Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Skamenený furman

[10]

Bol, kde nebol, bol jeden kráľ a mal veľmi šumného syna. On sa veľmi trápil, ako k nemu pár dostať. Tak čo robiť? Radil sa svojich mudrcov a oni to povedali:

„Tak urobme, že vyložíme obraz princa k ceste, azda sa nájde človek, ktorý pôjde po ceste, čo bude vedieť o takej, čo by mu bola za ženu do páru.“

Potom vyložili taký obraz k ceste na stĺp pri zámku. A raz išiel tade kolo zámku jeden furman s troma vozmi a povedá:

„Postojte tu kúštik, nech sa poprizerám na ten obraz i na princa, či taký je, ako je vymaľovaný na tom obraze!“

Varta mu povedá:

„Slobodno princa pozrieť, či taký je ako na obraze!“

Tak pošla varta i furman pozrieť princa, a keď ho furman videl, tak hovoril:

„Jest mu pár za morom!“

„A vieš ty o tom páre?“

„Viem, bo ja som tam predával tovar tej šumnej princeze!“

A vtedy princ povedá:

„Tieto tvoje tri vozy nech tu ostanú vo dvore a ja po tvoje deti i ženu pošlem a nech bývajú u mňa, ja sa budem starať o ne. Ja chcem, žeby si ty tú princezu dostal! Či ty ju môžeš dostať?“

„Ja ju dostanem, keď mi dajú pomoc na to. Dajú mi, najjasnejší kráľ, urobiť jednu paroloď a do tej dajaký tovar mi treba položiť. Vezmem so sebou princa a pôjdeme dvaja ľudia.“

Potom položili dajaký tovar do lode, aký mali, ale ten furman povedal:

„Ja by chcel jedny šumné gamaše dať urobiť do lode!“

„Nuž to sa stane! A z čoho by sa to urobilo?“

A furman odpovedá:

„Z ničoho sa tak neurobí, ako takto: jednu voš treba lapiť a na masle kŕmiť, a z jej kože sa urobí!“

Tak voš našli a potom ju kŕmili na masle a dlho ju kŕmili a ona tak vyrástla ako prasiatko. Vyrástla tak veľká, že ju museli uviazať na reťaz, bo by bola i ľudí pohrýzla. Potom bolo treba hľadať takého majstra, kto by urobil z nej gamaše. Nakázali varte, žeby sa pýtala každého vandrovníka, či by nevedel urobiť také gamaše z kože vši. Raz prišiel šusterský tovariš a pýtali sa, či by on to urobil. Vravel, že on to urobí. A tak oni voš vzali, zastrelili a sňal z nej ten tovariš kožu. A ten tovariš urobil gamaše, čo takých nebolo! Keď do nich pozrel, tak tri stolice uvidel ako v zrkadle, také ligotavé boli! No tak už mali všetko hotové a pošli po princezu. Položili i gamaše k tovaru. Tak sa pobrali a pošli s princom až za more, k tomu zámku, kde tá princeza bola. Tá princeza vedela, že ten furman vždy jej doniesol tovar, i spoznala ho zaraz. Tá princeza povedá sluhovi:

„Iď, Janču, a pozri tam, aký tam jest tovar na lodi!“

On prišiel pozrieť, ale furman ho do lode nepustil, bo že je pre kráľovnú tovar a nezverí ho na sluhu:

„Povedz, Janču, žeby sama princeza prišla do sklepu na lodi pozrieť!“

Tak princeza sa pobrala a prišla tam. Sluhu furman preto pustiť dnuka nechcel, žeby sluha tam princa nevidel. Ako princeza prišla, furman ju zaraz pustil do sklepu k princovi. Ona si tam vyberá tovar, preberá, ale pritom aj na princa hľadí, bo sa jej zapáčil. Ako furman videl, ako sa oni tam v sklepe bavili a besedovali ako mladí ľudia, tak furman pustil loď na more. Loď sa rušala, ale princeza dumala, že to sa rušá len od mora, a nevedela, že ju, princezu, ukradli. Princeza prehadzovala tovar a našla i gamaše zo vši. Ako pozrela do nich:

„Oni ma už ukradli, bo ja som už ďaleko od svojho zámku, už v tretej stolici!“

Nemohla utiecť ani sem, ani tam a do vody skočiť nechcela. A tak si oni sedeli s princom, až prišla jedna búrka a začalo loďou zmietať na mori. Vtedy furman pustil mačku[11] do zeme a priviazal si paroloď. On si pritom sadol a kúril a princeza s princom ani nevedeli, ako im čas prešiel. Príde jeden starý človek k tomu furmanovi a vraví mu:

