Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Nočná varta v krypte

[100]

Bol jeden kráľ, mal len jedného syna a ten, keď mal už dvanásť-trinásť rokov a mal rozum, ako žiť na svete, vyšiel na dvor a pozrel hore do neba: tam sa mu ukázala šibeň ako na znak, že v žití dostane šibeň. On sa z toho rozžialil a si pomyslel, že pri otcovi hanba mu bude takú smrť dostať. A teda on sa pýtal od otca, že on pôjde het do sveta, svet probovať. Otec mu povedá:

„Synu môj, nechoď nikde, buď doma, bo to je zle po svete chodiť.“

Ale on, syn, tak veľa otca prosil, že otec povedal:

„Tak iď, keď máš vôľu a probuj svet!“

Potom syn pošiel do záhrady na špacírku a veľmi sa rozžialil. A ako on tam chodí a trápi sa, tak vyjde zo zeme zemský duch. Tak sa mu ukázal. Duch sa pýta:

„Prečo sa, princu, tak trápiš? Dobre ti doma, a ty ideš het. Ale keď máš vôľu, len iď,“ zemský duch mu povedá, „a len si na mňa pomysli, keď na teba ťažko bude, tak ja už pri tebe budem na pomoci!“

Zemský duch mu potom zas vraví:

„Jest tuto, no pozri, smutná vŕba, vezmi si ty jeden prútik z tej smutnej vŕby, to sa ti pridá, keď bude na teba ťažko. Z toho prútika urob si prsteň na prst, tak sa ti nestratí.“

On si urobil ten prútik a vzal si na prst, tak ako mu povedal zemský duch. Potom pošiel k otcovi a sa šumne rozlúčil s otcom, že už ide het do sveta. Jeden poplakal, druhý poplakal a rozišli sa, rozlúčili sa. Tak on potom sa pobral a prešiel cez krajinu svoju. Raz sa obzrie a vidí, že ide k nemu jeden šusterský tovariš. Tak sa ho pýta:

„Skade si ty, bratu?“

„Nuž ja z tej a tej krajiny idem.“

Ten princ sa pýta šusterského tovariša:

„Nuž a kde ideš?“

„Ale idem si robotu hľadať, bo u nás je zle žiť, idem do lepšieho kraja!“

A princ tak povedá:

„No, bratu, pôjdeme vedno, bo i ja si idem hľadať robotu!“

Princ sa pribral za klobučníckeho tovariša a povedal:

„Ja som, bratu, klobučnícky tovariš! Tak pôjdeme vedno robotu hľadať do tretej krajiny!“

Pošli si oni miesto nájsť a našli každý svoju robotu, ten šusterskú a ten klobučnícku. Tak jeden deň alebo dva dni porobili, ten tu a ten tu, a na tretí deň sa zišli vedno a pýtali sa jeden druhého:

„Tak, ako tu je, bratu, žiť?“

„Vera, bratu, tu je ešte horšie žiť, ako v našom kraji bolo!“

Princ vraví:

„Tu verbujú, tak sa zverbujme a nám lepšie bude!“

Šusterský tovariš na to pristal. Ako sa verbovali, tak im povedali:

„Máte muziku, jesť a piť, tak len tancujte a spievajte do večera!“

Tak im veľmi dobre bolo do večera, tancovali, spievali, ale navečer príde jeden kaprál a povedá:

„No, chlapci, z vás dvoch jeden na vartu poďte!“

„No, tak ktorý pôjdeme?“

„Pôjdem ja,“ povedá šusterský tovariš. A kaprál priviedol ho do jedného kostola na vartu. Ako ho zavrel, tak tam bol do rána. Ráno, ako pozrel kaprál do kostola, tam už z vojaka len kosti zostali.

Princ čaká svojho kamaráta, ale nechodí; niet ho. „Tak to už je zle,“ povedá, „už je večer a kamaráta niet.“

Prišiel i po neho kaprál:

„Poď ty na vartu!“

A on sa pobral a išiel ulicou s tým kaprálom a tak si myslí: ,Keď kamaráta niet, tak so mnou bude dačo zle!‘ On si tak pomyslel: ,Bože, keby som mal pri sebe toho ducha, čo sa mi v záhrade môjho otca ukázal!‘ A zaraz, ako si pomyslel, zemský duch už bol za princom.

