Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

Princ, Zlatý a Veľký človek

[33]

Kde bolo, tu bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom a za skleným vrchom, bol jeden bohatý kráľ, ktorý mal veľké krajiny. Ten kráľ nemal žiadne potešenie, lebo nemal žiadne dietky, len jedného Knoftovtáka,[34] v ktorom sa on vždy tešieval. Dvanástich jágrov držal, čo zverinu strieľali preňho, pre Knoftovtáka. Za dlhý čas bolo dobre.

Jeden raz tak sa stalo, že sa zverina z hory stratila. Za dlhý čas nemohli dostať nič pre Knoftovtáka. Pre vtáka kupovali mäso, to veľa koštovalo. Kráľ povedal jágrom:

„Prečo vás ja platím, keď mi žiadnu zverinu nenosíte? Ja vám z platu budem vydržiavať!“

Jágri sa naplašili toho, že stratia plat.

Jeden medzi tými jágry vyhútal si a išiel na poľovku do tej hory. Išiel cez dvanástu hodinu na poludnie. Počul hlas bandy a ostal za dubom stáť pri jednom potoku. Hlas sa blížil k nemu vždy bližšie, až prišiel jeden Zlatý človek k tomu potoku so zlatou záhradkou — v nej tri dcéry a štyriadvadsať muzikantov. On, Zlatý človek, sa okúpal v tom potoku. Keď sa okúpal, vyšiel von z vody, banda začala hrať a s každou dcérou jednu nôtu tancoval. S tým odletí preč a jáger prišiel naspäť ku kráľovi. Kamarátom hovorí:

„Viem, prečo sa zverina nezdržiava v hore. Tu chodí jeden Zlatý človek s bandou, ktorá veľký hlas vydáva, tak zverina sa bojí tej bandy, a zato sa nezdržiava v tej hore. Pôjdeme my to kráľovi omeldovať, tak môžbyť, že budeme oslobodení, nebude nám z platu vydržiavať.“

Všetci povedali:

„Dobre to bude.“

Išli ku kráľovi a omeldovali mu. Keď to kráľovi omeldovali, kráľ im tak povedal:

„Jestli mi toho Zlatého človeka nedošikujete, všetkým vám dám hlavy postínať!“

Oni sa naplašili a banovali nad tým, že škoda bolo kráľovi to meldovať.

Jeden si predsa vyhútal medzi nimi, ten, čo videl toho Zlatého človeka:

„Kamaráti moji, ja som videl, ten Zlatý človek má červené čižmy. Kúpme remeňa červeného a ušime jednu čižmu takú, čo bude na dve nohy, čo sa dve nohy do nej spracú. Položíme ju tam k tomu potoku, kde sedáva s tou záhradkou. Ten Zlatý človek, keď ju uvidí, obuje si ju. Keď si ju obuje, potom ho chytíme!“

Tak sa stalo. Čižmu dali ušiť a išli do hory a tam ju položili, kde so záhradkou stával.

Prišiel Zlatý človek zas na druhý deň ta a zas sa kúpal. Tri dcéry v záhradke boli a dívali sa dookola a zazreli čižmu. Takto vravia:

„Tatík, dívajú sa, tu je čižma taká, ako je ich!“

On im hovorí:

„Dcéry moje, hľadajte aj druhú, aj druhá tam musí byť!“

Hľadali, ale nenašli. Prišiel on ta, čižmu pozerá, hovorí:

„Veď je toto na dve nohy čižma!“

Čižmu si obul, dve nohy do nej, jágri priskočili, Zlatého človeka chytili. Banda odletela aj s troma dcérami.

Zlatý človek sa im prosil, aby ho pustili, ale ho nechceli pustiť. Predviedli ho pred kráľa a kráľovi oddali. Kráľ sa tomu veľmi tešil a jágrov obdaroval. Zlatému človekovi dal železnú klietku spraviť pred zámok do záhrady. Všelijakých pánov tam zvolával a ukazoval ho.

V ten čas jeho manželka ostala samodruhá a porodila syna. Z toho sa kráľ veľmi tešil, že bude mať na koho korunu preložiť. Chlapec rástol pri dobrej ochrane a vždy sa ihrával s jedným zlatým jablkom. Prišlo kráľovi písmo od druhého kráľa, že musí ísť do vojny, a vojna trvala pätnásť — šestnásť rokov.

Pod ochranu dal toho Zlatého človeka jednému generálovi, ktorý bol pri dvore. Aby sa mu nič nestalo. Jestli sa mu voľačo stane, že mu dá hlavu zoťať bez všetkého práva. Generál Zlatého človeka kŕmil, opatroval, ako najlepšie mohol.

Jeden raz musel odísť do mesta, mal povinnosť. Chlapec kráľov, ako sa na dvore ihral so zlatým jablkom, padlo mu jablko do zlatej záhradky. Chlapec si išiel po jablko a chcel si jeden zlatý kvietok odtrhnúť. Ten sa mu odtrhnúť nedal. Zlatý človek mu vraví takto:

„Synku, tebe sa ten kvet odtrhnúť nedá, lež pusť ty mňa von z klietky, ja ti ho odtrhnem a dám do ruky!“

Chlapec mu hovorí:

„Ako ich vypustím, keď nemám kľúč?“

„Tvoja matka na posteli leží nezdravá, hybaj a vezmi ho, nebude vidieť!“

Chlapec aj tak urobil, kľúč vzal, klietku otvoril a Zlatého človeka pustil von. Zlatý človek kvietok odtrhol a chlapcovi dal do ruky. Potom on sa pustil do luftu, do letenia a chlapcovi povedal:

„Keď s tebou voľakedy zle bude, hybaj k slnka východu, mňa tam nájdeš a ja ti budem na pomoci!“

Chlapec sa díval za ním, ako letel, kým ho oči uvideli. S tým nepovedal nikomu nič, kľúč naspäť zaniesol, a o veci nevedel nikto.

Prišiel generál domov. Pozrel Zlatého človeka, a už ho tam nenašiel! Išiel ku kráľovnej a hovoril jej, prečo vypustila toho Zlatého človeka von. Kráľovná mu vraví, že ona ho nepustila. Generál nechcel veriť. Myslel si na kráľovnú. Kráľovná zas na generála. Chlapec nevyzradil nič, len čušal, až prišiel kráľ z vojny domov.

Keď kráľ z vojny prišiel domov, hneď išiel do záhrady obzrieť Zlatého človeka. Tam ho nenašiel. Hneď išiel ku generálovi a vraví mu:

„Prečo si toho Zlatého človeka vypustil?“

On sa vyhováral, že po svojej povinnosti bol v meste, že ho on nepustil, ale kráľovná. Kráľovná vravela, že ona nezdravá ležala na posteli, že ho ona nevypustila. Kráľ neveril ani generálovi ani kráľovnej. Generálovi dal hneď hlavu zoťať a kráľovnú do žalára zatvoril.

