Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Hanička bez rúk

[128]

Bol jeden mlynár i s mlynárkou a mali jedno dievča. Mlynárka ochorela a v tej chorosti umrela. Mlynár gazdovstvo dobré mal, musel sa oženiť a vziať si druhú ženu a dievčaťu macochu. Dobre vieme, že ešte ani jedna macocha nebola dobrá; len jedna dobrá bola, aj tú diabli vzali! Na to dievča nikdy nedala cti-viery, len mu vždy nadávala a preklínala. Pritom sa i otec planým urobil, radšej videl macochu ako svoju dcéru.

Raz bolo v dedine veselie. V dedine najsamprv volajú kováča, kolesára, mlynára, richtára a konšelov[129] — bez tých sa nemôže nič stať v dedine, žiadne veselie, žiadne krstiny — tak i mlynára prišli volať na veselie. A on sa obecal, že pôjde i so ženou. Zavolal svoje dievča do chyže a prikazovali mu, žeby nedalo nikomu nič, pokiaľ otec i matka neprídu domov. „Bo keď dáš,“ povedal otec, „tak ti, ako prídeme domov, poodtínam ruky až po plecia!“

Ako oni odišli na veselie, hneď prišiel do mlyna jeden starý žobráčik, ešte tí ani na veselie nedošli, a prosil od toho dievčaťa almužnu.

Dievča odopieralo, že nedá, že otca ani matky doma niet, a jej mocne prikazovali, žeby nedala nikomu nič, bo keď dá, tak ako prídu domov, že jej ruky poodtínajú!

Žobráčik ju unoval a prosil, že ani otec ani matka nebudú vedieť, keď mu dá. Dievča natoľko sa dalo nahovoriť, že pošlo do šafárne,[130] otvorilo a dalo žobráčikovi do priehrštia múky. Nasýpala mu do tej istej torby, v ktorej už mal múku. Žobráčik poďakoval tomu dievčaťu a vyšiel vonka a rozsypával tú múku od mlyna po tom istom chodníčku až tam, kde oni boli na veselí.

Mlynár s mlynárkou dlho sa nebavili na veselí, kúštik sa najedli i napili, i vrátili sa nazad domov, bo mali doma statky, tak im bolo treba ich kŕmiť. I vyšli vonka, išli po tom istom chodníčku, kade ten žobráčik múku rozsypával. A mlynárka k mlynárovi vraví:

„Vidíš, aké my máme plané dieťa! Keď z domu vyjdeme, tak všetko nám z domu dáva!“

I prišli až k mlynu a ustavične tú múku sledovali a pri mlyne toľko bolo rozsypané, ako keby dakto dva korce bol rozsypal. A mlynár sa mocne rozhneval a na dievča mocne kričal a vzal sekeru a dievča ku klátu a odťal mu obidve ruky až pri pleci. A s tým ho vystrčil vonka a povedal:

„Iď, kde sa ti páči, bo ja také decko nechcem vidieť na očiach!“

Mlynárka sa tomu mocne radovala, že radšej vidí ju ako svoje vlastné dieťa. A oni ďalej žili, mlynár i s mlynárkou; ale teraz ich nechajme a poďme ďalej za dievčaťom!

Dievča biedne inakšie sa chovať nemohlo, len čo sa páslo; dakde našlo jahody na zemi alebo dajaké nízke stromy s ovocím, tak sa napáslo gambami ako statok. Ono si rozmýšľalo tak: ,Hoc pôjdem po žobraní, dajú mi, ale kŕmiť ma nikto nebude. Bo dosť, že žobrákovi dajú, nie žeby ho ešte aj kŕmili!‘

Naša Hanička, bo ju tak volali, trafila po veľa chodení do jednej veľkej kráľovskej záhrady, kde bolo veľa ovocných stromov: hrušky a jablká. A veľká tráva v tej záhrade bola. Tak ona sa tam pásla. Ale len tak ojedala tie stromy, že ani jedno jabĺčko alebo hrušku celkom nezjedia, len z ktorého polovičku, ktoré ohrýzla dookola a ohryzok vždy nechala. Ruky nemala, tak odtrhnúť nič nemohla, len čo gambami dosiahla.