„Tu som ja, princu,“ povedá, „keď si si pomyslel na mňa.“ Duch povedá: „Princu, počúvaj ma a pochodíš dobre! Keď ma nebudeš počúvať, bude s tebou zle!“

Kaprál pošiel s princom až ku kráľovi a povedá mu kráľ:

„Keď odvartuješ v tomto kostole noc, ja ti dám pol kráľovstva i princezu za ženu. A po mojej smrti všetko tvoje bude!“

A kaprál ho pustil do kostola. Zemský duch mu nakázal, žeby gver položil do kútika a kepeň a čákov[101] žeby položil na gver. „A potom iď a sadni si do kazateľnice a ani sa neruš, ani sa neozývaj, len seď tam!“

A on tak urobil, ako zemský duch nakázal, čákov i kepeň položil na gver a on si sadol do kazateľnice. Sedel tam do dvanástej hodiny, a vyšla jedna žena z krypty a vravela:

„Kde je moja varta?“

Pozrie, varty niet! Chopí ten kepeň i ten gver, polámala i pobila všetko tam. On si tam sedel a mal strach, ale žena, ako dvanásta hodina odbila, pošla nazad ľahnúť si do krypty. A tak príde ráno kaprál,[102] otvorí kostol a vidí, že varta žije!

Pošiel s vojakom ku kráľovi a kráľ povedal:

„No, synu, tak keď si odvartoval šťastlivo jednu noc, odvartuj aj druhé noci, čo som ti obecal, to ti dám: pol kráľovstva a princezu za ženu a po smrti všetko tvoje bude! A teraz iď k muzike a tancuj a spievaj do večera!“

Do večera mulatoval. Potom zas prišiel ten kaprál volať ho na vartu. Povedá:

„Bratu a niet viacej vojakov, len ja musím ísť?“

„Nuž niet,“ povedá, „tak keď si sa na to podujal, tak si svoje konaj!“

A idú ulicou, princ zas sa rozžialil. Ale čo sa rozžialil, zaraz sa ukáže zemský duch za ním:

„Ja som tu,“ povedá, „netráp sa nič, len ma počúvaj: teraz pôjdeš tam do kostola a zas tam zhodíš gver, čákov a všetko, ale už nesadni do kazateľnice, bo tam by ťa žena našla a by ťa zjedla. Ale iď za kríž, tam stoj o dvanástej hodine a rozšír ruky, a tam ťa nenájde!“

Žena vyšla o dvanástej hodine z krypty a povedá:

„Kde je moja varta? Aha, tu si!“ povedá, a chytila gver a polámala, potrhala a veľmi sa hnevala, že vojaka nenašla, bo veľmi hladná bola. Dve noci nejedla.

Ako dvanásta hodina odbila a jej moc prestala, ona povedá:

„Ha, a ty tam za krížom stojíš, čakaj, nájdem ťa ja tam na tretiu noc!“ povedala princovi, pobrala sa a pošla do krypty, tam sa hodila a ľahla si.

Ráno príde kaprál, pozrie — varta žije! Zaraz ku kráľovi pošiel a kráľ sa veľmi tešil, že vojak už druhú noc odvartoval. Kráľ mu zas povedá:

„Iď a mulatuj zas do večera!“

Pošiel on do večera zas mulatovať, tam jedol a pil a tancoval. Navečer príde zas ten kaprál po neho:

„No poď, synu, na vartu,“ povedá.

„Nuž pán kaprál,“ povedá, „či niet viacej vojakov, len ja musím?“

„Keď si sa na to podobral, tak už konaj svoje! Keď si dve noci už prebol, tak aj tretiu už azda prebudeš!“

„Hej, ja som dva už prebol, ale s tou treťou, Pán Boh vie, ako bude!“

Kaprál mu povedá:

„Bratu, keď ti Pán Boh pomohol dve noci, tak i tretiu azda ti pomôže!“

S tým sa pobral a ide ulicou s kaprálom.

A tak zle o sebe myslel, až plakal, že už zle bude tretiu noc. A pomyslel si:

„Ej, keby tu bol ten zemský duch, čo sa mi ukázal v záhrade!“

„Tu som ja,“ povedá, „princu!“ I tu bol zemský duch! A povedá duch: „Vidíš, princu, lepšie bolo doma pri otcovi, ako po svete chodiť. A teraz tak rob, ako ti ja vravím! Pôjdeš tam do kostola a gver, čákov, kepeň, všetko zas tak položíš. A budeš tam do dvanástej či spať, či dačo inšie robiť, neboj sa nič. Potom si staneš ku krypte, konca jej hlavy, o dvanástej hodine tam stoj, a ako žena vyjde z truhly vonka, tak ľahni na jej miesto do truhly. Ona bude po kostole všetko rozbíjať, trhať a hnevať sa, že je lačná, ale teba nenájde.“