Keď to jej syn videl, že ju otec trápi, prišiel k nemu syn, už mal asi šestnásť rokov:

„Najjasnejší tatík, netrápia matku, nie je tá vina, ja som vypustil toho Zlatého človeka!“

„Syn môj, keď si ho ty vypustil, tebe život neodoberiem, lebo si bol maličký, keď som do vojny išiel a keď si ho vypustil. Ale odo mňa musíš hneď ísť preč, kde ťa dve očí povedú! Vezmi si peňazí, koľko chceš so sebou, a koňa si vyber, akého chceš a jedného pucáka k sebe, ktorý sa ti ľúbi!“

Išiel on, vybral si jedného koňa a jedného husára, ktorý dvanásť rokov mal vyslúžené, toho si vzal za sluhu. S tým nabral si veľa peňazí a pobral sa na cestu.

Išli oni, išli za dlhý čas, až prišli k jednému potoku, kde voda tiekla. Tam princ postál a husárovi vraví:

„Donesú mi troška vody!“

Husár vraví:

„Oni sú mladší, nech zídu sám a nech sa napijú!“

Čo mal princ robiť, nebol preskúsený, zišiel z koňa a husárovi ho dal chytiť. S tým husár presadol na princovho koňa. Princ naspäť prišiel a hovorí husárovi, aby zišiel z jeho koňa. Vtedy husár vytiahol šabľu a povedal mu tak:

„Jestli sa ty so mnou včuľ sedem ráz nesprisaháš pod holým nebom, že som ja tvoj pán a ty môj sluha, tak ti hneď hlavu zotnem!“

Čo má princ robiť, odprisahal, že bude husára za pána uznávať a že mu bude sluhom. Princ si potom sadol na husárovho koňa a išiel pozadu ako sluha.

Išli oni, išli a prišli do jedného mesta, kde býval jeden kráľ. Keď cestovali, princ išiel pozadu a našiel jednu striebornú podkovu z koňa. Skočil dolu, podkovu vzal a schoval do vrecka. Husár ho zazrel:

„Čo ti je tak zle sedieť na tom komisnom sedle?“

„Ver je mi zle na tomto komisnom sedle, tíska ma!“

S tým ďalej išli a zas našiel zlatú podkovu z koňa. Skočil dolu a vzal ju zas do vrecka. Zas ho zazrel starý husár, keď práve cez sedlo prekračoval:

„Čo ti je tak zle sedieť na tom sedle?“

„Ver ma veľmi tíska!“

„No, neboj sa nič, nie je už ďaleko kráľovské mesto, tam si oddýchneme!“

Zas ďalej ako išli, našiel diamantovú podkovu z koňa. Husár ho zas zazrel, keď naspäť sadal na koňa a cez sedlo prekračoval. Zas mu hovorí:

„Čo ti je už tak ťažko sedieť na tom sedle?“

„Ver mi je veľmi ťažko, veľmi ma tíska!“

„No, už len buď trpezlivý, však sme nie ďaleko od kráľovského mesta!“

Zas ďalej cestovali a zazrel zlaté slepačie pierko. Skočil dolu a vzal ho do vrecka, a husár ho zas zazrel, keď do sedla nohou prekračoval. Zas mu povedal husár, a to zdurne:

„Čo sa toľko na tom sedle hniezdiš?“

On mu vraví:

„Keď ma veľmi tíska!“

S tým prišli do mesta kráľovského a hneď vošli do jednej veľkej kaviarne. Kone dali do maštale, husár išiel ako pán hore do kaviarne. Hneď sa tam pýtal, čo je tam nového v tom meste kráľovskom. Tam mu povedali:

„Tu je jeden bohatý kráľ, ktorý má dcéru na vydaj. Jedenásť princov je už tu a ešte čakajú dvanásteho. Tí sa budú za tri roky učiť v školách a potom, ktorý uhádne jej veci, ten bude jej muž.“

Včuľ on hneď povedal:

„Ja som ten dvanásty princ!“

Tuto prišiel potom, keď si kone opatril, aj ten sluha, čo bol princ, do kaviarne a vnútri sa ho pýtajú, kto je on. On im to povedal, že je sluhom tomu princovi, čo prišiel do kaviarne hore.

Istý kaviarnik nechcel veriť, žeby bol sluha sluhom a princ princom.

„Nech nebanujú,“ povedal, „že by sa skôr svedčalo im princom byť a tomu sluhom!“

Ale on, sprisahaný, tajil sa, že ver on je sluha.

S tým starý husár išiel sa kráľovi meldovať ako dvanásty princ. Kone zostali v maštali a sluha mal na ne starosť. On potom išiel do škôl, kde tí jedenásti. Tuto všetci princi mali kone a svojich sluhov a extra maštaľ každý. Obrok, svetlo im vydávali každodenne. Všetci si chodili po obrok aj po svetlo, len mladý princ po svetlo nechodil nikdy; kone predsa vždy mal krajšie ako tí druhí! Tí sa čudovali nad tým, že ten po svetlo nechodí, a kone má krajšie vyčistené ako oni. Jeden ho vystriehol cez kľúčovú dierku, čím si on svietieva. Zazrel mu striebornú podkovu na kline zavesenú, tá mu svietila — krajšie, ako čo by štyri sviečky mal zažaté! S tým ho išiel omeldovať kráľovi, že ten a ten sluha má striebornú podkovu z koňa a tou si svietieva. Kráľ ho dal k sebe zavolať a takto mu povedal:

„Synku, počul som, že máš striebornú podkovu z koňa. Kde si ju vzal?“

„Pravda je, našiel som ju, keď som s pánom cestoval do tohto mesta.“

„Dobre! Keď ju máš, toho koňa mi došikovať musíš, z ktorého je tá podkova! Peňazí ti dám, koľko chceš na cestu, ale koňa došikovať mi musíš, lebo jestli mi ho nedošikuješ, dám ti hlavu zoťať bez všetkého práva!“

S tým princ odišiel od kráľa do svojej maštale. Pustil sa do plaču v maštali a rozhutoval si, kde on toho strieborného koňa vezme. S tým mu prišlo do rozumu, že jemu voľakedy Zlatý človek povedal to, že keď s ním zle bude, aby prišiel k slnka východu, že ho tam nájde a že mu bude na pomoci. Princ si obsedlal koňa, na ktorom sa on voľakedy vybral od otca, sadol si naňho a vybral sa na cestu. Išiel, išiel ďaleko. Trvali týždne, trvali mesiace, až prišiel on raz na jednu veľkú zelenú lúku, kde bol jeden juhás,[35] ktorý veľmi veľa oviec mal. On postál pri juhásovi a pýta sa ho:

„Čie sú to tak pekné ovce, tak veľa?“

S tým mu juhás odpovedal:

„To sú Zlatého človekove.“

S tým sa veľmi potešil. Povedal juhásovi, aby mu ukázal, kde býva ten Zlatý človek. Juhás ho zaviedol na jeden vŕštek a odtiaľ mu ukázal zlatý kaštieľ, čo sa od zlata ligotal:

„V tom kaštieli býva Zlatý človek.“

S tým vytiahol princ z vačku sto zlatých a juhásovi dal prepitné. A pohol sa na cestu ku kaštieľu. Kade kôň išiel, všade zlaté kvietky kvitli. Zlatý človek čakal ho pred kaštieľom, aj s bandou aj s troma dcérami, lebo vedel, že už ide. Keď ta prišiel, najstaršia dcéra mu hneď chytila koňa. Stredná a najmladšia ho skladali z koňa a zaviedli ho do svojej svetlice. Najstaršia zaviedla koňa do maštale a dala mu žrať. S tým sa všetci zišli dovnútra, pili, jedli a mulatovali.