„Dajbože šťastie, starý furman!“

Ten mu odpovie:

„Dajbože i im, pán otec!“

Tu povedá ten starý človek:

„Čo ste chceli, to ste dostali! Ale ktovie, či princeza ešte bude vaša alebo nie! Bo keď ešte jej mať v tiaži bola, a ona sa hýbala v jej živote, tak mať ju obecala šarkanovi o troch hlavách. Tak ktovie… Bo ako ju obecala, tak možno, že šarkan príde a ju od vás vezme! Keď pôjde princ do kostola prisahať s princezou, tak ako si bude obliekať košeľu, tak princ zhorí v nej. Ale keby sa taký človek našiel, čo by princovi košeľu vytrhol a hodil na zem, tak košeľa zhorí a princovi nebude nič. Ale ten človek, čo to čul a vypovie, po kolená sa kameňom stane!“

Tak sa starý pobral a pošiel het. A furman zas s princom išiel ďalej morom do večera. Potom zas prišla taká búrka, že sa loď chcela prevrátiť, ale on si zas uviazal loď a zastali. A zas prišiel ten starý človek a povedá:

„Dajbože šťastie, starý furman! Čo ste chceli, to ste dostali! Ale ktovie, či princeza bude vaša, keď ju mať obecala šarkanovi v materinom živote. Bo princ, keď pôjde na prísahu do kostola aj s princezou a sadne na koňa, tak kôň si pod ním stane na dve nohy a hodí sa horeznak a princa môže zabiť. Ale keby sa taký človek našiel, žeby zaklal toho koňa pod princom, tak princovi by nebolo nič!“

A tak vraví ten starý človek furmanovi:

„A kto tie moje slová vypovie, tak po pás sivým kameňom zostane!“

A potom sa rozlúčili. A tak každý pošiel svojou cestou. Princ a princeza nevedeli nič o tom. Oni si spali. A tak ide loď ďalej zas celý deň do večera. Na tretiu noc zas prišla búrka a chcela ju prevrátiť. Tak furman sa zas zastavil s loďou. A starý človek zas príde k furmanovi:

„Dajbože šťastie, furman! Vy ste dostali, čo ste chceli! Ale ktovie, či princeza bude vaša! Bo mať ju obecala šarkanovi o troch hlavách ešte v svojom živote. Ako bude prvú noc spať princ v svojom dome so svojou princezou, tak príde šarkan, rozbije oblok, múr vyvalí a princa zje. A ako ho zje, tak princezu si vezme. Hej, keby sa našiel taký človek, ktorý by si stal k obloku s mečom a šarkanovi hlavu odrúbal, tak by sa princovi nič nestalo! Ale kto toto čuje a vypovie, tak celkom kameňom zostane!“

A to nikto nečul, len starý furman. A už si furman myslel: ,Bože môj, už je na mňa zle, bo len ja čujem, a keď ja to vypoviem, tak sa kameňom stanem!‘ Ale darmo, už len išiel s loďou pomaly domov.

A ako prišli domov, veľká radosť nastala. Princezu vzali dolu, i princa. Aj toho furmana zaraz panstvo chopilo, bo sa tešili, že on tú princezu dostal. Robili zaraz veselie. Naschodilo sa veľa panstva na veselie. Princovi bolo treba družbu, tak kto bude družba? Tak povedali, nech bude družba ten furman. On princezu prvý našiel, nech všetko s ňou aj vykoná. Panstvo povedalo, že to je starý človek, že sa nepridá za družbu k princovi. Ale jeden mudrc povedá, že môže byť furman družbom, hoci je starý človek. No dobre. Tak ho vzali zaraz k barbierovi,[12] šumne ho ostrihali, šumne ho umyli, a tak, hoci starý človek bol, šumný človek bol! No dobre. Dali mu šabľu ako družbovi:

„Tak ty ochraňuj svojho princa s princezou, ako si ich dosiaľ ochraňoval!“

No dobre. Ako sa zberali na prísahu a princovi dávali košeľu, tak furman chopil košeľu a — zhorela, a princ zostal. Tak sa ho pýtajú, furmana, čo to robí? Tak povedá:

„Čo viem, to ja robím…“

Potom, keď mali ísť do kostola, princ si sadol na jedného šumného koňa. Družba nechcel na koňa sadnúť, len pešo pri princovi ísť, šabľa v ruke. Raz kôň počal skákať a že princa zabije. Tak ten družba uchopil šabľu a uderil do koňa. Princ, ako videl, že družba koňa uderil, skočil z koňa dolu. A princovi nebolo nič, ale koňa zaklal družba.

