Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Janko Gondášik a zlatá pani

[16] [17]

Kde bolo, tu bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, v anglickej zemi, vyrástlo drevo oceľové. Vrch dosahoval hen k nebu. Chcel zvedieť kráľ, aké ovocie jest na tom strome. Sľúbil jednu jedinú dievku aj polovičku kráľovstva tomu, kto zvie, čo je na tom strome, aká ovocina. Dal to vybubnovať po všetkých vojakoch. Ale sa nenašiel medzi vojaky, krem jeden čeľadník — gondášov Janko Gondášik. Privedený bol pred kráľa.

„Najjasnejší kráľ! Ja sa na to dávam, ja vyjdem na ten strom, ale čo potrebujem, nech mi to dajú: dvacentové baganče.“

Hneď kráľ rozkázal tie baganče spraviť a jeho hneď obuť. Tak schytil balty[18] na seba a zatínal do toho stromu; jednu baltu vytrhol a za druhú sa chytil; tak šiel po tom strome hore za tri mesiace aj za tri dni, čo nikde nevidel haluz. Už mu bolo zle dolu ísť, tak sa len tahor poberal. Tak šiel zas za deväť dní. Ukázalo sa mu jedno jablko, maličké ako jedna hrsť. Tak sa dobre ponáhľal.

A to bol na tom strome jeden kaštieľ. Zlatý gánok bol okolo kaštieľa. Keď prišiel ku kaštieľu, tak sa chytil a vyskočil na ten gánok. Vtom proti nemu vyskočila jedna zlatá dievka:

„Hop, Janko, ja som tvoja, a ty si môj!“

Zabavil sa tam za tri dni. Po troch dňoch povedal:

„Hej, pani princezná, ja nemôžem tu byť, ja musím vrch nájsť tomuto stromu.“

„Hej, Janko, dobre ti je tu, nejdi ďalej; čo ti duša žiada, to všetko máš tu.“

„To mňa neuspokojí, ja musím tájsť tomuto stromu vrch hľadať.“

„Ej, nejdi, prosím ťa. Dosť si zaslúžil, kým si zo zeme hor vyšiel, veď tu ani vtáčik nevyletí.“

Nemohla mu zbrániť, aby nešiel. Dala mu tricentové baganče na nohy a do tanistry mu nakládla na tri mesiace chleba, slaniny, aj mäsa, aj vodu do fľašky. Plačúci ho vyprevádzala. Šiel po tom strome, zatínal si jednu baltu a za druhú sa chytal. Tak šiel za tri mesiace aj za deväť dní, že sa mu tie oceľové baganče strhali. A ešte predsa nevidel dáku haluz na tom strome.

Ide ti, ide aj bosý tahor. Ako šiel za deväť dní aj za deväť nocí aj za deväť hodín, až videl na tom strome voľačo ako jeden maličký vlašský orech, tak sa ponáhľal k nemu. Ale to nebol orech, ale bol zámok, ktorý zlatom bol prikrytý a zlatý gánok okolo neho. Keď vyšiel k nemu, chytil sa za štangľu zlatú, vyskočil tahor na gánok. Vtom proti nemu vyskočila dievka zlatá, chytila ho za väzy:

„Hop, Janko, ty si môj a ja tvoja!“

Zabavil sa tam za tri dni. Na tretí deň povedal:

„Hej, pani princezná, ja nemôžem tu byť, ja musím vrch nájsť tomuto stromu.“

„Hej, Janko, to nemôže byť, veľa si sputoval, kým si hor vyšiel, už tam vyššie nevyjdeš, čo sa všetok zoderieš. Ale keď je tak, vypravím ťa, ako prichodí.“

Dala mu oceľové baganče, obul sa. Na tri mesiace mu dala poživu. Tak šiel za tri mesiace aj za deväť dní a ešte tomu stromu vrchovec nevidel, takže tie baganče všetky roztrhal. Keď spadli dolu na zem, naraz sa na dve míle zeme prepadli.