Ona z veľkej trávy vychodila len ráno včas alebo večer, keď nikto v záhrade nebol. Raz mladý princ príde do záhrady, i vidí tie stromy všetky kolo spodku poojedané. On sa tomu začudoval a išiel k otcovi a povedal mu o tom, čo v záhrade videl a povedal:

„Otec, čo to za zver bude v tej našej záhrade, ktorý ovocie len zospodku ohryzie, ale celkom ani jedno nezje?“

Kráľ na to odpovedal:

„Vezmi si, synu, jágra a iď do záhrady a ovartujte, a uvidíte, čo to za zver!“

Mladý princ si nevzal ani jágra, ale vzal pušku na plece a išiel sám vartovať. Ale neskoro vstal, a neovartoval nič. Vstal i na druhé ráno a išiel zas vartovať, ale keď zas neskoro vstal, zas nič neovartoval. Na tretie ráno vstal veľmi včas, i vzal pušku na plece a išiel a prizeral sa zo strany, a videl tam pod jedným stromom stáť jedno dievča bez rúk s kučeravými vlasmi. On nato natiahol pušku a dievča sa mu stratilo v tráve. On si však zapamätal ten istý strom, pri ktorom dievča stálo a išiel k tomu stromu, i pošiel k nemu, hľadal po tráve. Našiel ho. Dievča sa zľaklo a kľaklo na kolená a prosilo, žeby mu prepáčil a daroval život, a takto vravelo o tom, čo sa s ňou stalo:

„Najjasnejší princu, ja som mala otca i macochu a oni išli na veselie a mňa nechali doma a prikazovali mi, žeby som nikomu nič nedala, pokiaľ oni domov neprídu, lebo že mi inakšie obidve ruky odtnú až pri pleciach. Ale prišiel ku mne jeden žobráčik a ten ma veľmi prosil, žeby som mu dala kus múky. Ja som sa nad ním zmilovala i dala som mu jeden rumplík[131] múky a vysypala som mu do torby, v ktorej už múku mal. Otec i macocha, keď prišli domov, dozvedeli sa o tom a boli veľmi zlí, a otec odťal mi ruky až pri pleci a vyhnal ma z domu, žeby som išla, kde ma dve oči povedú. A ja som pošla svetom a došla som až sem. A tu sa chovám a ohrýzam ovocie.“

Princ nad ňou zaplakal a veľmi ju ľutoval:

„Netráp sa nič,“ hovorí, „poď so mnou do zámku, dám ťa tam obliecť a dám ti frajcimerku, čo ťa bude kŕmiť!“

A tak ju vzal a priviedol ju pred starého kráľa. Starý kráľ sa tiež nad ňou zmiloval a vďačne ju prijal. Dal ju krásne obliecť, začesať, a z nej veľmi krásna dievka bola, že jej vo svete bolo treba hľadať pár. Mladému princovi bolo práve na ženenie. Prišiel k svojim rodičom a povedal, že sa chce ženiť. Rodičia sa mocne zaradovali a pýtali sa ho:

„Koho si vezmeš?“

A on im odpovedal:

„Ja si vezmem Haničku, tú bez rúk!“

Na to rodičia odpovedali:

„Načo by si bral žobráka?“

Princ na to:

„Ja som sám pán, mám všetkého dosť, tak môžem si vziať i chudobnú!“

Rodičia, keď nechcel inakšie urobiť, privolili, žeby si vzal Haničku. A on si ju vzal a prisahal s ňou. Žili mesiac, dva a medzitým prišlo jedno písmo, že starý kráľ musí ísť do vojny. Starý kráľ žaloval sa princovi a tento odpovedal, že on rád pôjde za otca do vojny. Kráľ:

„Ty si ešte mladý, dakde smrť podstúpiš.“

Ale princ na to nedal nič, len sa pripravil a odobral sa.

Mladá princezná Hanička už bola v tiaži. I prišiel čas pôrodu a porodila veľmi krásneho chlapca. I sadol nato starý kráľ a napísal písmo so zlatými literami a poslal ho s jedným vojakom za princom, bo dakedy pošty neboli. Vojak sa vzal a pošiel. Tak ďaleko išiel, až prišiel do toho mlynčeka, z ktorého Hanička bola. A prosil sa na noc. Mlynár i mlynárka odopierali mocne, bo si mysleli, že to dajaký zbojník, báli sa, bo ten mlyn bol v poli. Ale vojak natoľko sa prosil, bo že je unavený, že mlynár s mlynárkou sa nad ním zmilovali a prijali ho na noc.

„Zďaleka idú, pán vojak?“ hovorili mlynár i mlynárka.

„Idem z toho a toho mesta od kráľa s jedným písmom k mladému princovi,“ odpovedal vojak. „Naša princezná, mladého princa žena, ktorá je bez rúk, porodila veľmi krásneho chlapca a to idem princovi oznámiť.“