Prišiel večer, posteľ mu popravili, on si ľahol a spal. Aj tri dcéry tam spali. Tie zavčasu ráno vstali, poriadok si urobili a fruštik navarili. Keď fruštik bol hotový, vstal aj princ hore a začali fruštikovať. Banda im hrala, keď pili, jedli.

Keď sa nafruštikovali, Zlatý človek sa ho pýta:

„No, synku, čo je s tebou, v akej núdzi si?“

„Prosím ich, keď som s mojím pánom cestoval do toho a toho mesta, našiel som jednu striebornú podkovu. S tou som svietieval u toho a toho kráľa a kamaráti ma vyzradili pred kráľom. Kráľ mi to povedal, že ak mu toto koňa nedošikujem, z ktorého je strieborná podkova, že mi dá hlavu zoťať.“

Zlatý človek mu povedal:

„Ukáž, synku, čo je to za podkovu!“

Z vrecka vytiahol podkovu, podal Zlatému človekovi do ruky.

„Synku, veď je to z môjho koňa podkova. To som si ja stratil, keď som tade išiel. Neboj sa nič, synku, ja ti toho koňa došikujem. Hybaj s mojimi troma dcérami do záhradky, tie ti budú šiť jednu košeľu bielenú a budú ťa učiť jednu pesničku! Zakým sa ty tú naučíš, tie ti tú košeľu ušijú.“

Tak sa aj stalo. Pesničku sa naučil a košeľu ušili. A Zlatý človek koňa došikoval. Na tej košeli bolo vyšité zlatými literami, že kto je on a čo je on a s tým mu Zlatý človek koňa oddal a tak mu povedal:

„Tu máš tohto koňa a jeden zlatý kolovrat. Keď domov prídeš, koňa oddaj kráľovi. Ráno, keď si kone opatríš v maštali, košeľu si obleč, čo ti moje dcéry ušili, na seba, hybaj sa k studni umývať na dvor, zlatý kolovrat si vezmi k studni so sebou! Keď sa budeš umývať, tú pesničku si spievaj, čo ťa moje dcéry naučili. Ako si ty budeš spievať, ten kolovrat sa tak bude vrtieť. To princezná zazrie a bude chcieť kúpiť od teba ten kolovrat.“

On tak urobil. Keď prišiel domov, kráľovi oddal koňa. Kráľ sa veľmi zaradoval peknému striebornému koňovi. Princa zavolal k sebe na večeru. Keď sa navečerali, takto mu hovorí:

„Teším sa, že si mi došikoval takého pekného koňa. Čo si za to pýtaš peňazí, to ti dám.“

„Veľmi pekne sa poďakujem najjasnejšiemu kráľovi. Dosť, že som s nimi večeral, ja peňazí nežiadam, však ja mám viac ako oni!“

S tým sa mu princ poďakoval za večeru a odišiel do maštale.

Naráno deň išiel sa k studni umývať. Košeľu si na seba obliekol a kolovrat vzal k studni. Ako si spieval, kolovrat sa tak vrtel. Princezkina guvernantka[36] počula pekne spievať na dvore. Vyšla vonka zo svetlice a dívala sa k studni. Zazrela tam jedného mladého človeka spievať a kolovrat sa pri ňom vrtel. Povie princeznej:

„Nech len idú skoro pozrieť! Tam je mladý človek, ktorý pekne spieva, a kolovrat sa pri ňom vrtí.“

Princezná vyšla zo svetlice a dívala sa k studni. Zazrela zlatý kolovrat. Ako sa spievalo, tak sa vrtel. Ten sa jej veľmi zaľúbil. Hneď poslala guvernantku opýtať sa, či nepredá ten zlatý kolovrat. On povedal, že áno. Tá prišla naspäť s odpoveďou princeznej, že ho predá. Princezná ju poslala naspäť, aby sa spýtala, za čo. Ale princ odpovedal:

„Kto chce kolovrat kúpiť, ten nech sa so mnou jedná!“

Potom ho princezná dala k sebe zavolať hore. Vošiel k princeznej do svetlice, ona sa ho pýta, čo chce za ten kolovrat.

„Ja som nie kupec; ak mi ukážu holé nohy po členky, tak im ho dám!“

Princezná sa naňho tuho díva a to mu hovorí:

„Čo oni chcú zo mňa voľáku maškaru robiť, prečo by som ja holé nohy ukazovala? Nebude im lepšie, keď im dám veľa peňazí za kolovrat?“

Princ povedal:

„Ja peňazí mám viac ako oni. Keď sa im neľúbi, nemusia kúpiť!“

Princezná sa mu tuho na prsia dívala, kde on mal zlatými literami vyšité, kto je, čo je. On sa potom od nej odobral. Ale ho princezná vrátila. Rozkázala guvernantke, aby jej vyzula topánky, a potom ukázala holé nohy po členky. Keď mu ich ukázala, kolovrat zlatý jej oddal. Ona mu povedala:

„No vidia, čo z toho majú? Nebolo by im lepšie, keby im bola dala hromadu peňazí?“

On jej to povedal, že aspoň sa mu vôľa vyplnila, že on peniaze nežiada, že peňazí má dosť. A s tým odišiel do svojej maštale.

Potom zas po svetlo nechodil, zlatou podkovou svietil. Za dlhý čas to trvalo tak, ale ho spozorovali a mudrovali, prečo ten nechodí po svetlo. Zas išli ku kľúčovej dierke na maštali a dívali sa do maštale. Videli, že má zlatú podkovu na kline zavesenú. Tá svietila jasnejšie, akoby osem sviečok svietilo. Zas ho išli kráľovi omeldovať, že ten istý sluha má včuľ zlatú podkovu. Kráľ ho dal zavolať.

„Synku, počul som, že máš zlatú podkovu!“

„Áno, pravda je, mám. Keď som s mojím pánom cestoval, vtedy som našiel.“

„No, vieš čo, synku, rád ťa mám, že si mi strieborného koňa došikoval, ale včuľ mi aj toho zlatého došikovať musíš, z ktorého je tá podkova zlatá! Lebo jestli mi ho nedošikuješ, hlavu ti dám zoťať! Peňazí ti dám, koľko chceš na cestu, ale mi koňa došikovať musíš!“

S tým mu on povedal:

„Ja peňazí nežiadam, ja mám peňazí dosť.“

Odišiel do maštale zase len smutný, zase len plakal, že toho jedného koňa došikoval, ale toho druhého ako došikuje?