Tak sa stalo. Princ pošiel do kostola i stal si tam konca jej hlavy. Žena vyšla z krypty a vojaka nenašla, i začala kričať na svojho muža, na kráľa:

„Čakaj, starý pse, nemáš mi už čo dať zjesť, tak teba zjem, starý pse!“

Ako ona tam už po kostole všetko pobila, všetko potrepala a dvanásta hodina prichodila, prišla ku krypte a videla v truhle princa ležať, tak povedala:

„Hybaj het z môjho miesta, bo ťa zjem!“ A oheň púšťa na neho: „Hybaj het, bo ťa spálim a odstúp sa mi, bo to nie je tvoje miesto, ale moje!“

Ale on sa neozýval nič, ani sa nerušal, bo on strach mal veľký. Naľakal sa a len si ležal. On už taký bol ako napoly umretý od strachu. A ona už celkom obelela, bo predtým strašne čierna bola. A tak ona povedá:

„Môj synu, hybaj het z môjho miesta, bo to nie je tvoje! To moje miesto naveky tu bude!“

A tak oblapila a pobozkala ho:

„Iď synu, bo to je moje miesto!“

Ona ho sama podvihla:

„Za to ti ďakujem, že si ma vyslobodil, že nemusím viacej po svete pokutovať, bo ja už budem teraz spočívať v pokoji, za to ti ďakujem! A svoju dcéru princezu, ako i otec povedal, tak i ja tebe oferujem za ženu a po smrti kráľa nech všetko bude tvoje a mojej dcéry! Môžeš s mojou dcérou šťastlive kraľovať, akoby si bol princ, a nie klobučnícky tovariš!“

Kaprál ráno pozrie: varta žije! Uteká ku kráľovi:

„Varta žije!“

A kráľ povedá:

„Treba zapriahnuť do koča štyri kone a vziať vartu do koča a tak ho priviezť ako princa, a nie ako klobučníckeho tovariša, keď tú strašnú vartu vykonal!“

„A teraz ti, synu, dám pol kráľovstva, aj princezu za ženu a po mojej smrti všetko tvoje bude!“

A potom sa ho pýta, čí je syn.

„Ja som,“ povedá, „kráľovský syn, ja nie som klobučnícky tovariš, len sveta probujem.“

„No, tak ja, môj synu, keby bol vedel, že ty si kráľovský princ, tak by som ťa nebol poslal na vartu.“

Potom urobili veselie a pobrali sa s princezou. A tak požili z pol roka.

Raz povedá mladý kráľ svojej žene:

„Ja idem svojho otca pozrieť, či žije a ako sa má, bo chcem, žeby vedel, ako som ja pochodil a ako som sa oženil, aké strašné varty som vykonal. A keď mi Pán Boh dopomohol strašné varty vykonať, a keď som sa už oženil, chcem, žeby otec vedel, že ja som už v dobrom poriadku.“

„Hej, mužu, keď ty ideš, tak i mňa ber so sebou, nenechaj ma doma, bo i ja chcem vidieť tvojho otca!“

No, oni sa zobrali, vzali kočiša i sluhu so sebou. A tak oni dali zapriahnuť do koča štyri kone a išli otca pozrieť. A tak ako išli po krajinskej ceste, na boku boli mláky, kde kačky plávali. On skočil za kačkami s puškou k tým mlákam a povedá kočišovi:

„Iďte a pri krčme ma počkajte!“

Pošli si oni ku krčme, tam zastali a pána čakali. Oni dvaja, kočiš aj sluha, pošli si pálenky vypiť aj zakúriť v krčme. V tej krajine nebolo kráľa, len prvý minister tam bol, ktorý ženy nemal. Ide tade ten minister kolo tej kráľovnej, ako v koči sedela sama; on sa jej uklonil a pýta sa, skade je, aj čo za jedna. A tak povedá:

„Ale čo to za kráľ, keď ich tu na ceste pri krčme nechal? On pošiel za kačkami a ich nechal pri krčme ako židovku. Vedia čo,“ povedá, „ja nemám ženy a budem kráľom v tejto krajine, tak nech idú so mnou. Keby ich muž statočný bol, tak by ich nenechal samú na ceste pri krčme!“

A ona počúvala a skočila do koča k tomu ministrovi, ktorý bol šumný, a pošla s ním het.

