedela, čo má robiť. Z jednej ťarchy vyšla, do druhej vchádzala; ale len putovala ostro, aby mohla ešte v tej chôdzi oslobodiť svoj život a vravela rubačovi, žeby jej len dal pokoj, že rodičom tak povie, ako on chce. Potom rubač od nej pýtal dajaký znak, že je on osloboditeľom. Ona vzala z pol tej šatky polovicu a dala mu tú jednu čiastku, a tak ju sprisahal blízko mesta na ceste.

Keď už ale bol pri meste, tam bola jedna krčma. On ta prišiel s ňou a pýtal sa, čo tu nového. Krčmárka ho dobre poznala.

„Veď viete, môj sedliaku, že máme veľký zármutok, že kráľovská dcéra zhynula.“

Rubač povedal:

„Dcéra je už tu, našiel som ju v hore. Tam blúdila, aj znak mi dala, a sľúbila aj, že jej manžel budem.“

Krčmárka, ako to čula, hneď letela k svojmu mužovi a povedala:

„Kráľovská dcéra sa už našla! Jeden, čo drevo rúbal, našiel ju v hore zablúdenú. Teraz ju šikuje k jej rodičom.“

Keď ju ku kráľovi doviedol, dal kráľ zložiť všetky smútky a bola radosť veľká, že sa kráľovská dcéra našla. Kráľ potom povedal pred očima panstva a pod prísahou, že dcéru dá za manželku osloboditeľovi.

Už mala byť svadba s tým drevorubačom, a o rytierovi Jankovi nebolo ešte ani slychu ani chýru. Konečne rytier poslal svojho zakliateho mládenca, toho psa, ku kráľovskej dcére a dal mu do košíka pol šatky a pol prsteňa. A tak kráľ sa dozvedel o klame drevorubača aj o tom, že on dcéru pod prísahou prinútil nepravdu vravieť. Dal zavolať rytiera Janka, ten ukázal jazyky obrov a s dcérou sa zosobášil.