S tým mu zas do rozumu prišiel ten Zlatý človek. Včuľ si sadol na toho strieborného koňa a prišiel zas na veľkú lúku a našiel tam kanása,[37] čo, prepytujem, veľa ošípaných pásol. Keď k nemu prišiel, pýtal sa ho, čie sú to tie pekné tučné ošípané. Ten mu hovorí:

„To sú Zlatého človekove.“

„Nech mi ukážu, kde býva ten Zlatý človek.“

Ten ho zaviedol na jeden vŕštek a ukázal mu zlatý kaštieľ:

„Tam býva ten Zlatý človek!“

Princ vytiahol sto zlatých z vačku a dal prepitné kanásovi.

Potom sa pohol ku kaštieľu. Kade išiel, všade zlaté kvietky kvitli za jeho koňom. Zlatý človek ho zas čakal pred zlatým kaštieľom s bandou a s troma dcérami. Keď ta prišiel, najstaršia chytila koňa, stredná a najmladšia ho skladali z koňa a zaviedli do svetlice. A najstaršia zaviedla koňa do maštale a nakŕmila ho ako načim. Zišli sa všetci dohromady, zase jedli, pili, mulatovali a banda im hrala. Prišiel večer, posteľ mu porichtovali, ľahol si a spal do rána.

Ráno, keď vstal hore, všetko bolo v poriadku, fruštik bol hotový. Sadli k fruštiku všetci, pili a jedli.

Keď sa nafruštikovali, Zlatý človek sa ho zas pýta:

„Synku, čo je s tebou? V akej núdzi si?“

Zas mu princ odpovedal, že vtedy a vtedy našiel zlatú podkovu z koňa, tou si svietieval, kamaráti ho vyzradili pred kráľom a kráľ mu povedal, že: „Ak mu nedošikujem toho koňa, z ktorého je tá zlatá podkova, dá mi hlavu zoťať!“

„Ukáž, synku, tú podkovu, čo je to za ňu!“

Princ ju vytiahol z vačku a podal. Zlatý človek vzal podkovu do ruky a povedal:

„Synku, to je podkova z môjho koňa! Keď som tade cestoval, vtedy môj kôň stratil podkovu. Neboj sa nič, ja ti toho koňa došikujem! Hybaj s mojimi troma dcérami do zlatej záhradky, tie ti budú šiť jednu košeľu a budú ťa učiť jednu pesničku! Zakým sa ty tú pesničku naučíš, zavtedy ti tú košeľu ušijú a ja ti zavtedy koňa došikujem.“

Na tej košeli na prsiach bolo zas vyšité zlatými literami, kto je on a čo je on, ale zrozumiteľnejšie, ako vtedy bolo.

Zlatého koňa mu došikoval Zlatý človek a pýta sa ho:

„Už si sa naučil tú pesničku?“

On mu odpovedal:

„Už som sa naučil.“

„No, tu máš toho zlatého koňa a tu máš jeden zlatý belčov.“ A v tom belčove bolo jedno zlaté dieťa. „Keď prídeš domov, koňa oddaj kráľovi a túto košeľu, čo ti moje dcéry ušili, obleč na seba ráno, keď kone opatríš a k studni sa pôjdeš umývať. Zlatý belčov si vezmi so sebou a tú pesničku si spievaj, čo ťa moje dcéry naučili. Keď to princezná zazrie, tá to od teba kúpi. Za inšie za nič ho nepredaj, len keď ti ukáže holé nohy po kolená!“

S tým sa Zlatému človekovi poďakoval a išiel naspäť ku kráľovi. Kráľovi koňa oddal a kráľ sa veľmi tešil zlatému koňovi. Kráľ ho zas zavolal k sebe na večeru. Keď sa navečerali, pýtal sa:

„Čo žiadaš, že si mi už dva také pekné kone došikoval?“

On mu hovorí:

„Nežiadam nič; dosť, že som s najjasnejším kráľom večeral.“

Potom išiel do maštale svojej naspäť.

Ráno, keď si kone opatril, košeľu si obliekol a išiel k studni aj so zlatým belčovom. On sa tam umýval a tú pesničku si spieval, čo ho tie tri sestry naučili. Ako si on spieval, tak sa belčov kolísal a to dieťa tak nariekalo. Počula zase princeznina guvernantka, že na dvore zas voľakto pekným hlasom spieva. Vyšla von zo svetlice na gánok a dívala sa k studni. Zazrela tam mladého človeka, zlatý belčov vedľa neho so zlatým dieťaťom. Ako si on spieval, belčov sa tak kolísal a dieťa tak nariekalo. Išla ona k princeznej, hovorí jej takto:

„Nech len idú von pozrieť! Tu jeden mladý človek pri studni má jeden zlatý belčov a v ňom zlaté dieťa. Ako si on spieva, tak sa belčov kolíše a dieťa tak narieka.“

Vyšla princezná vonka. Tá to zazrela a veľmi sa jej zaľúbilo. Hneď poslala guvernantku k studni, aby sa ho išla opýtať, či nepredá ten zlatý belčov s tým dieťaťom. On jej odpovedal, že predá. S tým išla guvernantka naspäť k princeznej. Princezná ho dala hore zavolať.

Keď prišiel mladý princ do svetlice princezninej, princezka sa opýta, čo žiada za ten zlatý belčov. On jej to odpovedal:

„Ja im jedným slovom poviem, až sa im bude ľúbiť, dobre, až nie, aj tak dobre. Ja im ten zlatý belčov dám, až mi nohy holé po kolená ukážu!“

Princezka sa zas tuho díva na jeho prsia a číta zlaté litery a rečami ho skusuje. Ona mu odpovedala:

„Prečo by som ja svoje holé nohy ukazovala, čo oni chcú zo mňa voľáku komédiu robiť? Ja im dám peňazí, koľko chcú, ale nohy im ukazovať nebudem!“

S tým princ povedal:

„Dobre, keď nechcú, nemusia, idem preč!“

Išiel on zo svetlice, ona ho naspäť vrátila, hovorí mu takto:

„Nono, čo s nimi človek nemôže ani špásovať?“[38]

S tým guvernantku zavolala naspäť, rozkázala si topánky zhodiť a ukázala mu holé nohy po kolená. S tým mu povedala:

„Čo z toho majú? Aký choseň? Nebolo by im lepšie, keby im bola dala hromadu peňazí?“

On jej to odpovedal, že on má viac peňazí ako ona, tým že sa mu aspoň vôľa vyplnila. Odobral sa od nej a išiel do svojej maštale.