Príde kráľ, pozrie do koča, kočiš i sluha sú v krčme ešte. On povie:

„A pani sa kde podela, pani v koči niet?“

„Nuž my sme si vypili kus pálenky a zakúrili sme si tu v krčme, nuž my nevieme, kde sa zatiaľ podela.“

Ale žid povedá:

„Hej, pane, či oni sú kráľ?“

Povedá:

„Hej, ja som kráľ!“

„A ich žena je čo?“ povedá.

„Moja žena je kráľovná!“

„Hej, pane, keby ich žena bola kráľovná, tak by to neurobila, čo urobila, by neutiekla od nich a ich by nenechala! Ale je nestatočná a pošla s druhým. Ja som sa pozeral cez oblok: po ceste išiel jeden pán na štyroch koňoch, pri nej zastal a porozprávali sa a pobrala sa a pošla s ním.“

Tak kráľ povedal:

„Tak, chlapci, dám vám písmo k starému kráľovi, vráťte sa nazad a povedzte, že pani ma tak i tak nechala, pošla s jedným pánom na štyroch koňoch.“

Kočiš i sluha sa vrátili nazad a kráľ išiel tou cestou, kade ten pán s jeho ženou pošiel. Všade sa pýtal, kade išiel pán na štyroch koňoch a všade išiel za ním. A tak prišiel hen do toho mesta, skade ten minister bol. A tak čo mladý kráľ neurobil! On sa tam zverboval za vojaka. Ako prišli raz vojaci na parádu pred ministra, jeho žena ho spoznala, a svojmu mužovi povedá:

„Pozri, tu môj muž za mnou prišiel! Čo budeme s ním robiť?“ pýta sa ona.

A on povedá:

„Ja budem vedieť, čo s ním robiť!“

A tak on ho navečer zaraz vzal k bráne kráľovskej — minister tam býval, bo kráľa nebolo — postavil ho tam na vartu a vojak musel tam vartovať do rána. Naráno príde k nemu ten minister a vzal od neho gver. Potom mu vzal kráľovnin prsteň a hodil ho do gvera a tak zapchal, zatvoril gver. A pohrkal gverom a pýta sa ten minister:

„Čo ty to máš v gveri?“

Tak povedá:

„Nič, ja som tam nič nepoložil!“

Tak minister gver otvoril, obrátil a z gveru prsteň vypadol.

„No,“ povedá, „prvú noc vartuješ, a ukradol si kráľovnej prsteň? Ty si teda veľký živáň, keď tak vieš kradnúť!“

A tak dal ho lapiť a bez všetkého práva chcel ho dať zavesiť.

Tak už sa mu šibeň našla, čo sa mu na nebi ukázala!

Ako ho mali zavesiť, prosil ministra, žeby sa s jedným starým vojakom pozhovárať mohol. Mladý kráľ tomu starému vojakovi povedá:

„Pán otec, ja,“ povedá, „tu mám peniaze, tak to im nechám, ale nech oni urobia, čo ja ich budem prosiť!“

Sňal teda svoj prsteň, čo si u svojho otca v záhrade z vŕby spravil, čo mu ten zemský duch nakázal spraviť a povedal starému vojakovi:

„Ten prsteň nech rozkrútia, zato som im tie peniaze nechal, žeby mi boli na pomoci po mojej smrti! Keď ma snímu zo šibene a zahrabú ma do hrobu, nech oni tými prútikmi z toho prsteňa tri razy uderia po mojom hrobe, nech sa neboja nič, ja im neurobím nič, keď ma budú zmŕtvych dvíhať. Ako uderia tými prútikmi, tak ja vstanem. Nech sa neboja, im ešte dobre bude pri mne!“

A tak sa stalo. Mladého kráľa zavesili na šibeň a zahrabali ho. Ale starý vojak prišiel zaraz k hrobu, ako ho zahrabali. Bál sa uderiť na hrob viselca, ale sa odvážil a uderil prútikmi tri razy po hrobe. Zem sa otvorila a nevinný vstal z hrobu. Ale úbohý vojak sa naľakal a utekal od neho. Prišiel k mestu a tu sa zastavil a počkal ho; myslel si, že mu už pri meste nič neurobí.

Keď ho kráľ dohonil, „nech sa ma neboja,“ povedá, „ja im neurobím nič, ale ak majú z tých peňazí, čo som im dal, tak nech mi kúpia dajaké šatočky, hunku i dajaký klobúk, bačkory, len žeby som oblečený bol.“

No dobre, tak starý vojak ho obliekol. Potom povedal mladý kráľ:

„Či majú ešte z tých peňazí? Tak nech mi požičajú na pár dní!“

A tak mu vojak požičal a on už sa tam po meste prechádzal ako prostý človek.