Macocha zaraz myslela, že to bude tá istá Hanička, jej pastorkyňa, ktorú bez rúk do sveta vyhnali. A zaraz hľadela urobiť podlosť. Kúpila pálenky a dala vojakovi piť, až sa vojak opil a ľahol si spať. Macocha, ako už vojak spal, vyňala písmo, prečítala i videla, čo tam stojí. Ona hneď to písmo hodila do šporáka a napísala druhé a strčila vojakovi do kešene. V tom písme stálo, že mladá princeza porodila psa a že čo majú s ním urobiť? Vojak ráno vstal a poďakoval za nocľah a išiel ďalej, až k mladému princovi. Princ odobral písmo, hlavou krútil a sám k sebe hovoril, čo vojak nečul: ,Darmo, čo mi Pán Boh požehnal, to vďačne od Boha prijmem.‘ A tak sadol k stolu a písal druhé písmo — a dal ho vybiť diamantovými literami, žeby toho psíka ako najlepšie opatrovali, i jeho mladú ženu, že on všetko od Boha prijme, čo mu Pán Boh dal, a tak poslal vojaka domov. Vojak išiel domov a kde mu bolo prvý raz dobre, tam ťahal i druhý raz na noc, bo nevedel nič o podlosti mlynárky.

I prišiel zas na noc do toho istého mlyna a mlynárka ho už teraz vďačne prijala a privítala. Zaraz bežala po pálenku a tak vojaka opojila, že spal ako bez seba. Ona mu zas odobrala písmo, čo od princa niesol, i prečítala ho a videla, že v tom písme veľmi dobre stojí pre Haničku; i hodila ho do šporáka a napísala druhé, v ktorom bolo, že keď kráľ toto písmo od vojaka dostane, zaraz žeby Haničku i s dieťaťom vyhnali do sveta.

Vojak písmo doniesol. Keď starý kráľ písmo prečítal, mocne zaplakal i so starou kráľovnou, bo im bolo žiaľ i za chlapcom i za ňou, bo že čo si ona počne bez rúk s tým dieťaťom. Ale syna veľmi radi videli, bo len toho jedného mali, tak mu urobili po vôli. Priviazali Haničke chlapca k prsiam a pustili ju do sveta. Hanička s veľkým plačom chodila, ale nezúfala ani nepreklínala muža, len išla. A prišla k jednej vode, neveľmi veľkej, z ktorej vody prúdik išiel do hlbočiny. Ona svoj život ľutovala, nemohla sa odrazu zatopiť, ale ľahla si na prúdik, že počká, až ju ten prúd zhrnie až do hlbočiny a že sa tam zatopí.

Ona si ľahla a ako si ľahla na ľavý bok, zaraz jej vyrástla ľavá ruka. A veľmi Bohu ďakovala, že už jej jedna ruka vyrástla, ale ona ešte vždy nebola spokojná, že to dieťa ešte nemôže vychovať s jednou rukou. I hodila sa na pravý bok do prúdu, že azda ju znesie a že sa zatopí. Ale ako si ľahla, vyrástla jej zaraz i druhá ruka. Tak potom zdravá vyšla na briežik a veľmi Bohu ďakovala, že jej Pán Boh dal spôsob vychovať svoje dieťa. S tým sa vzala a išla. Sama nevedela kde. Tak ďaleko, až do jedného veľkého lesa, kde bol jeden opustený kaštieľ a ten kaštieľ postavil tam ten žobrák, ktorému múky dala, a ktorý vždy na ňu myslel, že za svoju dobrotu toľko trpela a teraz jej chcel byť na pomoci. Bo ten žobrák bol Kristus Pán. Ona vošla do toho kaštieľa a našla tam v jednej chyži posteľ, kolísku a na stole pre jednu persónu obed a pre dieťa mlieko. Ona tam zostala žiť. Každý deň bolo pre ňu postavené jedenie i pitie, i všetko, čo sa jej páčilo. A ona tam žila pobožne.

A teraz sa vráťme nazad k princovi. On sa vrátil z vojny domov a zaraz sa pýtal na svoju ženu Haničku a na psíka. Starý kráľ i kráľovná na neho len oči vytriešťali a pýtali sa:

„O akom psíkovi ty vravíš?“

A on odpovedal:

„O tom, čo ste mi o ňom písali a čo Hanička porodila!“

A oni sa čudovali a hovorili:

„Však Hanička porodila šumného chlapca, a nie psíka!“

Princ vyňal písmo a ukázal im. Kráľ čítal a veľmi sa čudoval.

„To som nepísal ja,“ hovoril kráľ.

„A kde je moja žena?“ pýta sa netrpezlivo princ.