Zas si kone opatroval, ako bolo načim. Po svetlo nikdy nechodieval a vždy mal krajšie kone ako tí druhí. Tí mu to závideli a zase špekulovali, čo ten môže mať. On vyložil diamantovú podkovu na klin a tou si svietieval. Tí druhí kamaráti zas ho vystrahovali a išli kráľovi meldovať, že ten istý sluha má diamantovú podkovu. Kráľ ho dal k sebe zavolať zas a povedal mu takto:

„Počul som, synku, že ty máš diamantovú podkovu.“

On netajil nič. Povedal:

„Áno, mám. Keď som ja s mojím pánom cestoval sem, vtedy som ju našiel.“

„Vieš čo, synku, došikoval si mi pekné dva kone, ale aj toho mi došikovať musíš, z ktorého je tá diamantová podkova! Peňazí ti dám, koľko chceš na cestu, ale mi ho došikovať musíš, lebo inak ti dám hlavu zoťať!“

Zas smutný odišiel od kráľa do svojej maštale. Rozmýšľal si, smutný, že kde on toho koňa vezme. Prišlo mu zas do rozumu, že jemu voľakedy povedal Zlatý človek, aby len išiel k slnka východu, že ho tam nájde, že mu bude na pomoci. S tým si on sadol na zlatého koňa a išiel ešte tuhšie ako na tom striebornom koňovi, až prišiel zas na jednu širokú lúku, kde jeden pastier veľa pekných kráv pásol. Pri ňom postál a pýtal sa ho:

„Čie sú to také pekné kravy a tak veľa?“

Ten mu odpovedal:

„To sú jedného Zlatého človekove.“

S tým mu povedal princ, aby mu išiel ukázať, kde ten Zlatý človek býva. Pastier sa zobral s ním na jeden vŕštek a ukázal mu Zlatého človekov kaštieľ. Princ sto zlatých vytiahol z vačku a dal pastierovi prepitné.

Princ sa pohol ku kaštieľu. Kade stúpil s koňom, všade zlaté kvietky kvitli za ním. Zlatý človek ho čakal pred kaštieľom s bandou aj s troma dcérami. Najstaršia mu chytila koňa, stredná a najmladšia ho skladali a do svetlice zaviedli. Najstaršia koňa opatrila, ako bolo načim. Zišli sa dokopy, pili, jedli a mulatovali a banda im hrala. Prišiel večer, princ si ľahol a spal do rána.

Ráno, keď hore vstal, fruštik bol hotový a všetko v poriadku. Zas len pili a jedli.

Keď sa nafruštikovali, Zlatý človek sa ho pýta:

„Synku, čo je s tebou, v akej núdzi si?“

On mu takto odpovedal:

„Keď som ja s mojím pánom cestoval do toho a toho mesta, našiel som ja jednu diamantovú podkovu. Tou som si svietieval, kamaráti ma vystrahovali a kráľovi omeldovali, že mám diamantovú podkovu. Kráľ mi povedal, že jestli mu toho koňa nedošikujem, z ktorého je tá podkova, že mi dá hlavu zoťať.“

„Ukáž, synku, čo je to za podkovu?“

Vytiahol z vrecka podkovu a podal do ruky Zlatému človekovi. Zlatý človek hovorí:

„Synku, však je to z môjho koňa podkova! Keď som ja tade cestoval, ja som si vtedy stratil. Neboj sa nič, ja ti toho koňa došikujem! Pôjdeš s mojimi troma dcérami do záhradky, tie ti budú šiť jednu košeľu a budú ťa učiť jednu pesničku. Zakým sa pesničku naučíš, zavtedy ti ony ušijú košeľu a ja ti zavtedy koňa došikujem.“

Košeľu mu ušili a pesničku sa naučil a koňa mu Zlatý človek došikoval. Pýta sa ho Zlatý človek:

„Už si sa naučil tú pesničku?“

„Už som sa naučil.“

„Tu máš tohto diamantového koňa a tu máš jednu zlatú sliepku s dvanástimi kurenci a druhú so štyriadvadsiatimi. Tohto koňa oddaj kráľovi, aj sliepku s dvanástimi kurenci. Naráno, keď si kone opatríš, túto košeľu si vezmi na seba, sliepku so štyriadvadsiatimi kurenci vezmi k studni, keď sa pôjdeš umývať, a tú pesničku si spievaj, čo ťa moje dcéry naučili. Ako si ty budeš spievať, tak tie kurence budú štebotať, princezná to zazrie a tá ich od teba kúpi. Ale ich za inšie za nič nedaj, len keď ukáže po pás holé telo.“

S tým sa poďakoval Zlatému človekovi a prišiel naspäť ku kráľovi. Kráľovi koňa oddal, aj sliepku s dvanástimi kurenci. Kráľ ho zavolal k sebe na večeru. Keď bolo po večeri, hovorí mu takto:

„Synku, veľmi sa teším, že si mi také pekné tri kone došikoval, aj s dvanástimi kurenci sliepku. Čo za to žiadaš peňazí, ti dám, koľko chceš!“

„Najjasnejší kráľu, ja nežiadam nič. Však ja peňazí mám viac ako oni, za to sa pekne poďakujem. Dosť, že som s najjasnejším kráľom večeral!“

S tým sa odobral a išiel do svojej maštale.

Ráno, keď hore vstal, kone si opatril, košeľu na seba obliekol a išiel sa k studni umývať. Sliepku so štyriadvadsiatimi kurenci so sebou vzal. Ako si spieval, kurence tak štebotali. Princezkina guvernantka zas počula pekný hlas pri studni. Zavolala princezku vonka a povedala:

„Pri studni jeden mladý človek pekne si spieva, sliepku so štyriadvadsiatimi kurenci má pri sebe, a ako spieva, tie tak štebocú.“

Princezke sa to veľmi zaľúbilo. Dala ho k sebe zavolať a pýta sa ho, čo žiada za tie kurence. On je to odpovedal:

„Ja im jedným slovom poviem, až sa im bude ľúbiť, dobre, až nie, aj tak dobre. Až mi ukážu holé telo po pás, tak im ich dám.“

Princezka tuho sa díva na jeho košeľu. Zlaté litery číta a tam bolo zreteľne všetko vypísané, kto je on a čo je on a čo sa s ním stalo. Ale ho predsa v rečiach skusovala a šomrala naňho, prečo by ona holé telo ukazovala, či on chce z nej voľáku komédiu robiť? S tým sa princ zobral preč od nej. Ona mu z koša uchvatla jedno zlaté kura.

„To nerobí nič,“ a išiel preč.