On ide ďalej tahor k vrchovcu a pospiecha ta dobre, tahor sa škriabe. Už bol aj lačný, lebo mu chlieb bol vyšiel, aj mäso, aj slanina, aj voda. Tak sa pre veľký hlad usiloval tahor ako veverica. Vtom sa mu ukázal zámok ako jeden mechúr. On sa poberal, až prišiel pod ten zámok. Až tie dva boli krásne, ten bol sto ráz krajší! Chytil sa tam za vrch dosky zlatej a vyskočil na gánok. Vtom vyskočí proti nemu zlatá dievka:

„Hop, Janko! Ty si môj a ja som tvoja až do smrti!“

A tak prebývali v tom zámku. Nič im nechýbalo, všetko bolo, jesť aj piť. Tak sa on veselil aj so ženou. Vtom žena mu pošla ťarchavá a narodila mu chlapca krásneho. Ona každú nedeľu do kostola chodievala, ale o tom Janko nevedel, ani kde ona chodí. On sa nazdával, že chodí do záhrady, ale ona naveky šla do kostola. Janko: ,Ale prečo mňa moja žena nepustí do jednej komory, veď azda len dačo tajného nemá tam?‘

Začal hľadať kľúče popod prahy. Našiel jeden kľúč, čo sa mu hodil do toho bľachu.[19] Vnišiel od tej komory a tam bol sud naprostred komory v deviatich obručiach veľmi okovaný. Janko pobúchal na sud a nazdal sa, že je v ňom víno, a z neho sa ozval hlas:

„Hej, Janko, dajže mi, pekne ťa prosím, len žajdeľ vody, že sa napijem, tak som už vysmädol!“

„Oj, veď ti dám nielen jeden, ale ti dám aj päť.“

Tak mu chcel podať tú vodu, ale mu nemohol, lebo to bol sud veľmi okovaný. Zo suda zavolalo:

„Janko, vylej na dno!“

Vylial na dno, razom sa tri obruče spukli dolu. Prosí ho ešte:

„Hej, Janko, pekne ťa prosím aj za tvoju ženu krásnu aj za tvojho chlapca: dajže mi ešte žajdeľ!“

Vylial mu ho na dno, hneď tri obruče spŕchli.

„Hej, Janko, prosím ťa za tvoje zdravie, aj za tvojej ženino zdravie, aj za tvojho dieťatino zdravie: dajže mi ešte jeden žajdeľ!“

Vylial mu ho na dno. Vtom tri obruče roztrhli sa, akoby strela uderila. Vtom vyskočil zo suda čert:

„Hop, Janko, mal si ženu zlatú, už nemáš nič!“

Keď vyšla zlatá pani z kostola, čert stál pred chrámom, uchytil ju aj s chlapcom.

Tak Janko v zámku ostal sám. Nevedel si čo počať, keď mu na termín žena neprišla, plakal, za vlasy sa klmal, už ani väčšmi nemohol plakať. V tom smútku chodil po dvore. Tam sa mu ukázala jedna malá konička.[20] Vnišiel do nej, tam bol jeden koník.

„Hej, Janko! Čo si urobil, že si tak svoju ženu zatratil a moju paniu?“

„Hej, tajdem ja, koník, tajdem za ňou, keby ja mohol tadol zísť!“

„Hej, veď ťa ja znesiem na to miesto, kde čert vzal tvoju paniu, keď z kostola vyšla.“

Tak si sadol naň a ten ho zniesol pred ten kostol. Koník sa vrátil a on šiel po svete horami-dolinami, spytujúci, kde by jeho žena bola.

Prišiel k jednej starej žene, čo o všetkom v svete vedela, čo sa stalo.

„Dobrý večer, stará mati! Či ste nepočuli o takej a o takej zlatej panej aj s chlapcom?“

„Ej, počula. Hento pri tej studni je živá a mŕtva voda. Na tú každú noc chodí. Na tú vodu chodí o dvanástej hodine v noci aj s chlapcom a nosí ju pre čertov. Ak sa chceš s ňou dovrávať, tak choď, a o dvanástej hodine čerti odídu od studne, budeš mať čas s ňou sa vydovrávať.“

Tak tašiel k tej studni a dobre vyzeral a čakal, kým čerti odišli. O dvanástej hodine prišla jeho žena aj s chlapcom na tú vodu. On skočil k nej a vybozkával ju.