Stalo sa, že minister chcel, žeby ho vyvolili za kráľa, a tak zišli sa ľudia, žeby ho postavili za kráľa. Krajina tak súdila, že pustia korunu nahor, a na koho sadne, to bude kráľ. A ten princ prišiel i s tým starým vojakom prizrieť sa k bráne. A tak pustili raz korunu — sadla na princa! Tak vivat,[103] bol kráľom! A starý vojak sa zaradoval.

„No vidíš,“ povie princ, „ja som ti povedal, že ti bude dobre pri mne!“

Ale mu sňali korunu, bo jeho nechceli za kráľa. Pustili korunu druhý raz nahor, a ona zas sadla na neho! Sňali ju druhý raz a pustili tretí raz — zas na neho sadla! Vtedy už usúdila krajina, že ten bude kráľ, na koho sadla tretí raz koruna. Tak vivat kráľ! A vzali ho do zámku. Žena ho už tam nepoznala, že je ten jej muž, bo sa druhý raz už zrodil. Tak sa on stal kráľom a prvý minister, čo jeho ženu ukradol, odviedol, zostal, ako bol, minister. Kráľ naráno povedal ministrovi:

„Nech vyjde vojsko pod parádu!“

Tak vyšlo vojsko pod parádu vonka z mesta. A tomu starému vojakovi, čo mu peniaze požičal, povedal:

„Neiď tam s vojskom, ale iď do krčmy, napi sa a zašpiň sa, žeby si bridký bol!“

Tak vyšlo vojsko pod parádu. Prišiel kráľ pozrieť sa. Každý vojak je tu, len toho starého niet. Tak pýta sa kráľ jeho kaprála:

„A kde ti je vojak?“

„A ja neviem. To je starý, nechce poslúchať už!“

„A tam kto spieva v krčme? Iď len pozrieť, azda on tam bude!“

A on tam bol a kaprál ho sprevádza do šíku. Ale on je opitý, ide si spievajúci a kúriaci. Kaprál mu povedá:

„Ticho buď, nespievaj!“

A on:

„Ja sa nebojím ani kráľa, bo ja som starý vojak, ja som veľa slúžil!“

Stal si do šíku a vojak ešte si spieval. Tak kráľ ministrovi:

„Ej, tak toto je také regulárne vojsko, tak ty tak dozeráš? Tak vy dvaja budete zavesení!“ povedal kráľ.

A kaprál i starý vojak mysleli, že to oni dvaja budú zavesení. Kráľ rozkázal, žeby dva stĺpy zakopali a dvoch priviedli: kaprála i starého vojaka. Ministrova žena povedá mužovi:

„Keď budú vešať, i ja sa pôjdem dívať!“

Tak i ona sa išla dívať. Úbohý kaprál pod šibeňou plakal, že musí visieť nevinný mladý človek, ale starý vojak si spieval a povedal:

„Neboj sa, bratu, nič nám nebude!“

Ten povedá:

„Ty si starý, ty nedbáš už o seba, ale ja mladý za teba musím visieť nevinný!“

A tak si stali pod šibeň. Ale kráľ povedá:

„Hej, chlapci, poďte het spod šibene, bo vy ste celkom nevinní!“ A ukáže na svojho ministra: „Ty si vinný, ty si moju ženu na ceste ukradol a mňa si dal nevinného zavesiť! Ty si živáň, teraz ja teba dám zavesiť! Ja som kráľ bol i budem, ale tebe Pán Boh nedopomohol kraľovať, bo ty si nebol statočný človek.“

A tak dal ministra zavesiť. A potom žene:

„Ženo, ja som za teba strašné varty robil, a ty si ma nechala, ty si pošla s druhým, so živáňom, a mňa si dala zavesiť! Ja ti smrť neurobím nijakú. Ale dám písmo tvojmu otcovi a napíšem, čo si ty so mnou urobila a nech tvoj otec urobí s tebou, čo chce. Ja ťa za ženu viacej nechcem!“

A tak napísal písmo, dal žandárom a tí ju odviedli k otcovi. A otec sa nahneval, že s mužom tak zle robila a jemu, kráľovi, na hanbu bola, a preto sám ju dal zahubiť.



[100] Michal Ščavnický, 65-ročný, z Hažína, býval od dvanástich rokov v Sobranciach (Užhorod), 30. júla 1898. Czambel prezrel s rozprávačom 2. októbra 1904. Czambel § 204, 391 — 397.

[101] čákov (z maď.) — vojenská čiapka

[102] kaprál (z franc.) — desiatnik

[103] vivat (lat.) — nech žije, sláva




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.