Keď vyšiel do kuchyne, ona ho zavolala naspäť:

„No, čo s nimi človek ani špásovať nemôže?“

Vošiel naspäť k princeznej, ona nevedela, či od pásu dolu alebo hore má svoje telo ukázať. S tým sa vyzliekla donaha. Chytila ho okolo hrdla a bozkala ho a povedala mu takto:

„Duša moja, ty budeš môj a ja tvoja! Nás žiaden viac nerozlúči, len graca[39] a motyka!“

Potom sa obliekla a zacengala k otcovi. Otec prišiel k nej a tak mu povedala:

„Najjasnejší tatík, toto bude môj muž, a ja jeho manželka!“

Hneď povedala, čo sa s ním stalo, že nie je ten princ, čo je v školách, ale tento istý. Kráľ sa tomu tiež veľmi zaradoval, že ten, čo mu také pekné tri kone došikoval, je princ a nie sluha, a že mu dá dcéru za manželku. Vtedy dvanástich princov zo školy dal k sebe došikovať a povedal im kráľ jednu hádku:

„Čo by taký bol hoden, ktorý človeka sprisahá a z veľkého stupňa na malý ho znesie?“

Istý husár, ktorý menovaný bol ako princ, povedal:

„Nič inšie nie je hoden ten človek, len štyri mladé kone von vyviesť z maštale, ruky, nohy jeho poviazať na chvosty a roztrhnúť ho na štyri strany!“

Kráľ mu to odpovedal:

„Čo si si vyvolil, to sa s tebou stane! Ty si s týmto princom tak urobil, tak tebe život odoberiem!“

Štyri kone dal vyviesť vonka, husárovi ruky, nohy dal poviazať s chvosty. Kone rozšibali a husára na štyri strany roztrhli. Na pamiatku toho v tom meste na každý uhol štvrť z neho dal pribiť.

Včuľ hneď kráľ chcel, aby sa princ zosobášil s jeho dcérou. Princ mu ale to povedal, že on nebude sa sobášiť zavtedy, zakým ten istý nepríde na jeho veselie, čo mu bol na pomoci. S tým sa kráľ s princom vybral na cestu. Kráľ si sadol na zlatého koňa a princ na diamantového. Tuho oni išli k slnka východu. Zas prišli na jednu širokú veľkú lúku, kde jeden koniar veľmi veľa pekných koni pásol. Pri ňom postáli a pýtali sa ho:

„Čie sú to také pekné kone?“

On im to odpovedal, že sú to jedného Zlatého človekove. Princ mu povedal, aby im išiel ukázať ten kaštieľ, kde býva ten Zlatý človek. On ich zaviedol na jeden vŕštek a ukázal im kaštieľ. S tým kráľ vytiahol sto zlatých z vačku a princ dvesto zlatých a koniarovi dali prepitné.

S tým sa pohli na cestu ku kaštieľu. Kade išli, všade zlaté kvietky kvitli za nimi. Zlatý človek ich čakal pred kaštieľom s bandou aj s troma dcérami.

Keď prišli ta, hneď najstaršia dcéra kráľovi chytila koňa a Zlatý človek ho skladal dolu. Princovi chytila koňa stredná dcéra a najmladšia ho skladala. Kone zaviedli do maštale a kráľa a princa do svetlice. Tam pili, jedli a mulatovali. A banda im hrala až do večera. Večer si ľahli, spali až do rána.

Ráno, keď hore vstali, fruštik bol hotový. Sadli k fruštiku, pili, jedli a mulatovali. Keď sa nafruštikovali, Zlatý človek pýta sa princa:

„Synku, no čo je s tebou?“

„Prišiel som po nich na moje veselie. Ja sa mám ženiť, tohto kráľovu princeznú za ženu vziať. Tak, že mi oni boli tak na pomoci, chcem, aby aj oni boli na mojom veselí aj s ich dcérami.“

Zlatý človek mu tak odpovedal:

„Máš šťastie, synku, za to a za to som ti ja bol na takej pomoci, že si na zlé skutky ani nepomyslel, keď si bol u mňa s mojimi dcérami v svetlici a spal s nimi. Tak za to som ti bol na dobrej pomoci. Včuľ ja s tebou pôjdem, ale dcéry nemôžu ísť.“

S tým sa vybrali na cestu a prišli až ku kráľovi. Kráľ povedal princovi:

„No, osobáš sa!“

Princ mu odpovedal, že on ešte sobášiť sa nemôže s ňou. Že aj on je kráľovský syn, on má ešte otca aj mater živých, on chce, aby boli aj tí na jeho veselí.

S tým sa vybral kráľ aj s princom k princovmu otcovi. Keď prišli do toho mesta, kde princov otec býval, vošli dovnútra ku kráľovi. Kráľ sa veľmi čudoval, že bez všetkého chýru takí neznámi králi k nemu prišli. On ich privítal obidvoch a syna si nepoznal; až keď sa dali do vyprávky, rozpovedal princ, že je on jeho vlastný syn, že on prišiel volať otca na veselie, že si má brať za ženu dcéru prítomného kráľa. Otec sa veľmi zaradoval, chytil syna okolo hrdla a bozkal ho, že predsa z jeho syna nie je lump, ale že si berie princeznú za ženu a že bude predsa kráľ z neho. Matka princova bola nezdravá, tá s nimi nešla na to veselie. Zobrali sa všetci traja na cestu a s tým išli.

Ako oni idú, idú, prišli na tú krížnu cestu, kde ten potok bol, kde ho husár sprisahal, že musí byť jeho sluhom. Tam povedal svokrovi a svojmu otcovi, aby len išli, že však ich on dohoní. Tí išli po ceste, kde mali ísť a on pravou cestou odrazil sa cez potok preč od nich a tak si pomyslel: ,Veľa som ja žiaľu a starosti podstúpil pre vás, ako som odišiel od otca, včuľ ma očakávajte a želejte nado mnou, kde som sa podel!‘ Králi prišli domov a on sa nenavrátil.

Počul on o jednom kráľovi, ktorý mal dcéru. Tá dcéra bola na vydaj, tak on išiel probovať, ako ju on môže dostať. Išiel, išiel za dlhé časy, až prišiel do jedného mesta. Bol akurát na ten deň veľký sviatok. On bol bohabojný človek, išiel do kostola. Keď prišiel do toho kostola, videl tam jednu umrlčiu truhlu, v ktorej mŕtve telo ležalo. Plná truhla slín napľuvaná. On sa čudoval nad tým, čo to môže byť. Tam každý človek, ktorý do kostola vošiel, musel napľuvať. On už mŕtve telo bol prešiel, prišiel k nemu jeden človek a hovorí mu tak:

„Prečo na to mŕtve telo nenapľuváš?“

On odpovedal:

„Keď pôjdem naspäť, napľujem dva razy.“

Keď išli von z kostola všetci ľudia na mŕtveho pľuvali, on zas nepľuval. Zas ho tam pristavili, aby napľuval, že má dva razy napľuvať. On sa ich teda pýtal, kto je ten mŕtvy a prečo naňho pľuvajú. Vtedy povedali tak, že to bol jeden bohatý mäsiar voľakedy, že bol veľa ľuďom dlžný do mesta, potom schudobnel a umrel, a včuľ tí dlžníci, čo peniaze pri ňom stratili, za pomstu naložili, aby všetci ľudia naňho pľuvali, zakým sa nenájde taký človek, ktorý zaňho všetku dlžobu vyplatí. Vtedy im on to povedal, že on zaplatí zaňho všetku dlžobu radšej, akoby mal naňho napľuvať, len aby si poznášali písma, komu je čo dlžný, a pri jeho prítomnosti ho musia pochovať. Keby jemu peniaze na pohreb nezvýšili, vtedy ho musia z poskladaných peňazí pochovať. Keď všetkých povyplácal, nezostalo mu ani na chleba, aj koňa musel predať, ostali mu len dva grajciare.