„Ej, Janko! Bohdaj si sa nebol narodil na svet, keď si ma tak zavraždil aj s mojím chlapcom!“

„Hej, žena moja, opýtajže sa toho čerta, či by ťa ešte dakto tak vyslobodil z tejto veľkej práce vodu nosiť.“

Vtom sa roztrhli; ona tašla ku kniežencom pekelným a on ostal tam. Na druhú noc ona sa začala čerta vyzvedávať, že ako by ju mohol dakto vypomôcť.

„Ej, toho nieto na tomto svete, čo by teba vypomohol odo mňa! Ale keď chceš vedieť, kto by ťa vypomohol: jesto na červenom mori jeden kaštieľ a v ňom moja mati býva. Tá má jednu kobylu, čo každý deň žriebä ožrebí. Kto také žriebä dostane, ten teba ľahko vypomôže.“

Keď prišla zlatá pani k Jankovi cez polnoc, tak mu všetko vypovedala.

Keď to Janko vyrozumel, tašiel na červené more, na ostrov Primus.[21] Prišiel tam k tej materi čertovej:

„Dobrý večer, stará mati!“

„Ej, človeče, kde si sa tu vzal? Mám štyristo aj deväťdesiatdeväť hláv človečích, teraz budem mať päťsto! No, keď si prišiel, budeš mi slúžiť za tri dni.“

Ráno, keď vstali, vybila kone von z konice železným ohreblom, a on za nimi na pašu. Kone zihrali, šli, kade vedeli. Janko začal nariekať, že kde sa mu kone podeli. Mal on jednu gondášsku trúbu. Keď na nej zatrúbil, hneď sa kone večer pri ňom pristavili. Schytil kyjak a vohnal ich do konice. Ej, ale stará baba uchytila ohnivé ohreblo a tak kone počala biť. Ráno zas vyhnala mu sedemdesiatsedem zajacov, a šiel za tými zajaci. Keď vyšli von z dvora, zajace skapali, že ich žiaden duch nevidel. Janko začal plakať, že bohdaj sa radšej na svet nenarodil, ako má byť v takom trápení. Keď večer prišiel, uchytil trúbu, začal trúbiť, zajace začali do dvora skákať. Chytro bránu zatvoril a zajace do konice vohnal. Stará mati vyskočila von:

„Hej, Janko, nikdy som takého sluhu nemala, ako si ty, čo by môj statok tak upásol! Ešte mi ráno budeš slúžiť; až mi ešte ráno všetok môj statok dobre napasieš a doženieš ho do dvora, tak ti dám, čo žiadaš.“

Ráno vyhnala mu sedemdesiatsedem sŕn. Keď srny von vyšli, zmizli mu z očí, akoby ich nikdy nik nevidel. Janko túlal sa po horách, hľadal srny, nikde ich nemohol nájsť. Zišla mu na rozum stará trúba. Zatrúbil na nej večer, začali srny skákať do dvora. Janko uchytil kyjak a strmo bránu zatvoril. Srny poskákali do konice, lebo ich pral kyjakom. Vyskočí teraz stará mati:

„Hej, Janko! Už mi viac nebudeš slúžiť, čo žiadaš, to ti dám.“

„Hej, stará mati, máte na tej lúke jednu kobylu, tá sa každý deň ožrebí, tak mi dáte to žriebä, čo tá kobyla uliahne.“

„Načože by ti to bolo, tri dni si mi spravodlive slúžil, ja ti chcem dobre zaplatiť. Môžeš si vyberať z mojich koní, akého chceš na svete.“

„Ej, stará mati, ja nemôžem medzi také kone ísť, čo sú múdrejšie odo mňa. Čo si zo žriebäťa vychovám, ten mi bude verne slúžiť.“

Ona sa mu prosí, žeby si vybral z jej koní, ale on nechcel.

