ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[30]

Za zelenými horami, za cudzími krajmi mal jeden pán cisár dvanásť dievok. To boli samé princezné. Cisár mal malú krajinku a tie princezné chceli gavaliersky chodiť. Aby mohli chodiť gavaliersky, zapísali sa čertom. Chodievali vždycky na jeden bál. Keď sa zišli k tomu bálu, za každým tancom jedny topánky odhodili. Cisár sa už veľmi rmútil, čo jeho dcéry robia, že kde, na aký bál to chodia, keď za jednu noc každá dvanásť párov topánok zoderie.

Dal cisár vojaka na vartu, žeby vyzvedel, kde tie jeho princezné chodia. Vojak prišiel na tú vartu, stojí na poste^[31] a dáva pozor. Najmladšia princezná priniesla vojakovi do pohárčeka, aby si zapil. Vojak ako vypil, hneď zaspal.

Prišlo ráno odpoveď dať. On chudák nevedel, čo sa stalo. A tak každý deň.

Na druhý deň išiel druhý vojak na tú vartu. I tomu jedna princezná dala do pohárčeka, a keď to vypil, zaraz zaspal a princezné sa vzali potom vnohy a utekali na ten bál. A vojak o tom zas nič nevedel. Prišiel raport oddať, nevedel o ničom nič. Tiež o hlavu prišiel.

Prišlo na tretiu noc. Išiel jeden starý vojak na tú vartu. Ten starý vojak si pomyslel: ,I ja o hlavu prídem!‘ Nemal viac peňazí, iba štyri grajciare. O tých štyroch grajciaroch sa vydal na cestu. Zahodil gver preč a utekal šírym svetom, žeby o hlavu neprišiel. Pri ceste sedel jeden žobrák. Pýta sa:

„Pán vojak, kde idú?“

„Ja utekám, lebo by som zajtra o hlavu prišiel!“

Dal tomu žobráčikovi grajciar jeden a povedal mu:

„Modli sa za mňa, žeby som ja mohol utiecť a svoju hlavu podržať na väzoch!“

Utekal. Stretol ešte horšieho žobráka. Pomyslel si: ,Ej tomu som dal grajciar, tomu dám dva, lebo je horší žobrák.‘

Zas utekal ďalej. Našiel ešte tretieho žobráčika. Naskrze sa nemohol rušiť. Mal vojačik ešte jeden grajciar, i dal ho tomu žobráčikovi. Žobráčik povedal vojačikovi tak:

„Vráť sa k cisárovi naspäť, neboj sa! Pôjdeš na vartu. Keď ti princezné budú dávať piť, nepi, pusť trúnok za golier, a do úst nič, a udaj sa,^[32] že spíš! A keby ťa princezné ihlou pichli, to sa neohlás, udaj sa, že spíš!“

Vojak poslúchol žobráčika, vrátil sa a na vartu išiel. Na varte stál. Princezné núkajú vojačika a dávajú mu trúnok. Vojačik poslúchol žobráka, pustil trúnok poza golier a udal sa, že zaspal. Stanú princezné, pichajú ho ihlami, on trpel a udal sa, že spí. Princezné poď vnohy do medenej hory! Tam bývali čerti. Tam bál svoj mali. Vojačik za nimi. Pán Boh dal mu pomoci.

Keď vojak utekal za nimi, našiel v ceste dvoch bratov, a tí bratia, jak sa bijú, tak sa bijú. Vojačik sa ich pýta:

„Prečo, bratia, vy sa bijete?“

Oni:

„Náš otec umrel. Nenechal nám, len jeden kabát, jedny čižmy.“

Vojak:

„Prečo sa, bratia, bijete pre takú malú vec?“

Odpovie ten mladší brat:

„Keby, pán vojak, vedeli, aký je to kabát i tie čižmy! Ten kabát je taký, keď ho odejem, nik ma nevidí, a tie čižmy sú také, keď ich obujem, kde pomyslím, v minúte tam som!“

Vojak si to rozmyslel: ,To bude pre mňa!‘

Vojak im násilím tie veci nebral. Iba im povedal:

„Ja vás rozdelím!“

Vzal vojak paličku a zahodil ju ďaleko a povedal:

„Ktorý prv tú paličku lapí, toho je i kabát i čižmy!“

Bratia chytili sa znovu biť, keď paličku lapili. I jeden ju chcel driev i druhý ju chcel driev mať. Vojak si pomyslel: ,Práve mne to treba!‘ Pokiaľ sa bili, on sa odel do kepeňa a obul si čižmy a pomyslel si: ,Keby ja už tam bol, kde tie princezné sú!‘

Hnedky tam bol. A prizeral sa na bál; ale v tom kepienku nikto ho nevidel.

Princezné tancujú a topánky po každom tanci zahadzujú a vojačik len zberá.

Raz mladšia sestra skríkne:

„Poďme my preč, tu nás dakto vyslúcha a naše zodraté topánky dakto odberá!“

Staršia princezná povie:

„Poďme teda domov!“

Vojak povie kabátu i čižmám:

„Utekajte vy so mnou domov, kým princezné neprídu!“

Vojačik si pozberal tie topánočky, ale si urval aj jednu štetinku z toho čertovho hájička, ktorým išiel, a utekal pred princeznami.

Ľahne si vojačik na strožliak a udal sa, že spí. Príde jedna, príde druhá, každá doňho pichla. Vojak len trpel. Ráno ho dajú volať k raportu. On vraví:

„Najjasnejší pane! Ja som vyvartoval, ale všetko ešte nie!“

„Počkaj, pôjdeš zajtra, všetko vyvartuješ!“

Šiel vojačik druhý deň. Princezné prídu, dávajú mu zas po kalíšku, ale on za golier všetko pustil. Princezné ho bodajú zas, či spí, a on sa udal, že hej. On si pomyslel: ,Kabátik, poď na mňa, čo ma neuvidia, a vy, čižmy, za princeznami!‘

Prišiel tam, zas tancujú a on topánočky zas za nimi pozberáva. Keď pozberal topánočky, zas sa pustil domov a v hore si zas urval jednu štetinku.

Prišlo ráno, k raportu:

„Ako si ty vartoval?“

„Pane cisáru, tvoje dcéry tancujú s čertmi, tu máš ich topánočky, čo v tanci zodrali; a ony tam v tej hore tancujú, z ktorej som priniesol tu znaky: dve štetinky.“

Cisár povedal tomu vojačikovi:

„Keď ty si taký smelý, dám ti jednu princeznú za ženu.“

Vojak povedal:

„Radšej si vezmem chudobnú a bohabojnú ako bohatú, čo s čertmi zaujatá!“