Potom sa bral ďalej k tomu kráľovi, čo mal dcéru na vydaj. Ako on išiel, bol už aj hladný aj smädný a zašla ho noc v jednej hore. Hladný, smädný, unovaný ľahol si pod jeden dub spať. O polnoci prišiel k nemu jeden Veľký človek, ktorý mal veľký nôž v ruke, pol bieleho chleba pod pazuchou a kus slaniny. Princ spal horeznak. Človek ho kopol do nôh:

„Ty, vstaň hore!“

Keď vstal hore, pozrel na Veľkého človeka. Pýta sa tento princa:

„Hladný si?“

„Veru som ja hladný.“

„No, tu máš slaninu a chlieb, jedz!“

Princ si zajedol aj chleba aj slaniny. Keď si zajedol, pýta sa ho ten istý človek, kde ide. Princ mu odpovedal, že ide k tomu a k tomu kráľovi, čo má dcéru na vydaj, ktorá je vychýrená po krajinách, že kto jej rozkaz vykoná, že toho bude žena. A kto sa na to chytí a nevykoná, tomu že dá hlavu zoťať. Ten Veľký človek mu povedal:

„Vieš čo, synku, ty to sám nevykonáš, lež keď pôjdem aj ja s tebou, spolu vykonáme, až sa potom so všetkým napoly rozdelíme.“

Princ na to pristal.

S tým sa zobrali a prišli k tomu kráľovi. Keď prišli k zámku, Veľký človek poslal princa dovnútra a on ostal vonku pri bráne stáť, aby sa išiel meldovať princezke, že on chce tie rozkazy vyplniť, a keď mu dá rozkaz, aby mu prišiel povedať, čo je to za rozkaz. Tak on išiel dovnútra a meldoval sa kráľovi. Kráľ mu povedal, keď ho zazrel:

„Synku, šanujem ťa. Vidím, že si poriadny chlapák, škoda ti bude, keď sa chytáš na tieto veci!“

On sa ale nedal odhovoriť, že on to vykoná. Vtedy ho predviedol pred princezku. Tá mu dala jeden rozkaz. Ukázala mu jednu izbu a tak mu povedala:

„Keď si sa ty na to chytil, že ma chceš mať za ženu, tak počuj: jestli v tejto izbe ráno o ôsmej hodine nebude päťdesiat okovov medených peňazí, päťadvadsať strieborných a pätnásť okovov zlatých peňazí, vtedy ti dám hlavu zoťať!“

Princ ostal smutný a rozmýšľal si, kde tak veľkú sumu tak nachytro môže vziať. S tým povedal:

„Dobre! Ale mám tu jedného kamaráta, idem sa s ním trocha pozhovárať.“

„Dobre! Môžeš ta ísť, však mi už neujdeš!“

Vyšiel vonka a rozpovedal vec človekovi. Ten mu povedal:

„Neboj sa nič, synku! Smele môžeš do rána spať, na ôsmu hodinu to bude všetko tam hotové. O ôsmej hodine hybaj jej meldovať, že je všetko v poriadku, ale s ňou nič nemaj, zakým ti ja nepoviem!“

Ráno, keď vstal, išiel pozrieť a všetko bolo tak hotové, ako malo byť. Išiel k princeznej a omeldoval jej, že je už všetko v poriadku. Princezná, keď to uvidela, chytila ho okolo hrdla a bozkávala ho, k sebe ho priťahovala všelijako, ale on sa od nej odťahoval preč. Keď videla princka, že nič s ňou nechce mať, odstrčila ho od seba preč a takto mu povedala:

„Hop, ty pes, ešte si nie môj ani ja tvoja, ešte sú dva rozkazy nazad! Druhý rozkaz je to: vidíš tento môjho otcov zámok? Na tomto mieste pred mojimi oblokmi musí byť kaštieľ zo samého vosku a na kaštieli veľká, krásna záhrada, v tej záhrade jeden rybník, v tom rybníku zlaté ryby, v tej záhrade všelijaké stromy, každý s inším zrelým ovocím, na tých stromoch zlaté klietky a v tých klietkach zlaté vtáky, každý aby inak spieval a do môjho obloka hrozno aby viselo, keď ja ráno hore vstanem, aby som mohla z neho jesť. Až to na ôsmu hodinu ráno nebude hotové, tak ti dám hlavu zoťať!“

Princ išiel zas o radu k tomu Veľkému chlapovi.

„Neboj sa, synku, nič,“ povedal mu ten, „smele spi do rána, ráno bude na ôsmu všetko hotové; hybaj, melduj princke, ale s ňou nemaj nič!“

Spal princ do rána. Ráno, keď vstal a pozrel sa, našiel všetko v poriadku. Išiel princke meldovať. Princka pozrela a videla, že je všetko tak, ako si žiadala. Chytila ho okolo hrdla, bozkávala ho a k sebe priťahovala, ale princ sa od nej odťahoval preč.

Keď videla, že nič s ňou nechce mať, odstrčila ho od seba preč:

„Hop, ty pes, ešte si nie môj ani ja tvoja, ešte je jeden rozkaz nazad! Tretí rozkaz bude toto,“ a ukázala mu zlatý prsteň na malom prste: „až tento prsteň nebude o ôsmej hodine ráno na tvojom prste, tak ti dám hlavu zoťať!“

Vtedy zas išiel o radu k tomu Veľkému človekovi.

„Synku,“ povedal tento, „toto je ťažká vec! Tie dve sme vykonali, ale túto tretiu ako budeme môcť vykonať? Len hybaj dovnútra a spi do štyroch hodín! Až ho o štvrtej hodine ráno nebudeš mať pod hlavou, tak je koniec tvojmu životu!“

Princ vrátil sa naspäť do svojej izby a bol utrápený. Ľahol si, ale mu spať nedalo. Keď bola jedna hodina po polnoci, už pod hlavou pozeral, ale tam nič nenašiel. Zas si ľahol za malú chvíľu a spal a každú polhodinu pozeral pod hlavou. Akurát o pol štvrtej hodine pozrel — a tam ho našiel! Prsteň vzal, položil ho na prst a viac si neľahol, lebo sa bál, že prsteň mu skape.