Ako sa už sprisahali princ s princezou, a prvú noc ako si ľahli spať princ s princezou, chcel s nimi v jednej chyži spať i furman. Ale to mu dovoliť nechceli. Ale jeden mudrc povedal:

„Nech on tam len dozerá!“

Princ s princezou ľahli si pri obloku na posteľ a furman, keď pospali, tú posteľ od obloka het ďalej odtiahol. Starý furman si potom kúril. Príde o dvanástej hodine šarkan a durk do obloka, vybil oblok. Potom hľadá jazykmi, kde je princ s princezou, ale ich pri obloku niet. Šarkan sa nahneval, že princa a princezu nemohol nájsť, a — durk do obloka po druhý raz. Na tretí ešte raz durk do obloka a už hlavy vopchal dnuka — ešte sa sám nemohol vopchať. A ako hlavy vopchal do obloka, furman sa prichytil a hlavy mu odťal. Hlavy vymetal vonka a trup sám spadol pod múr. Princ a princeza nevedeli nič, čo sa povodilo s nimi. Furman už dokončil, zavaroval ich od smrti; bol spokojný a pospal si do rána. Ráno povstávajú zaraz. Čo sa porobilo, že jest oblok vybitý? Tak pýtajú sa furmana:

„Tak čo sa tu také stalo?“

„Nepýtajte sa ma nič, už, chvalabohu, dobre je, ja som všetko vykonal!“

Ale tam boli takí páni, čo chceli zvedieť, čo to on také čudo robil.

„Tak keď mi nechcete dať pokoj, tak uvidíte, čo sa so mnou stane!“

A tak furman veľmi sa rozžialil nad svojimi deťmi, ženou, stal si do kútika ku dverám, žeby nikomu nebol na závade, i rozpráva:

„Keď som ja prvú noc išiel, tak ma víchrica prepadla a prišiel ku mne jeden starý človek a povedal: ,Čo ste chceli, furman, to ste dostali! Ale či princeza bude vaša, to neviem, bo je šarkanovi obecaná. Keď si princ bude košeľu obliekať do kostola, tak on zhorí v nej, ale keď sa taký človek nájde, ktorý vychytí tú košeľu a zhodí na zem, tak košeľa zhorí a princ zostane. A kto to čuje a vypovie, ostane po kolená kameňom.‘ A ja som to čul a povedal, tak pozrite na mňa, ja som sa stal po kolená kameňom.“

A tak oni mu vravia:

„Nevrav viacej už!“

Ale on povedal:

„Teraz mi už všetko jedno, keď som po kolená kameň, nech budem už i po pás! Ako som už druhú noc išiel, zas prišla búrka a ja som zastal s loďou a zas prišiel ku mne ten starý človek: ,Dajbože šťastie!‘ ,Dajbože!‘ ,Čo ste chceli, to ste dostali! Ale ktovie, či princeza bude vaša, bo je šarkanovi obecaná!‘ Aj to mi ten starý človek vravel, že keď pôjde princ do kostola a sadne na koňa, tak ten kôň bude skákať, hádzať hore nohami, žeby princa zabil, že kto by toho koňa zaklal, tak ten by princa od smrti oslobodil! A že kto to čul a druhým vypovie, ten po pás kameňom sivým ostane!“

A furman zaraz po pás kameňom sivým zostal.

„Ako tretiu noc prišla búrka, zas som zastal s loďou a zas prišiel ten starý a povedal: ,Dajbože šťastie, furman! Čo ste chceli, to ste dostali, a či to bude vaše alebo nie, to neviem, bo princeza je šarkanovi obecaná. Keď bude princ s prmcezou nocovať v posteli pri obloku, tak príde šarkan, durkne do obloka, zabije princa a princezu si vezme. A kto to čul a vypovie, tak celkom kameňom sivým sa stane!‘“

A furman sa stal celkom sivým kameňom.

Ťažko bolo hľadieť na ten kameň kráľovi i mladému páru kráľovskému; ten, kto toľko chodil za nich, naostatku kameňom ostal!

Stalo sa, že princeza mladá mala chlapca šumného a veľmi sa z neho tešili. Raz taký sen sa prisnil princeze, že keby toho chlapca dali zarezať a ten kameň-furmana keby jeho krvou pomastili, že by furman ožil. Tak chlapca zabili, jeho krvou kameň-furmana pomastili a ten ožil, aj chlapec ožil. A bola radosť v celom zámku.



[10] Michal Ščavnický, 65-ročný, z Hažína, bytom v Sobranciach (Užhorod), 30. júla 1898. Czambel s rozprávačom prezrel 2. októbra 1904. Czambel § 205, 397 — 402.

[11] mačka — kotva

[12] barbier — holič




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.