Slovenské ľudové rozprávky I.

^[177]

Jeden človek zašiel do jednej hory a do jedného hlbokého potoka prišiel. Našiel jedno zrno a to zrno bolo toľké ako kuracie vajce. On nevedel, aké je to zrno. Videl, že je zrno, ale nemohol zvedieť aké: či žitné, či pšeničné a či jačmenné. On to zrno vzal.

Býval neďaleko kráľovského mesta. I s tým zrnom hneď sa predstavil ku kráľovi a ukázal, čo našiel.

Kráľ tiež nemohol zvedieť, aké je to zrno. Kráľ zavolal svojich mudrcov, aby hádali, čo je to za zrno. Nemohol žiaden z nich uhádnuť. Iba jeden z nich povedá, že on vie o jednom človekovi, čo je už hluchý i slepý od starosti a o dvoch paliciach chodí, žeby ho zavolali, že on možno rozhodne, čo je to za zrno.

I zavolali ho. I prišiel. I pýtali sa ho najprv, koľko mu rokov. On im odpovedal, že sto dvadsať. Spýtali sa ho, či nevie dačo o tom, aké je to zrno na stole.

On povedal, že on nevie, ale žeby šli po jeho otca a dovedali sa ho.

„Či vy máte ešte otca?“

On im povedal:

„Mám. Chlap je lepší, ako som ja. Ja chodím o dvoch paliciach a dobre nepočujem, ani nevidím, ale môj otec chodí o jednej palici, lepšie počuje, lepšie vidí ako ja.“

I poslali po toho otca. I prišiel. I chlap bol lepší naozaj. Spýtali sa ho, koľko mu rokov. On im odpovedal, že sto päťdesiat.

„Či by ste neuhádli, aké je to zrno na stole?“

On im odpovedal:

„Nie, ale pošlite po môjho otca. Ten možno bude vedieť.“

Spýtali sa:

„Ešte i vy máte otca?“

On im odpovedal tak:

„Môj otec je lepší chlap, ako som ja. Ja chodím o palici, a môj otec bez palice. Lepší chlap je ako ja.“

I poslali poň.

I on prišiel. Spýtali sa ho:

„Koľko vám rokov?“

On:

„Sto osemdesiat.“

Oni:

„Či by ste nevedeli, aké je to zrno na stole?“

On povedal:

„Viem! To je zrno žitné. Ja som sa z toho chleba dosť najedol. Aj samé zrno miesto chleba som jedával.“

Tí istí mudrci sa ho spýtali:

„Či by ste vedeli povedať, prečo ste vy lepší chlap ako váš syn a váš syn zas lepší ako jeho syn?“

On:

„Viem! Keď som ja svoje mladé časy rástol, bola čistá pravda medzi svetom, a keď môj syn mladé časy rástol, počínala medzi svetom falošnosť, a môjho syna syn už vo väčšej falošnosti vzrástol. Už nemôže vedieť o toľkom zrne ako ja. Keď som ja mladým bol, bolo tak, keď zostala gazdovi zvyšná výživa, hanbil sa to predať, ale dal takému, ktorý nemal. A preto nás Pán Boh lepšie požehnával. Ako sa počala falošnosť medzi svetom, zmenšilo sa zrno, zmenšilo sa všetko a zmenšil sa aj vek človeka.“