Ráno o ôsmej hodine išiel k princke ukázať prsteň. Princka, keď ho uvidela, chytila ho okolo hrdla, bozkala ho:

„Už si včuľ môj a ja tvoja!“

Otca zavolala dovnútra a povedala mu, čo ten všetko vykonal. Kráľ mu povedal:

„Čo si vybral, to si môžeš vziať, dcéra moja tvoja bude žena.“

Hneď koče prichystali a všetko brali na ne. Všetky peniaze, čo on tú prvú noc v izbe našiel, vzal sebou. Sadol si s ňou do hintova a išli spolu. Keď prišli pod tú horu, kde ho ten Veľký človek našiel spať, ten ho tam pristavil a povedal:

„Budeme sa deliť, lebo si ty to sľúbil, že sa so všetkým napoly rozdelíme!“

„Áno, sľúbil som.“

Vtedy Veľký človek chytil princku za vlasy, hodil ju na zem, vytiahol meč a napoly ju preťal. Princovi povedal:

„Jedna polovica je tvoja a jedna je moja!“

Princ nad tým banoval:

„Prečo si ju radšej nevzal celú?“

Veľký človek odpovedal:

„Dobre je takto, ako som spravil.“

Vtedy išiel k princke a z každej polovice vytiahol jedného veľkého hada.

„Vidíš, synku, prečo som ti ja povedal, aby si s ňou nič nemal, zakým ti ja nepoviem! Tá bola čertmi obsantaná,[40] lebo tá veľa nevinných ľudí dala zmárniť. Aj ten prsteň, čo som jej ho vzal z prsta a položil tebe pod hlavu, už mal čert a s ním utekal. Ja som ho chytil vo dverách, tri som mu položil na čelo kladivom a prsteň som mu vzal. Keby som sa o jednu chvíľu bol omeškal, koniec by bol býval tvojmu životu!“

Veľký človek princkino telo poumýval načisto, spolu zložil, dýchol na ňu, a bola stokrát krajšia ako dovtedy.

Veľký človek sa pýtal:

„Či vieš, kto som ja?“

„Nepoznám ťa!“

„Ja som ten istý mäsiar, ktorého si vymenil v kostole, kde ľudia naň pľuvali. Ja som sa ti odslúžil za to. Včuľ je už čistá, včuľ už môžeš robiť s ňou, čo chceš. Už je tvoja.“

Veľký človek zatriasol sa, ostal z neho holub a odletel preč.

Princ cestoval k svojmu svokrovi, kde ho aj jeho vlastný otec čakal. S ňou sa vyprával po ceste a povedal, že on už má ženu, ale žeby sa nebála nič, že však jej veľmi dobre bude pri ňom. Ona bude ako prvá guvernantka uňho. A svokra oklamú, že ju on oslobodil od živáňov.[41] A tie peniaze, čo vezú, že tiež zobral od živáňov.

S tým prišli k svokrovi a on sa veľmi tešil, aj otec jeho, že sa domov navrátil. Spytovali sa ho, kde chodil, čo chodil také dlhé časy. Tak im on povedal, čo a ako a preukázal sumu peňazí, že to od živáňov zobral.

Hneď urobili svadbu, tú prvú princeznú si vzal za ženu a tú druhú, čo so sebou došikoval, za prvú guvernantku. Svadbu urobili a vo veľkej láske a svornosti spolu žili.

O krátky čas prišlo mu jedno písmo, skade prišlo, skade nie, to on nevedel, len bolo písané v ňom, aby si dal urobiť jedny železné čižmy a jednu železnú palicu a aby išiel vždy, zakým sa mu čižmy všetky nezoderú, a palica dopoly.

On to vykonal, čo bolo písané. Vybral sa na cestu a manželke to zanechal, aby dali nocľah bárskomu, kto k nim na nocľah príde, a do jeho postele aby ho uložili spať. S tým sa princ odobral a išiel na cestu.

Išiel on, išiel, ale nevedel, kde má ísť, len ustavične išiel, zakým sa mu čižmy celé zodrali a palica dopoly a z nôh mu už krv išla. Až prišiel on do jedného kostola, kde boli dobrí duchovia zhromaždení v kostole. Keď ta prišiel, tak mu povedali:

„Už si prišiel aj ty?“

„Už som prišiel,“ povedal.

To bol ten cieľ, kde sa on mal ustaviť. Keď bolo po kostole, vtedy odpovedali tí duchovia, že už môže ísť naspäť domov. On im to odpovedal:

„Ako už včuľ pôjdem, keď mám už aj nohy zodraté?“

Dobrí duchovia mu povedali tak:

„Vykresli si z prachu jeden koč, sadni si na ten, ten ťa zanesie až domov!“

Koč si vykreslil na prachu, sadol si naň a hneď bol doma na gánku pred jeho zámkom!

Keď prišiel ta, postavil sa ako jeden starý vandrovný, roztrhaný, zarastený a krvavé nohy mal a pýtal si nocľah. Nocľah mu dali a dostal aj dobrú večeru. Jeho manželka rozkázala slúžkam, aby mu dali do jej mužovej postele ležať. Slúžky odhovárali princeznú, že je krvavý, že tie drahé plachty škoda bude zakrvaviť. Princka im povedala:

„To nerobí nič, čo mne môj muž zanechal, ja to chcem konať!“

Dali ho do tej postele a tam ležal. Tichosť ostala v noci veľká a princ do rána zomrel.

V noci o dvanástej, keď on umrel, všetky zvony v kráľovskom meste začali samy zvoniť. Ľud sa vzbúril všade, čo to môže byť nového. Každý hovoril:

„Musí v tomto meste jeden svätý človek byť a ten musel zomrieť!“

Prišiel im na rozum ten včerajší vandrovný, čo prišiel do mesta na nocľah. Či neumrel ten?

Dívali sa cez kľúčovú dierku dovnútra, kde ležal. Videli naprostred izby mladého princa umretého ležať. Dva zlaté svietniky pri hlave mu horeli a dva strieborné pri nohách. Dvaja anjeli kľačali podľa neho, mali ruky zložené a modlili sa za hriech, že si dve ženy vzal. Vtedy poznali, že je to ten istý princ.

S tým veľký zármutok ostal v kráľovskom zámku, princa s veľkou parádou pochovali a veľmi želeli nad ním, celý kráľovský dom a smútili všetci spolu, aj celé mesto, až dovčuľ majú zármutok, až neumreli.



[33] Michal Havran, 35-ročný, z Rybníka, bytom v Starom Tekove (Tekov), 22. septembra 1900. Polívka II, 292 — 307.

[34] Knoftovták, Nochtenvták — vták-noh, rozprávkový vták nadprirodzenej veľkosti a sily

[35] juhás (z maď.) — pastier oviec

[36] guvernantka (z franc.) — vychovávateľka, komorná

[37] kanás (z maď.) — pastier svíň

[38] čo s nimi nemôže ani špášovať > čo s nimi človek nemôže ani špásovať

[39] graca (z nem.) — druh motyky

[40] obsantaný — posadnutý, opantaný, omámený

[41] živáň — zbojník




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.