„Nuž tú sme vyhnali do sveta i so synom, bo si tak písal. Tak sme ti, hoc len s bolesťou a so žiaľom, urobili po vôli!“

A teraz čudoval sa zas princ:

„Ja som o tom nepísal,“ vravel, „ukážte mi to písmo!“

Kráľ písmo ukázal a princ povedal:

„To nie je moje písmo!“

Tak princ sa rozžialil mocne a nemal doma pokoja, len ho vždy z domu vyháňalo. A vzal si jágra a chodili do lesov na poľovku. Raz veľmi ďaleko zašli, takže už veľa týždňov doma neboli, a nakoniec natrafili do toho istého lesa, kde Hanička i s chlapcom bývala. A chodili po lese a nemohli nájsť dedinu, ani nijaké mesto. Tak povedal princ jágrovi:

„Iď na jeden vysoký strom a pozeraj, či neuvidíš, či sa dakde nesvieti!“

Jáger vyšiel na strom a videl, že sa dakde svieti, ale veľmi ďaleko. Princ mu na to povedal, žeby si dobre pamätal, kde sa svieti. Jáger zišiel dolu, i išli a prišli k tomu kaštieľu, v ktorom Hanička i s chlapcom bývala. A pozerali do obloka a videli tam ženu. Pozreli jej na tvár, a tak sa im videlo, ako keby to bola princezná, žena mladého princa. A s tým poslal princ jágra pýtať sa, či by ich neprenocovala. Jáger prišiel do chyže i pozdravil. Hanička odzdravila a povedala, že môžu u nej obidvaja prenocovať. Tak vošiel i princ.

Pokiaľ Hanička večeru zrichtovala, tí dvaja, princ i s jágrom, o tom sa dohovárali, že táto domáca gazdiná celkom tak vyzerá ako princeza, žena princova, len že má ruky. Keď sa navečerali, viac o tom nevraveli.

Princ si ľahol na posteľ a jáger na lávku. Medzitým Hanička šila a chlapec sa bavil kolo nej. A visela princova ruka z postele dolu, i povedala Hanička synovi:

„Iď a zdvihni ruku svojmu tatušovi!“

Jáger nespal a to čul. Ráno to rozpovedal pánovi. A pán nechcel veriť a hovoril:

„Tak ja sa chcem presvedčiť, a budeme do večera po lese chodiť a zas tam pôjdeme na noc!“

I prišli tam i druhý raz, zas sa tak stalo, ako prvý raz bolo. Princovi spadla ruka a Hanička poslala syna, žeby mu zdvihol ruku, bo že mu stŕpne a bude ho bolieť, a pritom povedala:

„Zdvihni ruku tomu pánovi, to je tvoj otec!“

Ale princ zas spal a jágrovi, ktorý to čul, veriť nechcel.

Prišli na tretiu noc a princ si veľmi zaumienil, že teraz spať už nebude. A nespal. Hanička bola pri stole a chlapec sa bavil kolo nej. Obzrela sa a zbadala, že princovi noha z postele visí, ktorú on náročky spustil. A tak povedala chlapcovi:

„Iď a zdvihni tamtú nohu, bo je to tvoj otec!“

Ale princ sa nohou zapieral a slabý chlapec nemohol nohu zdvihnúť. Prišla matka a pomáhala mu. Tu princ skočil z postele a skričal:

„Ako sa ty opovážiš povedať, že ja som tvojmu chlapcovi otec?“

A ona tak počala rozprávať:

„Ja som jedného mlynára dcéra. Otec mi obidve ruky odťal. Chodila som po svete a prišla som do kráľovej záhrady a vzal si ma za ženu princ toho kráľa. A my sme žili spokojne, pokiaľ muž neodišiel do vojny. Medzitým som ja porodila toho chlapca a mňa zo zámku i s ním vyhnali, bo tak muž môj rozkázal.“

Princ sa na ňu prizeral, vyzerala akurátne tak ako jeho žena, len že ruky mala. A preto sa pýtal:

„A kde si vzala ruky, keď ti ich otec odťal?“

A ona hovorila:

„Keď ma zo zámku vyhnali, tak som sa zas pustila svetom, i prišla som k jednej vode a chcela som sa zatopiť. Ľahla som si na prúd ľavým bokom, a zaraz mi vyrástla jedna ruka, ľahla som si pravým bokom a vyrástla mi i druhá ruka, bo ten prúd mal takú moc!“

Tak kráľ kľakol pred ňou na kolená a krásne ju odprosil, žeby mu prepáčila, že on tomu nič nie je vinovatý. A rozpovedal, čo sa stalo s tými písmami.

Keď sa vrátili do zámku, zaraz dali zavolať toho vojaka a vypýtali sa ho, kde nocoval, keď s tými písmami chodil. A tak sa presvedčilo, že písma prečarala mlynárka, Haničkina macocha. Kráľ dal ju roztrhať a princ s princeznou žijú i dodneška dňa, keď nepomreli.



[128] Ján Kaščak z Veľkého Šariša (Šariš), 7. septembra 1892. Czambel s rozprávačom prezrel v Prešove 20. júna 1904. Czambel § 143, 266 — 271.

[129] konšel (z lat.) — obecný starejší, prísažný člen mestskej rady

[130] šafarňa (z nem.) — truhlica na potravu

[131] rumplík (z nem.) — miera pálenky ap. (2 dcl)




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.