„Hej,“ vraj, „keď tak chceš, hrdlo utratíš, lebo keď sa tá kobyla začne žrebiť, tam priletia havrany, tak z tej kobyly budú to žriebä trhať.“

„Ej, stará mati, ja sa toho nebojím, to žriebä krásne došikujem, aj obvarujem.“

On tašiel na lúku, prišiel k tej kobyle a ona sa just žrebila. On schytil kapce a bil tie havrany. Ešte iba jedno kopýtko sa ukazovalo, už havrany sa bili, chceli žriebäťu nohu odtrhnúť, ale Janko mal dobrý kyjak, bil havrany po hlavách a tak sa uliahlo to žriebä. Janko stál pri ňom, kým obschlo. Potom ho dal pod kobylu, nasalo sa mlieka od matere. Vtom mu žriebä povedalo:

„Hej, Janko, neboj sa, už budeš mať tvoju paniu zlatú!“

Prišiel na žriebäti k starej čertovej materi, ona chytila žriebä akoby z radosti a všikovala ho do konice a dvere zatvorila. Potom už uchytila nôž, na nohách mu žily poobrezávala a žriebä stieklo z krvi, za jednu misu krvi natieklo z neho. Vtom stará baba:

„Ej, sluha môj verný, nepustím ťa prázdneho, dám ti aspoň kus chleba.“

Vzala tú misu s krvou a vyliala do múky, napiekla mu chleba. Keď Jankovi dávala žriebä, žriebä už ledva dýchalo. Janko začal plakať, že on tak darmo slúžil. Ešte mu chcela stará mati aj teraz dať koňa druhého, že načo mu je to žriebä, že mu zdochne, že či ho na chrbte nosiť bude? Ale on sa ho nespustil a vzal ho na chrbát. Zišlo mu na rozum a odlomil mu z toho chleba, čo mu stará mati s krvou napiekla. Vopchá do pysku žriebäťu, prežrelo z tej krvi s tým chlebom, tak razom ožilo, razom bolo občerstvené. Keď to chleba všetok zjedlo, prišlo do sily, do takej, ako na prvom raze, kým krv z neho nestiekla, lebo sa mu všetka krv navrátila.

Tak žriebä povedalo:

„Sadaj na mňa, gazda môj verný! Už je tvoja pani aj s chlapcom!“

Sadol si naň a hnal k tej čertovej studni. Ako prišiel cez polnoc, jeho zlatá pani ide s kantami[22] na vodu. Kanty polúčala,[23] keď svojho muža na žriebäti videla. Chytro skočila aj s chlapcom na žriebä k mužovi a tak utekali popod oblohu v lufte.

Ale vtom Kantahíria[24] v pekle zrehala. Čert sa pýta:

„Kantahíria, čo reháš, čo ti? Obrok máš!“

„Ej, ale zlatú paniu nemám. Ušiel s ňou Janko Gondášik!“

Čert sa pýtal:

„Či môžem desať centov mäsa zjesť a desať okovov vína vypiť a s tou silou ich dohoniť?“[25]

„Ej, nemôžeš, lebo tajde Janko s paňou na tom koníkovi, čo má šesť nôh!“

Čert sa rozhneval, na Kantahíriu strmo skočil, ostrohami ju pichal, dobre jú nepreklal. Tá sa nahnevala, čerta zvrhla, čert spadol na zem a rozlial sa.

A Janko s paňou navrátil sa do svojho zámku. A tam prebývajú až podnes.



[16] Jano Urda Králik, 78-ročný, z Málinca (Novohrad), 4. novembra 1900. Polívka II, 46 — 50.

[17] Gondášik — meno, utvorené z nárečového gondáš, pastier svíň

[18] balta (z maď.) — sekerka

[19] bľacha — zámka na dverách

[20] konička, konica — koniareň, maštaľ

[21] ostrov Primus — knižné slovo, pravdepodobne z lat. primus (prvý)

[22] kanta — kúpa, kanva, nádoba na vodu

[23] polúčať — odhodiť

[24] Kantahíria — meno koňa, vzniklo pravdepodobne zo slova kanta (kúpa) alebo kantár (uzda, ohlávka)

[25] s tou silou dohoniť > s tou silou ich dohoniť




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.